Popularizátorka kníh Jana Šlinská: Radšej by som nečítala nič, ako niečo zlé

Ste jednou z najznámejších knihomoliek na Slovensku. Niekto by sa možno spýtal, kde na to beriete toľko času.

Neviem, či som najznámejšia, možno len v okruhu ľudí, ktorí sledujú mňa, kníhkupectvo, v ktorom pracujem a môj Instagram. Na Dada Nagya ešte nemám. Veľa ľudí si myslí, že čítam aj v rámci pracovnej doby, čo nie je pravda. Čítam veľa cez víkendy, cez týždeň po večeroch, i keď niekedy v posteli namiesto knižky scrollujem Facebook.

Ale cez víkendy som schopná nikam nechodiť a iba čítať. Ak mám dobrú knihu, veľakrát sa mi stane, že od piatka poobedia až do nedele čítam. Nepotrebujem spoločnosť iných ľudí až tak často a nechodievam na pivá či na večierky.

To je celkom zaujímavý kontrast, keďže pracujete ako event manažérka v Martinuse, teda organizujete čítačky a besedy, na ktoré chodí veľa ľudí. Ako presne tá práca prebieha a vyzerá?

Väčšia časť prebieha normálne v kancelárii pri počítači, keďže mám na starosti nie iba Bratislavu, ale besedy vo všetkých našich kníhkupectvách. Do ostatných však nechodím osobne, o tie sa starajú ďalší ľudia priamo v daných mestách, prítomná som len na besedách v Bratislave. Väčšinou je to o tom, že po rokoch už mám kontakty na vydavateľstvá aj na autorov a mojou prácou je sledovať, čo vychádza a vybrať si, čo tu chceme.

Pretlak kníh a ľudí, ktorí si myslia, že potrebujú mať k svojej knihe besedu, je obrovský a keby som zobrala všetko, čo sa ponúka, tak by tu bol event dvakrát denne. Je toho veľmi veľa, ale nechceme kníhkupectvo ani kaviareň prepchať besedami, preto robíme podujatia maximálne trikrát do týždňa. Sú rôznorodé, keďže kníhkupectvo tiež ponúka knihy pre rôznych čitateľov.

Buď sú to knižné alebo tematické večery. Teraz chystáme napríklad besedu o tom, prečo sú dôležité knižnice a druhú s knižnými blogermi o tom, ako rôzne sa dá písať o knihách. Nie sú to teda len eventy, na ktorých sa prezentujú autori a knihy, ale snažím sa do priniesť do programu aj nejaké zaujímavé témy.

Chodia za vami aj mladí, neznámi autori s požiadavkou – tak spropagujete ma?

Ozýva sa ich veľa, buď cez vydavateľstvo alebo priamo. To už je potom o mojom posúdení, či to má zmysel. Radi podporíme začínajúcich autorov, ale niekedy sa stane, že si tú besedu sami málo spropagujú a tým pádom účasť, ktorá tu nakoniec je, je sklamaním aj pre nás, no najmä pre nich.

Na koho ľudia najčastejšie prídu?

Zo slovenských autorov má veľkú základňu fanúšikov Juraj Červenák či Braňo Jobus, na nich prídu vždy. Takisto by to bolo, keby prišla Táňa Keleová-Vasilková a Evita, čo sú asi dve najväčšie mená zo ženskej sféry, hoci tie práve veľmi nebesedujú. Ak je dobre zvolená téma, prídu ľudia aj na neznámeho autora.

Minulý rok sme robili tému, ktorú som nazvala "Ako rozmýšľa masový vrah" a mali sme tu takmer tristo ľudí, pritom to bola beseda ku knihe českého autora Andreja Drbohlava, ktorý napísal dve odborné knižky o psychológii masových a sériových vrahov. Keby som to nazvala podľa jeho mena, tak je možné, že sem nepríde nikto.

Boli sme veľmi prekvapení, čo sa stalo. Samozrejme úplne iná situácia sú veľkí zahraniční autori, ktorí chodia málo, ale chodia. Väčšinou ich volajú vydavateľstvá, ktoré ich vydávajú, a potom sa starajú aj kompletne o ich promo servis.

Veľa ľudí si možno pamätá besedu Jo Nesba.

Nesbo bol to najväčšie, čo sme kedy robili, predávali sme aj vstupenky, čo sme urobili okrem neho už iba na Goga, lebo tam hrozilo, že nás udupú jeho fanúšičky. Vstupenky boli samozrejme za symbolickú sumu a iba preto, aby sme regulovali, koľko ľudí sem môže prísť. Pri Nesbovi totiž reálne hrozil veľký nával, čo sa nám potvrdilo aj tým, že lístky sa cez web vypredali za niekoľko sekúnd.

Vyštudovali ste žurnalistiku, istý čas ste blogovali na SME. Prečo nie ste klasickou novinárkou?

Už počas školy som začala brigádovať v Martinuse v Nitre, kde som aj študovala. Mala som to tam veľmi rada, lebo knihy, to bolo moje. Potom som sa presťahovala do Bratislavy a povedala som si, že v kníhkupectve zostanem, lebo mi dali šancu robiť niečo, čo som dovtedy nerobila a to boli práve podujatia. Kým som neprišla, tak tá pozícia vlastne ani neexistovala.

Popritom celom som na písanie zanevrela, no je pravda, že som  nikdy nemala ambíciu byť normálnou novinárkou. Mám problém robiť niečo, čo mi niekto prikáže, tým pádom by som asi mala problém, keby mi niekto povedal, že toto sú tvoje témy a o tom napíš.

Aj blog a všetko, čo som kedy písala do rôznych magazínov, vždy bolo o tom, že som si vybrala tému, ktorá ma zaujímala alebo ľudí, s ktorými som chcela robiť rozhovor. Chvíľu som písala aj knižné recenzie, ale tiež som si knihy vždy vyberala sama a dodnes to tak je. Ani môj Instagram nie je o tom, že mi vydavateľstvo pošle knihu. Nechcem to robiť tak, že musím.

Čo je pre vás zlá kniha?

Nechcem deliť knihy na dobré a zlé, skôr na také, ktoré by som ja nečítala. No ak už musím odpovedať, tak zlá kniha je taká, ktorá má slabú štylistiku, jednoduchý príbeh, ktorý je plný klišé a chytám sa pri nej za hlavu. Nechcem zovšeobecňovať, ale ak si mám vybrať, väčšinou čítam svetovú a českú beletriu. České autorky sú vynikajúce, našli to, čo mnohým slovenským chýba.

Knihy sú kvalitné aj pre náročnejšieho čitateľa, ale zároveň majú príbeh a nie je to iba niečie štylistické cvičenie. Naozaj to človek číta s tým, že to nie je to blbé a obyčajná komercia. Okamžite viem vymenovať štyri české autorky, ktoré sledujem a kupujem si ich knihy. Sú to Petra Soukupová, Alena Mornštajnová, Kateřina Tučková a Radka Denemarková. Ony vedia parádne písať a toto mi v slovenskej literatúre chýba.

Nemáme silné slovenské spisovateľky?

Máme Moniku Kompaníkovú...

O knihách píšete recenzie, zdieľate svoje tipy na Instagrame. Už nemáte chuť robiť rozhovory a reportáže ako kedysi?

Na blog Martinusu občas niečo napíšem, zároveň robím také moje výbery ako desať najlepších kníh roka a podobne. Spolu s mojím priateľom máme aj stránku O literatúre na Facebooku, kde zdieľame buď cudzie recenzie alebo všeobecne články o literatúre. A zároveň ak prečítame niečo, čo chceme odporúčať ďalej, tak o tom napíšeme, ale to sú také kratšie texty.

Mám pocit, že dnes málo ľudí zaujímajú klasické dlhé recenzie. Viem, že všetci plačú, že tu chýba kvalitná literárna kritika, ale myslím si, že mladú, ale aj staršiu generáciu skôr niekto naláka na knihu takým spôsobom, ako to robím ja.

Odfotím si knihu, napíšem k tomu pár viet, prečo je to super, prečo sa mi to páčilo alebo porovnám - ak ste čítali toto, prečítajte si aj toto a podobne. Možno je to pre niekoho príliš zjednodušené, ale má to okamžitý zásah. Ja sama takmer vôbec nečítam recenzie, veľmi výnimočne a len od ľudí, ktorých literárny vkus poznám.

Mali ste niekedy tendenciu napísať niečo vlastné?

Pýta sa ma to veľa ľudí, ale odpoveď je nie. Nemyslím si, že viem dobre písať. Podľa mňa je tu veľmi málo súčasnej kvalitnej slovenskej tvorby a nechcem byť ďalšia, ktorá sa zaradí do tej nekvalitnej. Nikdy som nemala takúto ambíciu.

Dávate tipy na knihy iným ľuďom. Kto dáva tipy vám, kde sa inšpirujete?

Väčšinou sa rozhodujem podľa vydavateľstiev. Mám svoje obľúbené, o ktorých viem, že vydávajú dobré veci. Veľmi veľa čítam aj v češtine a sledujem české vydavateľstvá. Niekedy mi dá tip na knihu aj môj priateľ, aj on veľa číta, ale má trochu iný vkus a často sa nezhodneme.

Tým, že som denne v kontakte s knihami, tak to prichádza nejako prirodzene. Vždy takto na jeseň vydavateľstvá vydávajú nové katalógy a pozriem sa, čo chystajú. Alebo ak mám obľúbeného spisovateľa, tak samozrejme od neho chcem čítať nové veci. Niektoré knihy tiež objavím úplne náhodou. Ale nemám vzory, ktoré by som sledovala a ktoré mi radia.

Jana Šlinská (zdroj: Martina Cimermanová)

Vaša najobľúbenejšia kniha je vraj Osamelosť prvočísiel. Platí to stále alebo sa objavovaním nových a nových príbehov tieto preferencie menia?

Dlhé roky, odkedy tá kniha vyšla, bola mojou najobľúbenejšou. Nedávno som však čítala knihu, ktorá je už beznádejne vypredaná a volá sa Malý život. Toto je ten typ knižky, pri ktorej som vopred cítila, že sa mi bude páčiť. Neviem, k čomu by som ju prirovnala. Je to veľmi silné a strašne brutálne, čo autorke v českom doslove aj vyčítajú. Akoby išla až na hranicu niektorých emócií a čitateľa vyžmýka, ale myslím, že to nebol jej kalkul, každý prežíva tú knihu inak.

A ja som ju prežívala naozaj brutálne, lebo som dosť citlivá. Nedávno sa ma kolegovia pýtali zákernú otázku – a je to lepšie ako Osamelosť prvočísel? Odpovedala som, že je a všetci zostali s otvorenými ústami. Ťažko sa tie knihy porovnávajú, lebo sú iné, ale momentálne som z Malého života hotová a všade ho odporúčam. Aj na Instagrame som napísala, že nič lepšie som v živote nečítala. Žiaľ, kniha sa medzitým vypredala, no verím, že vydavateľstvo ju rýchlo dotlačí.

Aký pocit vo vás musí vyvolať kniha, aby ste si povedali, že toto je ono?

Väčšina kníh, ktoré ma nejakým spôsobom dostali, sú knihy, ktoré by niekto iný nazval depresívnymi. Väčšinou sú smutné knihy moje najobľúbenejšie. Minule som sa o tom rozprávala s kamarátmi, že neviem pomenovať jedinú veselú knihu, ktorú by som čítala a páčila by sa mi.

Jediná na hrane je Muž menom Ove, lebo to je príjemné čítanie, no všetky moje obľúbené knihy sú istým spôsobom smutné. Hlavne sa mi musí páčiť spôsobom, akým je napísaná. Príbehy a témy sa väčšinou opakujú, to, čo čítame, už vždy predtým niekto nejakým spôsobom napísal, ale to ako to autor napíše, je pre mňa dôležité.

Kvalitná kniha – čo to je?

Neviem to striktne popísať a každý to má nastavené inak. Pre mňa je zlá kniha tá, ktorá ma tak hnevá, že ju ani nedočítam. Nie som typ čitateľa, ktorý by niečo nasilu čítal len preto, že už začal.

Je niečo, po čom by ste nikdy nesiahli? Neviem si vás predstaviť si len tak zobrať knihu napríklad z takzvaného ľahkého ženského čítania.