Ste lektorkou efektívneho rodičovstva. Čo je jeho podstatou?
"Zaoberá sa budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Stojí na tom, že vzťah má byť plnohodnotný a mal by byť o vzájomnej úcte, rešpekte a dôvere.
Tento koncept zdôrazňuje rešpekt voči deťom, pretože dieťa a rodič sú na úrovni ľudskosti partnermi, keďže potrebujú presne to isté."
Čo je úlohou rodiča?
"Dokázať prečítať, čo dieťa hovorí. Čím je dieťa menšie, tým viac sú to kódované správy, ktorým rodičia mnohokrát nerozumejú, alebo si ich vykladajú úplne iným spôsobom než je primerané vývojovému štádiu.
Napríklad u 2,5-ročného dieťaťa, ktoré je v období vzdoru a rieši situáciu tým, že niekoho udrie, je to podvedomá reakcia.
Nemá nič s logickým mozgom, ktorý ešte nie je vyvinutý. Snažím sa rodičom vysvetliť, že podľa správania sa nedá vždy vyhodnotiť, o čo dieťaťu ide."
Vysvetľujete teda napríklad, že od toho 2,5-ročného musia mať iné požiadavky, ako trebárs od sedemročného?
"V zásade im vysvetlím, že vývojové štádia súvisia s vývojom mozgu, ktorý niečo ponúka a ich očakávania by sa mali tomu prispôsobiť.
Treba si uvedomiť, že dieťa sa do šiestich rokov stále učí, respektíve tak silno vyvíja, že mnohokrát ešte stále ťažko ovláda svoju vôľovú a inštinktívnu časť, ktorá mu hovorí, že musí ísť a zistiť, ako to tu funguje. Dieťa potrebuje vidieť, ako rodičia zvládajú emócie, čo s nimi urobia a podľa toho sa učí, čo je primerané alebo neprimerané."
RNDr. Martina Vagačová (1967)
Práci s rodičmi a deťmi sa venuje od roku 2010 prostredníctvom kurzov, seminárov a konzultácií. Je lektorkou efektívneho rodičovstva, ktoré vychádza z adlerovských princípov individuálnej psychológie. Ide o prístup, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale najmä budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Žije a pracuje v Bratislave.
Princípy efektívneho rodičovstva sú založené na Adlerovskej psychológii. Dieťa si má uvedomiť, že je súčasťou väčšieho celku a naučiť sa fungovať, ale rodičia mu majú nechať jeho osobitný životný štýl. Správne?
"V podstate áno. Adler ukázal, že rodič nie je učiteľ, ale sprievodca. Teda niekto, kto vytvára bezpečný priestor na to, aby dieťa mohlo hľadať a odhaliť, kým je.
Čiže aby v dospelosti, keď bude odchádzať, vedelo, že toto má pre mňa zmysel, toto sú moje dary, talenty, výbava, ktorú mám. A aby uverilo, že nech je jeho výbava akákoľvek, napriek tomu život funguje. A to je to najťažšie."
Ako sa to dá dosiahnuť?
"Vo výchove to znamená opustiť moc a silu, a riadiť sa prijatím, rešpektom a poskytovaním hraníc, no s láskou. Keď dieťa urobí chybu, nedávať mu nálepky ako ty si ale zlé dievčatko, neposlúchaš ma.
Povedzte – neviem, čo sa deje, vidím že si sa strašne zľakla, lebo chlapec prišiel a zobral ti to a ruka ti vyletela.
Dieťa nejako reaguje, no vidí, že rodič má záujem prečítať, čo sa v ňom deje. A potom mu povie – keby si to chcela naspäť, tak takto to nerobíme, ako inak by sa to dalo? Učí ho, že je normálne spraviť aj chybu, ale ide o to, ako s tou chybou naloží. Čiže ho učí prevziať zodpovednosť."
Čo sú podľa vás najpálčivejšie problémy rodičovstva a výchovy v súčasnosti?
"Mohli by sme menovať viaceré problémy ako súrodenecká rivalita, škola, vzťah k inštitúciám a podobne. Ale myslím si, že to celé stojí primárne na tom, či rodičia dokážu deťom ukázať, že majú hodnotu aj napriek tomu, že ešte nemajú dostatočne veľa zručností.
Keď cítim, že som hodnotná a viem, že mám čo ponúknuť, tak nemám strach ísť do rizika, lebo viem, že keď spravím neúmyselnú chybu, ide len o to, dať veci do poriadku."
Rodičia pri tom musia intenzívne pracovať s emóciami.
"Najťažšia je ich regulácia. V momente, ako sa stanete rodičom, začne to zrkadliť vaše osobné veci, duševné aj fyzické limity, na ktoré vám dovtedy nikto takým radikálnym spôsobom nesiahal, lebo by ste to nedovolili. Začínajú sa teda otvárať mechanizmy, ktoré sme mali hlboko uložené a o ktorých sme ani nevedeli.
To je pre rodičov najťažšie a treba dokázať odhaliť, že toto je moje a toto nemá spoločné s tým, ako si mám vykladať správanie dieťaťa.
Dieťa bolo iba spúšťačom a treba sa naučiť spracovávať emóciu, dokázať ju „rozpustiť“ a na chvíľu utlmiť a ak je to niečo, čo sa opakuje, tak sa k tomu vrátiť."
Mal by sa teda človek pozerať na svet očami dieťaťa?
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
