Herečka Lujza Garajová Schrameková: Už som dosť veľká na to, aby som niekam uletela

Ako vlastne vyzerá váš bežný život?

Ako kedy. Pred prázdninami sme skúšali novú hru v Divadle Aréna, takže pracovne to bolo veľmi vypäté. Zároveň však žijem aj bežným mamičkovským životom, pretože cez školský rok treba zaniesť syna do školy, dcérku do škôlky. Potom idem na skúšky a po pracovných povinnostiach som zase mamou.

Pracovne ste dosť vyťažená. Zvládate skĺbiť prácu a rodinu?

Zatiaľ áno, ale mám to šťastie, že sme do procesu zapojili celú našu rodinu, aby sme všetko zvládali. Bez ich pomoci by to počas náročnejších dní išlo podstatne ťažšie. Keďže ani ja, ani môj manžel nemáme rodičov v Bratislave, snažia sa nám pomáhať na diaľku. Svokra je už dôchodkyňa, tak sa tešíme, že ju teraz budeme čoraz častejšie ťahať do Bratislavy. Nakrúcam ďalšiu sériu seriálu Naši, čo je rušnejšie obdobie pre nás ako rodinu, takže opäť potrebujeme pomocnú ruku a dúfam, že sa k nám moja svokra na tento čas nasťahuje.

V seriáli Naši stvárňujete priam ideálnu matku, manželku, ktorá zvláda všetko ľavou zadnou. Ako je to v skutočnosti?

V civilnom živote nie som tak dobre zorganizovaná ako seriálová Lujza. Tá okrem troch detí zvláda aj kariéru, každý večer varí a predvádza nadľudské výkony. Jediné, čo ma teší, je, že aj ona má občas doma neporiadok, pretože aj diváci si mohli všimnúť, že kuchynská linka a obývačka sú vždy rozhádzané. Je to predsa len tiež človek.

Ste puntičkárka?

Vôbec. Stále tvrdím, že som poriadkumilovná, ale nie poriadku schopná. To ma vystihuje. Veľmi by som chcela mať čistučkú domácnosť, kde všetko bude mať svoje miesto, ale zatiaľ sa mi to nedarí.

Ste vydatá, máte dve malé deti. Nájdete si čas aj na seba a na chvíle, keď robíte len to, čo vás baví?

Snažím sa, pretože mi to robí veľmi dobre. Keď má herečka hektické obdobia, tak je to priam nemožné. Ale potom zase prídu obdobia, keď neskúšam, veľa nenakrúcam a vtedy sa stane, že dopoludnie mám len pre seba, mám čas byť doma a poumývať okná, aj keď sa práve neblížia Vianoce či Veľká noc.

Vždy svojej rodine tvrdím – bude, všetko bude, ale až po premiére. Takže do premiéry je u nás občas aj neporiadok a celá rodina odo mňa počúva, že po premiére urobím to a ono, po premiére vám kúpim topánky a dovtedy musíte vydržať, že vás trochu tlačia. No potom zase prídu obdobia, keď si môžem dovoliť chytiť do rúk knižku a len tak vylihovať.

(zdroj: Jana Liška)

Sú vaše deti naučené na to, že občas potrebujete mať pokoj od všetkých?

Nedávno sa to krásne ukázalo. Dcérka má štyri roky, syn má osem a už sa spolu vedia aj zahrať. Sem-tam mám problémy s chrbticou a s krížami, pretože pravidelne necvičím. Prednedávnom prišiel deň, keď ma zase raz môj chrbát potrápil, tak som im povedala, že naozaj potrebujem len ležať a oni mi dali pokoj. Ja som zaspala v obývačke a oni sa hrali v detskej izbe.

Je pre zaneprázdnenú herečku ťažké užívať si materstvo naplno?

Sú situácie, keď večer uspávam dcéru, pretože má stále rada, keď ležím vedľa nej a držím ju za ručičku. Keď mám voľno a nemám v hlave žiadne starosti, tak si uvedomím, že toto je najdôležitejšie. Dať jej ruku, keď ma potrebuje, nebyť nervózna a v pokoji s ňou zaspať.

No potom sú aj dni, keď ju uspávam a hlavou mi víria myšlienky, čo by som ešte mala večer stihnúť. Napríklad by som ešte rada poumývala riad, prečítala si scenár na výrobu, zavolala mojej mame, aby som sa s ňou porozprávala. Keď musím deliť čas medzi rodinu a prácu, mám z toho občas depresiu, lebo sa nemôžem naplno venovať napríklad len deťom.

Váš manžel je programátor, pracuje v úplne inej oblasti ako vy. Považujete to za výhodu či nevýhodu?

S manželom síce pracujeme v dvoch úplne odlišných svetoch, ale máme veľmi podobný názor na život. Smejeme sa na tých istých veciach, keď niečo počujeme v rádiu, rovnako nám príde na um niečo smutné alebo veselé a to nás spája. Je veľa vecí, v ktorých sme iní, ale to, čo nás spája, je pre nás a náš život podstatné.

Platí u vás, že protiklady sa priťahujú?

Neviem, či môj manžel je protiklad. Ťažko by sa mi žilo s niekým, koho mám presviedčať o mojich názoroch. Ak je protiklad to, že ja som urozprávanejšia a on je tichší alebo ja som spoločenskejšia a on je introvertnejší, tak v tom prípade sa možno protiklady priťahujú. Ale nemyslím si, že sme až také protiklady. Nevedela by som žiť s niekým, kto vidí svet inak ako ja.

(zdroj: Jana Liška)

Pokiaľ viem, keď ste sa zoznámili, boli ste vlastne spolubývajúci v jednom podnájme. Je to tak?

Áno, bývali sme spolu v podnájme aj s našimi spoločnými kamarátmi. Už tam bola záruka, že si sadneme, keďže celé naše okolie bolo naladené na rovnakú vlnovú dĺžku. Chémia tam potom prirodzene zapasovala. Bol overený mojimi kamarátmi a vedela som, že ak by to nebol fajn človek, do partie by ho nepustili. Dodnes máme tých spoločných priateľov. Stále chodíme na chaty s ľuďmi, ktorí nás formovali, keď sme mali dvadsať. Aj keď je môj pracovný svet iný, stále spolu chodíme na dovolenky. Nie je však podstatné, kto čo robí teraz, ale to, že nás formovali veci v tom mladšom dospievaní.

Zvykol si manžel na to, že má po svojom boku ženu, ktorú spoznáva verejnosť a pravidelne sa objavuje na televíznej obrazovke?

Príjemné to asi preňho nie je, ale zatiaľ je to v únosnej miere. Spoznávajú ma najmä deti, pretože seriál Naši je obľúbený hlavne u detských divákov. Minule sme boli s mojím manželom v kine a pani pri okienku ma spoznala. Pýta sa – Jej, vy ste tá herečka?

A potom sa obrátila na môjho muža – A vy ste ten jej muž? Smiala sa, lebo videla moje standupové videá, v ktorých si robím žarty z muža. Ale pritom to nie je ten muž, s ktorým žijem. V standupoch mám za svojho muža postavičku, ktorú som si vymyslela. Je to občas aj príjemné, občas aj nepríjemné.

Vy ste sa zviditeľnili najmä vďaka televíznym seriálom. Kde ste pôsobili dovtedy, kým vás neobjavili?

Osem rokov som bola v Radošinskom naivnom divadle, čo bola moja základňa a alfa a omega mojej práce. Je to divadlo, kde sa veľa chodí na zájazdy, takže sa popritom len ťažko dalo robiť niečo iné. Nezačala som robiť ani dabing, ani menšie seriály, pretože keď aj niekto zavolal, musela som ponuku odmietnuť. Dôvodom bolo časté cestovanie. Môj život bol však naplnený aj bez televízie.

S radošincami sme precestovali Austráliu, Kanadu a dalo mi to niečo úplne iné. Potom prišla prvá materská dovolenka, po nej som sa vrátila späť ešte na jedno predstavenie, nasledovala druhá materská, a keď mala Grétka rok, bol konkurz do seriálu Divoké kone. Na to, ako ma je občas v médiách veľa, mám pocit, že nemám za sebou až tak veľa televíznej roboty. Mám len šťastie, že moja rola v seriáli Naši je taká výrazná, že púta pozornosť.

(zdroj: Jana Liška)

Keď vás počúvam, mám pocit, že aj napriek sláve stojíte nohami pevne na zemi.

Už som dosť veľká na to, aby som niekam uletela. Možno je to preto, že už mám deti a viem, že okrem práce sú aj podstatnejšie veci. Napríklad, či sa zo soplíka nevykľuje napokon angína.

Ako vyzerá váš ženský svet?

Aj tým, že sa mi narodila dcérka, ženský princíp ešte len objavujem. Vždy som bola skôr chalanský typ a nikdy som sa špeciálne nezaujímala o módu či mejkap. Prvú čiernu ceruzku na oči som si kúpila len pred pár mesiacmi. Páči sa mi, keď mi maskérky namaľujú očné linky a myslím si, že mi to pristane.

Už som sa naučila namaľovať si ľavé oko, teraz pracujem ešte na tom pravom, čo je podstatne komplikovanejšie. Príchodom dcérky môj život trochu zružovel. Ona si veľmi potrpí na to, čo si oblečie, miluje chodiť na nákupy a čím je to trblietavejšie, tým lepšie. Občas mi povie – Maminka, daj si rúž, v tom si pekná. Dostávam komplimenty a zisťujem, že to vôbec nie je nepríjemné.

Komplimenty dokážu zvyšovať ženské sebavedomie. Nelichotí vám to?

Áno, ale na druhej strane, pre vydatú ženu s dvoma deťmi, ktorá chce zostať šťastne vydatá s tým istým mužom, niekedy ani netreba, aby komplimentov bolo priveľa. Niekedy je dôležitejšie, aby bol s vami doma spokojný muž než to, aby počúval, koľko komplimentov ste dostali od ostatných. Keď prídem domov, odmaľujem sa a môj muž ma zase vidí len v tom pyžame.

Keď prídete z televízie pekne namaľovaná, všimne si to?

Nevšimne si to. Ale ani sa mu nečudujem, pretože mne tie líčidlá tak prekážajú na očiach, že ešte len prekročím prah bytu, už utekám do kúpeľne odmaľovať sa. Málokedy ma vidí v tom, v čom prídem z práce. A viem, že sa mu páčim aj nenamaľovaná.

(zdroj: Jana Liška)

Ako dlho sa s vaším mužom poznáte?

Trinásť rokov sme spolu a desať rokov sme manželia. Mali sme príjemnú dedinskú svadbu na dedine v kultúrnom dome. Mám z nej jednu obľúbenú fotografiu, na ktorej je odfotená pani, ako si pochutnáva na zákuskoch. Keď sme zisťovali, kto to vlastne je, nikto z našej ani z manželovej rodiny a známych tú pani nepoznal.

Mnoho párov sa dnes svadbám bráni a nepovažuje sobášny list za to najdôležitejšie. Aký je váš názor na manželstvo ako inštitúciu?

Vydávala som sa, keď som mala dvadsaťpäť rokov, môj manžel mal dvadsaťdeväť. Neodmietala som svadbu, ale ani som nikdy nebola tá, ktorá by od detstva snívala o krásnej bielej svadbe. Vedela som, že mám po svojom boku muža, s ktorým chcem žiť. Nestihla som byť vlastne vo veku, keď by som nad tým priveľa premýšľala. Bolo mi jasné, že chcem veľký žúr pre kamarátov a vedela som, že toto je človek, ktorý by na ňom určite mal byť.

Dokážete sa občas s manželom poškriepiť?

Nemáme taliansku domácnosť, ale vieme mať ticho občas aj pol dňa. Ale vždy sa to končí smiechom, pretože keď trikrát prejdeme okolo seba bez slova, pripadá nám to už vtipné. Nie som zástankyňou dlhodobej tichej domácnosti, pretože čím dlhšie by ticho trvalo, tým ťažšie by bolo vynoriť sa z neho.

A tiež máme zaužívaný rituál, že keď jeden podá tomu druhému ruku na uzmierenie, ten druhý ju vždy musí prijať. A to učíme aj deti. Keď sa jeden ospravedlní, treba to už nechať tak, nevracať sa k tomu, neustrnúť v tom a ísť ďalej.

Styling a vizáž: Jana Milatová

Autor: Ľudmila Lenárová