Spisovateľka, blogerka, svetobežníčka, Slovenka vydatá za Angličana roky žijúca na Blízkom východe. To všetko je Soňa Bulbeck (56). Hoci vyštudovala geológiu na baníckej fakulte v Košiciach, ťahalo ju to skôr k umeniu, a tak sa začala venovať aj divadlu a písaniu. V roku 2011 sa s manželom architektom presťahovala do Saudskej Arábie, od jari tohto roka žijú v Kuvajte. O tajomnom a pre Slovákov vzdialenom svete Blízkeho východu porozprávala pre náš magazín.
Keď sme si dohadovali tento rozhovor, plánovali sme hovoriť o tom, čo musia Slováci zvládnuť, aby prežili v inej kultúre. Sú veci, na ktoré ste si na Blízkom východe ešte stále nezvykli?
Nezvykla som si na laxný prístup k času. Som organizačný typ, viem si zariadiť čas a vážim si ho. A oni si čas nevážia. Nielen v Saudskej Arábii, ale aj v Kuvajte je napríklad bežné, že sa nechodí načas a všetko sa odkladá.
Ľudia meškajú nielen na schôdzku, ale aj s dôležitými projektmi a nikoho to netrápi. Ich prístup k času je jednoducho úplne iný. Najbežnejšia fráza je „Bukra, Bukra, Inshallah!“ – „Zajtra, zajtra, ak Alláh dá!“ Nikto nikoho neobviňuje, keď sa to nestane, lebo to jednoducho Alláh nedal. Na toto si stále neviem zvyknúť.
Pred šiestimi rokmi ste odišli s manželom do Rijádu. V Saudskej Arábii ste učili angličtinu, spoznávali tamojšie pomery. Čo všetko vám dalo tých šesť rokov?
Bola to obrovská životná skúsenosť. Ako keď vás hodia do vody a plávajte. Vedela som niečo málo o živote v arabských krajinách z Líbye. Môj manžel tam v roku 2009 dostal ponuku pracovať a ja som za ním na pár mesiacov vycestovala. No Líbya bola úplne iná než Saudská Arábia, jediné obmedzenie bol zákaz alkoholu a aj to sa dalo nejakým spôsobom obísť. Nenosila sa tam abája (dlhý čierny odev, ktoré nosia moslimky, pozn.red.), ženy mohli komunikovať s mužmi, existovala mestská doprava.
A keď sme prišli do Saudi, musela som nosiť abáju, nemohla som ísť sama v aute s cudzím mužom bez manžela, obchody, reštaurácie a banky sa zatvárali päťkrát denne v čase modlitby, nikto tam nechodil pešo, nebola tam verejná doprava. Všetci sa akurát presúvali z klimatizovaných domov do klimatizovaných áut a z nich do klimatizovaných obchodných domov. Po príchode to bol pre mňa kultúrny šok, no pochopila som, že sa dá žiť aj takto.
Prišli ste tam pritom ako žena, ktorá mala aj divadelné zázemie.
Áno, v angličtine je moje povolanie „Drama and English teacher“. Na Slovensku som 15 rokov pracovala s divadlom na profesionálnej báze a v Saudi zrazu divadlá, kiná ani koncerty neboli. Jediné kultúrne podujatia organizovali ambasády, ale človek si musel nájsť cestičky, aby sa na ne dostal.
Na začiatku som sa cítila ako Alenka v ríši divov a rozmýšľala som, ako to tam zvládnem. Po štyroch rokoch som už režírovala predstavenie amatérskeho divadla, ktoré sme založili pri Spolku Čechov a Slovákov v Rijáde. Takže – všetko sa dá. Aj keď priznávam, že blogovanie mi tiež veľmi pomohlo. Dalo mi možnosť sa vyventilovať a dostať zo seba pretlak toho nového a iného, čo bolo okolo mňa.
Čo ste sa naučili o živote a jeho rozmanitosti?
Pochopila som, že naše západné videnie arabského života je iné a že náš uhol pohľadu nemusí byť vždy ten správny. Napríklad o zákaze ženského šoférovania, o ktorom sa toľko hovorí, že diskriminuje saudské ženy, som sa s niekoľkými ženami rozprávala. Vôbec sa netajili tým, že šoférovať jednoducho nechcú. Pre ne je pohodlnejšie sedieť vzadu v aute než sa stresovať za volantom.
No predsa existujú skupinky, ktoré z času na čas protestujú a vyjadrujú nesúhlas.
Samozrejme, ale je to pomerne malé percento populácie. Zažila som niekoľko protestných demonštrácií, že ženy sadli za volant, natočili sa, a potom to publikovali na sociálnych sieťach, aby sa o tom vedelo. Skoro vždy ich policajti chytili, pohrozili mužom, ktorí im tie autá požičali a nestalo sa nič.
A to som sa dočítala, že prvá takáto protestná jazda bola už niekedy v 70. rokoch, takže to nie je žiadna novinka. Väčšinou protestuje chudobnejšia alebo stredná vrstva. Ženy, ktoré musia pracovať, sa do tej práce potrebujú nejako dostať a nemôžu si dovoliť mať šoféra a ich manžel a brat sú tak vyťažení, že ich nemôžu voziť. Keď je nejaká žena zamestnaná, tak práve preto, že nemá dostatočne bohatého manžela, otca alebo brata, ktorý by ju uživil.

Akým profesiám sa venujú, keď už musia?
Keďže v Saudi sa ženy nesmú mixovať s mužmi ani na pracovisku, môžu vykonávať iba niektoré špecifické povolania, ako napríklad učiteľky na dievčenských školách, keďže školy sú tam prísne segregované. Nedávno bol prijatý zákon, že ženy môžu pracovať aj ako predavačky v obchodoch s bižutériou, dámskou bielizňou a odevmi.
A myslím si, že práve táto skupina bude tá, ktorá pohne hladinou verejnej mienky smerom k tomu, aby sa dovolilo ženám šoférovať. Všeobecne sa hovorí, že saudskí muži ešte nie sú zrelí na to, aby pustili ženy za volant, ale je možné, že ich súčasná ekonomická kríza k tomu dotlačí.
Aké je postavenie saudských žien voči mužovi, napríklad v manželstve?
Čudovali by ste sa, ale tam je v manželstve žena boss. Všetky opatrenia, ktoré sa nám zdajú diskriminačné, sú z ich uhla pohľadu robené práve na ochranu ženy. Aj abája ich chráni pred zvedavými a žiadostivými pohľadmi mužov. Keby bez nej vyšli na ulicu, nevyjdú ani po prvý roh a už ich znásilnia.