Ako prvá na Slovensku sa začala na poruchy učenia u detí pozerať komplexnejšie prostredníctvom netradičných a nových terapeutických metód. Súčasný školský systém podľa nej nudí, stresuje a demotivuje deti aj rodičov.
Ste neurovývinová terapeutka a to nie je bežná profesia v našich zemepisných šírkach. Vždy ste pôsobili v tejto oblasti?
Veľmi som túžila pracovať v HR a hneď po škole ma prijali do dvoch agentúr. Myslela som si, že to bude môj dream job, lenže po pár mesiacoch som zistila, že ma to vôbec nebaví, pretože to bol z veľkej časti tvrdý biznis, naháňanie klientov a to vôbec nie je moja šálka kávy.
Rozhodla som sa založiť si živnosť, aj keď som nevedela, čo chcem robiť a tak som začala robiť školenia v rámci ľudských zdrojov, keďže v tejto oblasti som mala už nejaké skúsenosti. Potom ma oslovil riaditeľ stavebnej firmy, pre ktorú som začala robiť školenia týkajúce sa práce so zamestnancami.
Nejaký čas som sa takto prekopávala životom, potom som sa stretla s majiteľom základnej školy a začala som v nej pracovať. Bolo to asi dva roky po vysokej škole a zostala som tam 6 rokov, no vo výkonnej zložke. Nepracovala som priamo s deťmi, ale s rodičmi, učiteľmi, zamestnancami.
Ako ste sa z tohto miesta dostali k oblasti riešenia porúch učenia u detí?
Začalo to už počas štúdia na vysokej škole. Študovala som dve školy. Prvá sa týkala klinickej logopédie, druhá zas psychoterapie. Žiadalo sa mi nahliadať na dieťa a jeho problémy komplexnejšie.
Aj preto mi logopédia nestačila a nikdy som ju nezačala robiť. Niečo mi v nej chýbalo, chcela som sa pozrieť hlbšie, no stále som nevedela ktorým smerom sa uberať.
Počas práce na škole kolega prišiel s tým, že na nejakej konferencii počul hovoriť neznámu Angličanku o neurofyziologickej psychológii. Vtedy mi začalo vibrovať celé telo, vedela som, že to je ono, vnútorne som to cítila. Žiadalo sa mi venovať neuropsychológii a neurofyziológii.
Vo vašom centre sa venujete terapii prostredníctvom rôznych metód. Čo sa za nimi skrýva?
Začínala som s metódou INPP, teda neurofyziologickou psychológiou. Ide o špeciálny pohybový program zameraný na deti, ktoré majú poruchy učenia, správania, koncentrácie a často v pozadí toho môžu stáť pretrvávajúce primitívne reflexy.
Každé bábätko, ktoré je zdravé a donosené, vlastní súbor takýchto reflexov a potrebuje ich. No s rastom ich nahrádzajú komplexnejšie reflexy a tie primitívne idú do úzadia. Keď sa to nestane, vracajú dieťa a jeho správanie do útleho veku. Často u nich pretrváva Morov reflex. Deti sú v tomto prípade úzkostlivejšie alebo správanie prechádza do výbuchov či afektov.

Čo ovplyvňuje výskyt takýchto problémov u detí?
Hovorí sa, že 50 percent takýchto ťažkostí má tendenciu byť dedičných. Ďalším faktorom môže byť tehotenstvo, aj samotný pôrod a jeho priebeh je nesmierne dôležitá vec. Nie je jedno, či ide o cisársky rez, vyvolaný pôrod.
Na výskyt problémov vplýva aj motorický vývin, stimulovanie vývoja dieťaťa rôznymi pomôckami. Rodičia veľmi radi používajú chodítka, špeciálne vymoženosti, ktoré deťom môžu poškodiť. Chceme od nich príliš skoro priveľa a to je zbytočné. Faktorov je mnoho a nedá sa povedať, čo je presnou príčinou. Prostredníctvom pohybového programu sa to však pokúšame napraviť.
V súvislosti s metódou INPP vznikol aj školský program. O čom je?
Zaviedla ho Sally Goddard Blythe z Anglicka. Jej manžel metódu INPP založil a Sally ju neskôr adaptovala na školské prostredie. Vyškolila som približne 400 odborných zamestnancov. Naučili sa používať súbor špeciálnych cvičení, ktoré v rámci desiatich minút denne aplikujú s deťmi v rámci vyučovania.
Cviky sa postupne obmieňajú a program prebieha počas celého školského roka. Ide o fyzické cvičenie a pohyby, ktoré vyplývajú z prirodzeného pohybu dieťaťa. Napríklad sa špeciálnym spôsobom otáčajú, robia izolované pohyby hlavou, protichodné pohyby rukami či nohami, väčšinu spomalene. Podobá sa to na pohyby dieťaťa v prvom roku života. Vďaka týmto cvičeniam sa zlepšuje rovnováha a hrubá a jemná motorika.
Sú totiž prepojené s rovnovážnym systémom. Ak nie je dostatočne zrelý, všetky ostatné zmyslové a motorické systémy sú tým ovplyvnené. Deti sa častejšie mrvia, vrtia, neobsedia, nekoncentrujú sa. Následne majú deti oslabenú orientáciu v priestore, ťažšie sa im píše, neudržia líniu riadku. Najvyššia motorická zručnosť, akú je človek schopný dosiahnuť, je zotrvať v kľude. Vďaka tejto metóde sa zlepšujú aj školské výsledky detí.

Keď začne dieťa podstupovať intervenciu u vás, ako rýchlo je možné uňho spozorovať zmeny k lepšiemu?
Ak ide o správne nastavený program, môže ísť o zlepšenie v prvých dvoch až štyroch mesiacoch. Ak my alebo rodičia nevidíme žiadnu zmenu, potom sme nastavili program nesprávne alebo sa s dieťaťom necvičí správne či dostatočne.
Ktorý program využívate najviac?
Obdivujem a najviac momentálne používam bilaterálnu integráciu, ktorá je pre mňa neustálou inšpiráciou. Zahŕňa v sebe jeden veľmi dôležitý rozdiel oproti metóde INPP, ktorá je striktne daná a ohraničená a mňa zväzuje. Bilaterálna integrácia je pohybový systém, kde neexistujú limity.
Sú v nej dané určité základy, vďaka ktorým sa rozvíja motorika, pohyb, rovnováha, ale zároveň prepája hneď kogníciu s motorikou a tak trénuje pracovnú pamäť, sekvenčnú pamäť, prepájanie hemisfér. Navyše to deti baví, a o to rýchlejšie sa progres dostaví.
Keď sa dieťa naučí určitú zostavu cvičení, meníme polohy či následnosť, zapájame všetky zmysly, chceme, aby si cviky pamätalo, začíname mu pri cvičení klásť otázky a podobne. Vieme jednotlivé úlohy prispôsobovať a zvyšovať náročnosť. Táto metóda je nesmierne efektívna, nelimituje ma v práci. Najideálnejšia je jej kombinácia s INPP a sluchovou stimuláciou JIAS.

Ide v podstate o prepisovanie zaužívaných návykov v mozgu. Je jedno, v akom veku dieťa môže podstúpiť podobné terapie?
Pri metóde INPP je daná hranica veku. Program je pre deti od sedem rokov. No čo s nimi dovtedy? Preto ho prispôsobujem aj menším deťom a pozerám sa na problém individuálne. V prípade bilaterálnej integrácie začínam aj s deťmi, ktoré sú staré len pár mesiacov.
S akým problémom prichádzajú rodičia s bábätkami?