Speváčka Ivanna Bagová: Slovensko bolo pre mňa rozprávkovou krajinou

Od narodenia až do skončenia základnej školy ste žili na Ukrajine, kde vás vychovávala babička. Prečo? Kde boli vaši rodičia?
Detstvo som strávila v mestečku Iršava v Zakarpatskej oblasti. Keďže sa tam veľmi ťažko dala nájsť normálna práca, mama ma nechala na starosť babičke a sama odišla za prácou do zahraničia. Môj biologický otec sa ku mne nepriznával, vôbec sa o mňa nezaujímal a popravde ho ani poriadne nepoznám.

Aké ste mali detstvo?
Úžasné. Moja babička, dedko aj prababička, ktorá má dnes 92 rokov, sa o mňa starali príkladne. Nič mi nechýbalo... iba mama. Bolo mi za ňou veľmi smutno. Vzhľadom na veľké vzdialenosti si nemohla dovoliť cestovať za mnou príliš často. Ale v kontakte sme, samozrejme, boli.

Stará mama objavila váš talent na spev?
Bola to naozaj ona. Videla, ako som sa vrtela pri počúvaní pesničiek z rádia, ako som si rada pospevovala a predvádzala sa spevom pred rodinou a známymi. A potom, tuším som mala päť rokov, som od nej dostala na narodeniny detský mikrofón. Pamätám si ako dnes, bol umelohmotný, mal červenú farbu a bola to láska na prvý pohľad. Mala som ho stále pri sebe, aj som s ním spala, aby mi ho náhodou niekto nezobral, a vyspevovala som ostošesť. Veľmi sa mi páčilo držať mikrofón v ruke a spievať.

(zdroj: Petra Bošanská)

Chcete povedať, že už vtedy ste vedeli, že chcete byť speváčkou?
Áno. Veľmi som po tom od útleho veku túžila.

Mali ste na Ukrajine príležitosť chodiť do speváckeho krúžku alebo ľudovej školy umenia?
Od šiestich rokov som chodila do základnej umeleckej školy a popri tom som navštevovala aj rôzne krúžky. Vyskúšala som si hru na klavír, chodila som do tanečného krúžku, na výtvarný a dokonca aj na šachový a skúšala som šťastie na rôznych detských súťažiach, najmä speváckych.

„Využívali“ v škole vaše nadanie? Vystupovali ste na školských podujatiach?
Samozrejme, odmalička som spievala na školských či mestských podujatiach. Nebrala som to tak, že ma využívajú, veľmi som sa tešila. V konečnom dôsledku to malo pre mňa veľký význam, pretože som naberala skúsenosti a postupne som mala aj čoraz menšiu trému na pódiu pred divákmi.

Máte nejaký zaujímavý zážitok z tohto obdobia?
Babička sa ma vždy snažila na vystúpenia náležite vyparádiť. Na jedno z nich mi dokonca obstarala aj parochňu, ktoré boli vtedy u nás v móde. V ten deň fúkal strašne silný vietor, takže mi parochňu strhlo z hlavy a odfúklo. Na všetko som sa vykašľala a pustila som sa naháňať ju po Iršave. Nemohla som predsa pripustiť, aby som sa domov vrátila bez parochne od babičky.

(zdroj: Petra Bošanská)

Po skončení základnej školy nastal vo vašom živote veľký zlom.
Veru tak. Moja mama sa v rámci sťahovania za prácou dostala až na Slovensko do Topoľčian. Tu sa po čase tretí raz vydala a mňa si zobrala k sebe. V Topoľčanoch som začala navštevovať konzervatórium a po šesťročnom štúdiu som ho úspešne ukončila.

Boli ste šťastná, že vás mama vzala na Slovensko?
Neuveriteľne. Veď som konečne po rokoch mohla byť so svojou mamou! Aj keď s mojimi starými rodičmi mi bolo naozaj dobre.

Keď ste v Topoľčanoch chodili na konzervatórium, vedeli ste po slovensky?
Vôbec nie. Nevedela som ani slovo, preto som to spočiatku mala dosť ťažké. Mnoho vecí mi v škole museli vysvetľovať rukami, nohami. Zažila som aj veľa humorných situácií, najmä v prvých dňoch. Napríklad mi mama povedala, že keď prídem do triedy, mám spolužiakom povedať ahoj. Myslela som si, že to je nejaké univerzálne slovenské slovo, ktorým môžem odpovedať na všetko. Takže keď sa ma niekto opýtal ako sa máš?, odpovedala som ahoj, na otázku, čo budeš robiť po vyučovaní, som tiež povedala ahoj. Ale bola som veľmi snaživá, uši som mala ustavične napnuté a postupne sa na mňa slovenčina nalepila. Po zhruba dvoch mesiacoch som už vedela ako-tak komunikovať.

Aj písať? My píšeme latinkou na rozdiel od ukrajinčiny.
Keďže som sa na základnej škole učila angličtinu, ovládala som latinku, ale niektoré písmená, napríklad č, š, boli pre mňa úplne nové. Pri písaní som dlho rozmýšľala, ktoré je ktoré. Učiteľka diktovala diktáty dosť rýchlo, takže som niekedy vôbec nestíhala. Často som si musela požičiavať od spolužiačky zošit a prepisovať si učivo doma. Samozrejme, že som veľa vecí aj komicky skomolila a ešte dlho sa na tom spolužiaci zabávali.

Povedzte, nech sa aj my zasmejeme.
Počas písomky z občianskej náuky som dlho premýšľala, ako sformulovať vety tak, aby boli napísané gramaticky správne, ale učiteľ ma súril, aby som ju už odovzdala, lebo tak urobili všetci. Bola som nervózna a povedala som mu: „Pán učiteľ, počkajte, ja neviem tak rýchlo zosúložiť vety.“ Všetci sa začali smiať, no ja som nechápala, čo také smiešne som povedala. Chcela som to napraviť, ospravedlniť sa a povedať niečo v tom zmysle, že mám zatiaľ slabú slovnú zásobu, no vyhlásila som: „No tak prepáčte, že mám taký slabý slovníkový zápas.“ A nasledoval opäť smiech. Okrem toho som mala problémy s dĺžňami. V ukrajinskom jazyku sa nepoužívajú. Ale vedela som, že v slovenčine áno, a tak v snahe písať správne som pre istotu na každé slovo dĺžeň dávala, niekedy aj dva, tri, bez ohľadu na to, či tam mali byť, alebo nie.

(zdroj: Petra Bošanská)

Priezvisko Bagová neznie príliš ukrajinsky.
Moje pôvodné meno je Ivanna Bidzilya. Nový mamin manžel si ma adoptoval a po ňom mám nové priezvisko.

V roku 2009 ste sa prihlásili do súťaže SuperStar, ale neuspeli ste.
Bola som z toho smutná, neúspech ma však ešte viac naštartuje. Aj v situácii, keď mám pocit, že mi niekto hádže polená pod nohy, mňa neodradí. Nechcem povedať, že tvrdo idem za svojím, aby som nevyzerala ako karieristka. Ale ak mi niečo nevyjde, snažím sa ešte viac zdokonaľovať, pracovať na sebe a veriť, že raz úspech príde. Tak to bolo aj po SuperStar. Chodila som na menšie, regionálne spevácke súťaže, ako sú Tri ruže Bánoviec, Zlatá črievička, Zlatý gaštan. V Zlatej črievičke som získala druhé miesto a cenu mediálnej poroty, a na ostatných som už zakaždým zvíťazila, takže keď prišla ďalšia súťaž Hlas Československa v roku 2012, neváhala som.

Prezradili ste, že na tejto súťaži vám okrem iného imponovalo, že porotcovia spočiatku posudzovali výkony súťažiach bez toho, aby ich videli, v tzv. výbere na slepo.
Veľmi sa mi páčilo, že môžem prezentovať svoj hlas a nie to, ako vyzerám alebo čo mám oblečené.

Tú súťaž ste vyhrali.
Bola som neuveriteľne šťastná. Vo finále som spievala pesničku Pár minút, ktorú vyslovene pre mňa zložil Michal David. Práve táto súťaž odštartovala moju spevácku kariéru. Na základe zmluvy mi spoločnosť Universal music vydala CD s názvom Oheň v duši, zúčastňovala som sa ako hosť na koncertoch Michala Davida, čo bola veľká škola, pretože on je skutočný profesionál, pán muzikant. Zložila som pesničku Vráť sa späť. Bolo to veľmi hektické obdobie, ale také mám rada.

Vďaka Hlasu Československa prišla spolupráca so skupinou Maduar.
Spočiatku to mala byť iba krátkodobejšia spolupráca. Keďže oslavovali tridsať rokov na hudobnej scéne, pozvali ma ako hudobného hosťa na šnúru svojich koncertov. Ale spievam s nimi dodnes. Dokonca som s Maduarom nahrala pesničku Can you feel it, ktorá je momentálne číslo jeden v českej hitparáde rádia Kiss.

Spievate aj s úspešným triom La Gioia a vystupujete ako hudobný hosť v rôznych programoch. Po jednom z nich sa údajne Milan Lasica o vás vyjadril, že máte rozsah ako Jana Kocianová.
Priamo predo mnou to pán Lasica nepovedal, ale dozvedela som sa to. Je pre mňa veľká pocta, že ma prirovnal k takej speváčke ako pani Kocianová.

La Gioia sa prezentuje osobitým štýlom, ktorý spája populárnu hudbu a operný spev. Maduar robí celkom iný žáner hudby. Vyhovuje vám to?

Užívam si to plnými dúškami. Kým s ľuďmi z Maduaru sa na koncertoch poriadne vybláznim, s pánmi z La Gioia má účinkovanie vážnejší rozmer, v ktorom som sa však cítim doma. Šansóny a pomalé pesničky sú pre mňa to pravé, čím si pohladím dušu.

Ako na vás pôsobilo Slovensko, keď ste prišli pred desiatimi rokmi z Ukrajiny?
Slovensko bolo pre mňa od prvých okamihov akousi rozprávkovou krajinou, ktorá ma prekvapovala na každom kroku. Každý deň som objavovala niečo nové, iné, aké som v Iršave dovtedy nevidela. Napríklad hneď prvý deň, keď ma viezli príbuzní na Slovensko, sme sa zastavili na benzínovej pumpe. Fíha, žasla som, že je tam aj obchod, toalety, na Ukrajine také vtedy neboli. Teraz už áno. Alebo cesty. Ak niekto od vás frflal na vaše vozovky, vravela som: toto že sú zlé cesty? Choďte sa pozrieť na Ukrajinu, až tam uvidíte, po akých rozbitých musia jazdiť autá.

Preblesol vám niekedy mysľou nápad na návrat do rodnej vlasti?
Myslím na svojich blízkych na Ukrajine, som s nimi pravidelne v kontakte. Slovensko sa však stalo mojím novým, veľmi láskavým a príjemným domovom. Mám tu konečne pri sebe svoju mamu, nového otca a prácu, ktorá ma baví. Som tu spokojná a šťastná.

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic