Smútková poradkyňa Jana Pitková: Strata najbližších nás môže pozitívne zmeniť

Ste vyštudovanou etnografkou, aká bola vaša cesta k povolaniu poradkyne pre pozostalých?

Kľukatá, náročná, ale aj zmysluplná... Bol to môj životný príbeh nečakanej a veľmi bolestivej tragickej straty celej rodiny. Nastalo dlhoročné komplikované smútenie, potom liečenie, ktoré vyústilo do potreby ponúknuť seba, svoj príbeh a svoju cestu transformácie pre ostatných smútiacich.

Ako sa vám podarilo preniesť sa cez smútok?

Osemnásť rokov som o strate blízkych nehovorila. Vyhýbala som sa všetkému, čo sa spájalo so smrťou – pohrebníctvam, truhlám, pohrebom. Terapie boli pre mňa úžasným oslobodením. Musela som to všetko prijať, dostať zo seba, vyplakať sa. Zistila som, ako účinne sa dá ukončiť a uvoľniť zo seba všetko zablokované, neodsmútené a neprežité. Akoby som otvorila dlhoročnú ranu, bolestivo z nej strhla chrastu a vydezinfikovala ju prijatím, láskou a odpustením.

Cez svoju vlastnú bolesť ste sa rozhodli pomáhať iným. Ako sa to stalo?

Občianske združenie Kolobeh života sme založili spolu s Majkou Demitrovou a s Ligou za duševné zdravie na čele s Martinom Knutom. Dosiaľ neexistovala žiadna organizácia, ktorá by sa venovala výhradne práci so stratou a konkrétne so smútkovým poradenstvom a smútkovou terapiou. Keďže sme sami zažili stratu, zistili sme, že v istom momente sme potrebovali vyhľadať pomoc.

Pretože sme s tou bolesťou nevedeli naložiť v súvislosti s tragickým úmrtím. Potrebujete sa naučiť pracovať so svojimi emóciami, myšlienkami a fyzickým telom. Každá bolesť je v konečnom dôsledku posilňujúca a transformujúca. Fascinuje ma, že všetko na tomto svete je príležitosťou, ak dokážeme zmeniť postoj.

Ako sa u nás smútilo v minulosti?

Len jednu-dve generácie pred nami to bolo inak. Telo zosnulého bolo doma aj tri dni po smrti a blízki mali šancu rozlúčiť sa s ním. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas na ukončenie vzťahu. Narodenie, svadba a pohreb boli pevnou súčasťou rodinného obradového cyklu. Piesňou sa ľudia radovali, ale aj si pomáhali pri smútku či ťažkej práci.

To všetko slúžilo ako terapia. Zo smútku sa dokázali doslova vyspievať. Pri práci aj spievaní sa prehlboval dych, čo spúšťalo nevedomé liečivé procesy vo fyzickom tele a následne to ovplyvňovalo aj psychiku. Naši predkovia to nevedome praktizovali. Nemuseli brať žiadne antidepresíva.

Jana Pitková (zdroj: Petra Bošanská)

Prečo je u nás smrť taká démonizovaná?

Niekdajší rozlúčkový rituál sme nenahradili žiadnou zmysluplnou alternatívou. Naše pohreby sú plné temna, desov, čiernej farby či spevu o tom, ako nás obkľúčili „smrteľné muky úzkosti záhrobia“. Na všetkých padne obrovská ťažoba. Problémom je aj to, že dnes, keď sa všetko deje mimo nás, zomiera sa v prostredí, ktoré je pre nás cudzie a nedôstojné.

Neodohráva sa to v našich domovoch a v náručiach našich blízkych. Neberieme smrť prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Pritom naše náboženstvo aj východné filozofie nevnímajú smrť ako konečno, ale iba ako prechod do inej dimenzie.

Ako zdravé smútenie vyzerá v praxi?

Pre mňa sú najzmysluplnejšie štyri úlohy smútenia,