Miriam Kaiser: Vyrastala som v režime, keď sa veľmi nechválilo a nesnívalo

Na husliach hráte od šiestich rokov. Spomeniete si, aké bolo vaše prvé stretnutie s nimi?

Pamätám sa, že sa mi ako malej škôlkarke sníval sen, že si kupujem husle. To bol možno aj taký impulz, že som bola rozhodnutá, že na nich budem hrať. Pravdepodobne som to videla v blízkej rodine, mali sme v nej huslistky, ktoré študovali hudbu a boli pre mňa určitým vzorom. Niekde vo mne hlboko to asi bolo a je zaujímavé, že som si ten sen zapamätala.

Predostreli ste tento sen rodičom?

Vybavili mi učiteľku huslí a zabezpečili mi základné umelecké vzdelanie na ZUŠ. Neskôr som sa rozhodla, že pôjdem študovať aj na konzervatórium.

Mali ste hudbu v rodine?

Moji rodičia boli amatérski hudobníci, milovali hudbu, obaja spievali v zboroch a ovládali nástroje, hoci ich nikdy neštudovali. Mňa aj mojich dvoch bratov dali na nejaký nástroj. Môj starší brat chodil na klavír a prostredný na flautu.

Ako si spomínate na tieto začiatky?

Bolo to typické vzdelanie, aké sa učí na základných školách. Museli sme sa učiť skladby spamäti, poriadne vystresovaní sme chodili na koncerty, tam sme sa vytrémovali a to bol taký štandard, ktorý sme zažívali.

Občas sa konali nejaké súťaže, občas sme niečo hrali s komornou hudbou. Z môjho pohľadu to bolo celkom mierne, nebola som typ dieťaťa, ktoré by vyslovene drilovalo alebo bolo vedené tou cestou, aby som bola vynikajúca. Skôr bolo dôležité, aby som mala dobrý pocit a našla si vzťah k husliam.

Študovali ste na konzervatóriu, chvíľu ste hrali aj v orchestri SND. Máte pekné spomienky na časy s klasikou?

Keď ide človek študovať na hudobnú školu, má svoje ideály, ale väčšinou sme sa aj so spolužiakmi zhodli, že po roku opadli. Nejakým spôsobom sme fungovali, ale nebol to ideálny, pekný umelecký život. Bol to trošku dril, mali sme skúšky, koncerty, stále sme sa na ne pripravovali.

Hoci som sa snažila, nepamätám si, že by tá škola vo mne zanechala dobré spomienky. Ale bol to dobrý základ, aby som na niečom mohla začať stavať a dôjsť k tomu, čo robím teraz.

Teda dobre ovládať nástroj, vedieť improvizovať a veľmi dôležité boli aj skúsenosti s pódiom, pretože so mala naozaj veľký strach z vystupovania. A je neuveriteľné, že sa tým teraz živím, lebo si pamätám, že keď som išla ako malá na koncert, tak som mala pocit, že sa asi skončí svet, lebo to neprežijem.

Miriam Kaiser (zdroj: Alexandra Rymšinová)

Kde sa to zlomilo?

Pravdepodobne až pri mojej vlastnej hudbe. Samozrejme, aj keď som už na škole bola dobre pripravená na koncert, tréma bola menšia, ale naozaj až keď som sa udomácnila vo vlastnej tvorbe, tak sa cítim sama sebou a môžem mať z toho pôžitok, čo by malo byť pri hudbe vlastne prirodzené.

Vždy vnútri som mala predstavu, že budem robiť inú hudbu ako klasickú, ale nevedela som akú. A to som hľadala, keď som skončila školu. Viac som nad tým uvažovala a rástla vo mne túžba, aby som začala rozmýšľať, ako budem tvoriť.

Nevedela som ešte, že budem aj spievať. Začalo to tým, že som tvorila pre husle aj s jednou bubeníčkou. Bolo to spočiatku trošku alternatívnejšie, neskôr zasa viac popové a teraz sa pohybujem štýlovo niekde medzi populárnym a klasickým žánrom.

Dnes nie je nič neobyčajné kombinovať nekombinovateľné štýly, no v rámci slovenskej tvorby je to zaujímavý prvok.

Vždy som inklinovala k sláčikovým nástrojom a rozhodnutie, že s nimi budem pracovať aj v kapele, bol postupný rast a vývoj. Našla som si cestu, že budem robiť so sláčikmi a dofarbovať ich elektronikou. Dôležitá je aj rytmická zložka a posledné roky sa toho držím a stále to tak cítim, že chcem stavať práve na tomto.

V ktorom bode ste si povedali, že vyskúšate aj spievať?