Prečo ženy nebojujú, keď sa im deje sexuálne násilie

Obete sexuálneho násilia sa okrem sekundárnej viktimizácie (opakovaného a následného ubližovania tými, ktorí by ich mali ochraňovať) nezriedka stretávajú aj s nepochopením okolia, prečo sa nebránili.

Nielen, že na ne často viac či menej priamo dopadá vina za to, čo sa im stalo či už zo strany vyšetrovateľov, lekárov a ďalšieho okolia, ale nezainteresovaní ľudia zvyknú prísť k zdanlivo jednoduchému vysvetleniu – ak teda nechceli sexuálny styk, mali kričať či s útočníkom bojovať.

Už dlhšie sa pritom v odborných kruhoch hovorilo o možnosti, že obete útokov sa môžu dostať do stavu podobnému šoku, kedy je pre ne zrazu náročné v nebezpečnej situácii vhodne zareagovať.

Tieto hypotézy potvrdila aj menšia štúdia švédskych vedcov nedávno uverejnená v časopise Acta Obstetricia et Gynecologica Scandinavica, ktorá prišla na to, že mnohé obete sexuálneho násilia zažívajú dočasnú paralýzu známu pod názvom „tonická nehybnosť“.

Tento stav im bráni počas útoku hýbať sa, brániť sa a kričať, kedy dôjde svalovému napätiu. Vedci sa rozhodli ho preskúmať práve preto, že počas znásilnenia považujeme za „normálne“ využívať aktívny odpor, ukázalo sa však, že ľudia, ktorí sú vystavení extrémnemu ohrozeniu, môžu reagovať presne naopak.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Bojuje proti sexuálnemu násiliu: Už neplatí, že čo sa deje za dverami, to sa nás netýka Čítajte 

Paralýza je pri znásilnení bežná

„Cieľom výskumu bolo zhodnotiť výskyt tonickej nehybnosti počas znásilnenia a následného vyvinutia posttraumatickej stresovej poruchy a ťažkej depresie,“ píše sa v štúdii.

Výskumníci pracovali s takmer tristo ženami, ktoré navštívili štokholmskú núdzovú kliniku pre znásilnené ženy do jedného mesiaca od sexuálneho útoku.

Hodnotili informácie z ich štruktúrovaných klinických spisov a po šiestich mesiacoch analýz prišli k záveru, že u 189 žien sa vyvinula posttraumatická stresová porucha a depresia. Jej vyššie riziko mali najmä ženy, ktoré zažili intenzívnu paralýzu počas útoku (až 70 percent) alebo malo skúsenosť s extrémnou tonickou nehybnosťou (48 percent).

So samotným javom tonickej nehybnosti však súvisela aj predošlá trauma z minulosti a prípadná psychiatrická liečba.

„Hlavné zistenie našej štúdie je to, že skúsenosť obetí s tonickou nehybnosťou je bežná,“ uzavreli vedci.

Podľa nich môžu byť tieto informácie užitočné pre zdravotnú starostlivosť o obete sexuálneho násilia a aj pri právnych záležitostiach a prípadných súdnych procesoch. Nejedna obeť sa už totiž stretla s pochybnosťami o pravdivosti znásilnenia, keď z jej strany nedošlo k aktívnej obrane.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Sexuálne násilie má mnoho foriem. Čo je to stealthing? Čítajte