Alica Eštoková: Pocit bezpečia človek nemá nikde

Po Európe sprevádza manžela veľvyslanca, Mareka Eštoka, a momentálne žijú v Štrasburgu aj s dcérou. Citlivo vníma udalosti spojené s terorizmom, občas ju opantajú obavy, no na rôznorodosť miestnych obyvateľov si zvykla.

Z Paríža ste sa po siedmich rokoch odsťahovali. Ako ste si zvykli na tamojšiu kultúru?

Máme ju radi a vychutnali sme si ju plnými dúškami. Stále sa tam niečo deje. Spočiatku sme si s manželom a s dcérou nevedeli zvyknúť na neskutočný ruch, dopravu, zápchy, davy ľudí, no postupom času sme to začali brať ako spestrenie života. Zároveň sa vždy tešíme na dovolenku, ktorú trávime na Slovensku. Je dobré a užitočné pobudnúť v zahraničí a zistiť, že „čaj si môžem pomiešať aj opačne, nielen jedným smerom“. Ale po čase sa treba vrátiť domov. Čo bolo lepšie v zahraničí, treba priniesť domov a na to, čo bolo horšie, zabudnúť. Po návrate si viete viac vážiť veci, ktoré ste predtým vnímali ako samozrejmé.

V európskych mestách rastie strach z moslimskej komunity, ako to vnímate vy?

Moslimská komunita a teroristi sú pre väčšinu Francúzov dve odlišné veci. V Paríži sa to trochu upokojilo, keďže v poslednom čase sa tam nič masové nestalo. No ľudia majú stále obavy. V nákupných centrách aj na spoločenských podujatiach a pri vstupe do verejných inštitúcií sa musíte podrobiť bezpečnostnej prehliadke, ktorá vám nechtiac pripomína, že sa kedykoľvek môže niečo stať. V uliciach stretávate na každom kroku ozbrojených policajtov. Aj v školách sú sprísnené bezpečnostné opatrenia. Strach o dcéru vždy, keď odchádza do školy, vám radšej nebudem opisovať, a bezprostredne po každom teroristickom útoku to býva úplne najhoršie. Napätie možno cítiť aj v uliciach. Stačí, že vybuchne pneumatika a všetci bez váhania utekajú. Obavy sú viditeľné aj v iných mestách. Pocit bezpečia človek nemá nikde. Nedá sa s tým nič robiť, len sa k problému postaviť racionálne a uvedomiť si, že k podobným útokom môže dôjsť vo všetkých metropolách. Aj tak je oveľa pravdepodobnejšie, že človek zomrie pri autohavárii alebo na nejakú chorobu. Lepšie je na to nemyslieť. No viem, že sa to ľahšie hovorí, ako realizuje.

(zdroj: Alexandra Rymšinová)

Témou vašej poslednej knihy je vzťah medzi moslimom a ženou z kresťanského prostredia. Čo vás priviedlo k tomuto námetu?

Práve dlhodobý pobyt v Paríži. Pozorujem, ako vnímajú moslimov Francúzi, keďže ich denne stretávajú v práci, v obchodoch, vo vchodoch svojich domov. Na každom kroku sú nútení s nimi komunikovať a to je v súčasnosti pre nezaujatého cudzinca zaujímavé. Hlavná postava mojej knihy je Slovenka, nie príliš veriaca, ktorá žije s veľmi umierneným moslimom. V príbehu sa však objaví Slovák a život jej poriadne skomplikuje. Ide teda o román o zmietaní sa medzi rozumom a citom, o zvažovaní, rozhodovaní sa, porovnávaní možností a alternatív. Skutočnú odpoveď na to, čo je lepšie, však nepoznáme. Niektoré ženy sú vo vzťahu s moslimom šťastné, a mnohým ďalším dopadol takýto vzťah veľmi zle práve pre prílišnú rozdielnosť kultúr a životnej filozofie.