Dobrodružné presuny, noci nadivoko pri čerpacích staniciach, blázniví šoféri a pocit, že keď sa ráno zobudíte, neviete, kde budete večer. Toto všetko zažíva na cestách Alena Fričová. Pochádza z Viničného, malej dedinky vzdialenej asi pol hodiny od hlavného mesta, no jej cestovateľské sny ju priviedli oveľa ďalej – do desiatok krajín po celom svete.
Mnohé z nich precestovala práve stopom. Prvýkrát to vyskúšala, keď mala dvadsať rokov. „S kamarátmi sme sa rozhodli spraviť si nízkorozpočtovú poznávačku Transylvánie. Boli sme dve dvojice, vždy chlapec a dievča a povedali sme si, že si spravíme súťaž o to, kto sa do Rumunska dostane prvý a bez použitia peňazí,“ spomína Alena. Jej dvojica síce na prvý raz prehrala, no mnohému sa naučila.
Hodiny čakania sú výnimočné
Neskúsenému človeku sa môže zdať, že stopovanie je neisté a než niekto zastaví, trvá to celú večnosť, no mladá cestovateľka hovorí opak. „Je to jednoduchšie, než som predpokladala. Pôvodne som si myslela, že je to čakanie niekoľko hodín na okraji cesty, ale to je skôr len výnimočná záležitosť. Niekedy sme dokonca ani nestihli vystrčiť palec a hneď pri nás niekto zastavil a ponúkol odvoz,“ opisuje.
Alena nevie presne povedať, koľkokrát už od prvého razu cestovala stopom.
„Postupom času sa tá záľuba trochu zvrhla a stopovala som často úplne neplánovane len preto, že som sa nedokázala dostať z bodu A do bodu B v plánovanom čase. Čo sa týka Európy, prešla som ju stopom skoro celú až na Britské ostrovy, Portugalsko a Baltské štáty. Okrem toho som stopovala aj v Gruzínsku, Turecku a Chile,“ vymenúva.
Keď vás zohrieva svorka psov
Najväčšou výhodou na stopovaní je pre Alenu to, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta. „Najviac spomienok a zážitkov si človek prinesie z ľudí, ktorých spoznal a príhod, ktoré sa mu s nimi stali. Konečná destinácia sa stáva až akousi podružnou záležitosťou,“ hovorí.
To všetko jej do života prinieslo obrovské množstvo špeciálnych príhod, na ktoré nikdy nezabudne. „Stopovanie je vždy tak trochu jedno veľké prekvapenie, nikdy neviete, kde na konci dňa skončíte. Môžete byť u niekoho vo vani 150 kilometrov od miesta, kde ste začali alebo sa posuniete len 20 kilometrov do nejakého lesa, kde začína pršať. Oboje je pre mňa veľkým zážitkom,“ tvrdí.
Keď opisuje najväčšiu pohromu, aká sa jej počas cestovania stala, ide zároveň o jeden z najúchvatnejších zážitkov. „Raz sme s priateľom skončili v meste Kalama v Chile dosť neskoro večer. Bola sezóna, všetky ubytovania boli obsadené a začalo pršať. Unavení sme si ľahli pod striešku nejakej budovy potom, čo sme k nej preliezli plot. V Chile majú dosť túlavých psov, ktorým sme sa zapáčili a rozhodli sa vziať nás do svorky.
Keď sme si ľahli do spacích vakov, ľahli si k nám a snažili sa nás zohrievať. Spočiatku sme ich odháňali, ale nakoniec sme to vzdali a boli radi za tú trochu tepla, ktorá z nich sálala. Ak sa niekto priblížil, psy po ňom vyštartovali, a tak sme sa cítili aj chránení pred ľuďmi. Celý zážitok bol strašne surreálny, ale doteraz na našu svorku rada spomínam.“
Alena s priateľom Honzom si v Chile stopli džíp a majitelia im ponúkli jedlo. (zdroj: archív Aleny Fričovej)Nečakané stretnutia
Cestovanie je príležitosť spoznávať aj nových ľudí a pri stopovaní to platí stonásobne. „Najlepšie zážitky sú vtedy, keď vás niekto pozve k sebe domov, ukáže vám svoj život alebo sa len tak pred vami otvorí a rozpráva vám osobné veci zo života. Ľudia to zvyknú robiť, keď vedia, že vás už v živote neuvidia,“ konštatuje Alena.
Takto sa jej podarilo napríklad stretnúť muža, ktorého vyhodila manželka, vzal si všetky svoje veci do auta a šiel skúšať nový život v novom štáte, pracovníka fabriky, ktorý dostal za úlohu vyzdvihnúť sýrskych utečencov v Taliansku a zaviesť ich do Švédska za rodinou a tiež ženu, ktorá ju zviezla 50 kilometrov úplne opačným smerom než mala cestu.
„A to len preto, že jej syn práve stopoval v Austrálii a chcela, aby aj naňho boli ľudia dobrí a pomáhali mu. Takto vďaka stopovaniu znovu objavujem dobrotu ľudí na svete. Často si potrebujem pripomenúť, že medzi nami žijú ľudia, ktorí si len tak povedia, že niekomu pomôžu,“ hovorí Alena.
Aj stopovanie môže mať svoj manažment
Príprava na cestovanie stopom by mala byť podľa Aleny pragmatická. „Základné vybavenie stopára by som zredukovala na pár vecí: kartón alebo tabuľku, na ktorú si môže napísať svoj cieľ, fixky, autoatlas a dezodorant. Ďalej tiež dopravná mapa, ktorá zobrazuje všetky výjazdy, odpočívadlá a benzínové pumpy,“ vymenúva.
Za výbornú pomôcku tiež považuje existenciu webov ako Hitchwiki, kde sa dozviete, kam sa postaviť, ak stopujete z mesta na určitý smer, referencie na stopovacie miesta a ďalšie tipy na úspešnú cestu.
Svoje vlastné má aj Alena, ktorá ich spolu s kamarátmi pracovne nazvala mikro a makromanažment stopovania. „V mikromanažmente ide o to postaviť sa na správne miesto, tam kde je človek viditeľný, autá tam nejazdia príliš rýchlo a môžu bezpečne a pohodlne zastaviť. Pritom je potrebné snažiť sa vyzerať príjemne, neškodne, usmievať sa a neskrývať sa,“ približuje princípy.
Sama je zástankyňou aktívneho stopovania a schopnosti „vedieť sa predať“. „Namiesto toho, aby ste len pasívne stáli na výjazde, rozhliadate sa a aktívne oslovujete vodičov napríklad na pumpách. Je to omnoho efektívnejšie a výhodou je, že si sami môžete zvoliť, s kým sa chcete viezť,“ vysvetľuje.
Makromanažment zase stojí na včasnom plánovaní cesty, teda potrebe zistiť, aké veľké mestá sa na ceste nachádzajú, aké cesty vedú do cieľa, teda či ide o moderné diaľnice alebo prašné cesty s nízkou frekvenciou premávky a nezabudnúť na vhodný dátum. Dôležité je tiež premýšľať strategicky a uvažovať aj nad ďalším krokom a miestom, z ktorého budete stopovať ďalej.
Mladá cestovateľka tiež neodporúča stopovať v daždi a snehu. „Z pochopiteľného dôvodu – ľudia nemajú radi u seba v aute mokrých stopárov a miera úspešnosti stopu sa prudko znižuje,“ hovorí Alena. Menšou výhodou môže byť státie pod dáždnikom, no v pršiplášti s kapucňou podľa nej veľkú šancu nemáte.
Júlový sneh v rumunských horách. (zdroj: Archív Aleny Fričovej)Ako sa vyhnúť rizikám
O stopovaní kolujú rôzne historky a hrôzostrašné príbehy a u niektorých ľudí môže mať imidž nebezpečenstva. Alena tvrdí, že asi žiadna krajina nie je stopercentne bez rizika a smutné príbehy sa dejú, ale zásadou je informovanosť.
„Dozvedieť sa o krajine a jej kultúrnych zvyklostiach čo najviac, aby sa človek nevystavoval zbytočne veľkému nebezpečenstvu. Nie je na škodu vypočuť si miestnych, ktorí o svojich regionálnych pomeroch vedia najviac,“ radí.
Za najrizikovejšie považuje dopravné nebezpečenstvo. „Vždy som sa najviac bála s vodičmi, ktorí nedbali na dopravné predpisy a na cestách sa predvádzali. Keď si to niekto mašíruje stopäťdesiatkou cez dedinu, kde každých pár metrov stojí na ceste krava alebo predbieha na serpentínach, kde nemá šancu vidieť oproti idúce autá, nebezpečenstvo je priveľmi reálne,“ varuje. Najviac takýchto šoférov stretla v Taliansku, na Balkáne a na Kaukaze.
Jediné miesta, kde sa neodvážila stopovať, boli Bolívia a Peru. No a v krajinách s konzervatívnou kultúrou, ako je napríklad Turecko, neodporúča stopovať ženám bez mužskej spoločnosti, aby nepôsobili provokujúco.
Majitelia Škodoviek nezastavujú
Hoci sa pri stopovaní často ráta aj so šetrením nákladov, v niektorých krajinách sa stáva, že šoféri očakávajú za odvoz revanš.
„Napríklad v Rumunsku, kde funguje silná stopovacia kultúra pre nie veľmi dobre fungujúcu hromadnú dopravu, je obyčajom zastaviť stopárom s tým, že vodič očakáva nejaký príspevok za cestu,“ vysvetľuje Alena.
A kto zastavuje stopárom najčastejšie?
„Určite muži, ale na západe nie je neobvyklé naraziť na veselú partiu dievčat alebo mamičku s deťmi, ktorá chce, aby jej ich niekto vzadu zabával. Na západe tiež často zastavujú starší ľudia nad päťdesiat, ktorí zvykli stopovať počas svojich študentských liet. Stopárov často berú aj silno veriaci ľudia, ortodoxní kresťania, moslimovia počas ramadánu alebo príslušníci najrôznejších siekt,“ vymenúva Alena.
Neraz sa tiež viezla s osamelým vodičom kamiónu alebo ľuďmi na pracovných cestách, ktorí majú dlhú chvíľu a chcú sa s niekým pozhovárať. „Viac na východ, napríklad na Balkáne alebo Kaukaze je zase branie stopárov záležitosťou akejsi pohostinnosti a zvedavosti.“
Pre zábavu si tiež robí štatistiku o vozidlách a ukazuje sa, že Škodovky typické pre strednú Európu nezastavujú takmer vôbec, najčastejšie sa stretáva s majiteľmi Volkswagenov či Renaultov. Najzaujímavejšie vozidlo, v ktorom sa počas stopu viezla, však bolo autíčko Family Frost v Maďarsku.
„Šofér bol práve mimo služby, tak nám hodil batohy do mrazáku a na prázdnych cestách nám robil radosť tým, že púšťal známu zvučku. Bol to taký príjemný návrat do detstva,“ hovorí Alena na záver s úsmevom.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
