Začiatky 20. storočia. V srdci japonského Kjóta to stále žije tradíciami, na čele ktorých stojí asi 80-tisíc pôvabných gejší. Symbol japonskej kultúry, ženskej krásy, inteligencie, disciplíny aj tajomna.
Znak dôvtipných konverzácií, tanca, hudby a zábavy pre pánov, ktorú si dodnes mnohí mylne zamieňajú za ľahké mravy.
Keď sa však presunieme do súčasnosti, svet gejší už vyzerá inak. Stále si udržiava svoje tradičné znaky, no v počtoch žien s typicky namaľovanými bielymi tvárami sa ani zďaleka nemôže porovnávať s obdobím, kedy ich umenie prekvitalo najviac. To znamená dvesto až tristo rokov dozadu.
V celom Japonsku a predovšetkým v Kjóte sa dnes gejše rátajú iba v stovkách. Zaplatiť si ich môžu nielen muži, ale už aj ženy a aj napriek tomu, že je prosperita gejší celkovo menšia než kedysi, ich ceny sa ustavične pohybujú vysoko – v prepočte môže ísť o stovky až tisícky eur v závislosti od veľkosti skupiny, ktorá si ich objednala.
Hoci kedysi bolo náročné sa ku gejšám dostať a vychutnať si ich umenie a spoločnosť, 21. storočie záujemcom praje. Stretnutia s nimi sa dočkajú nielen vďaka sprostredkovaniu od už existujúceho klienta, ale organizujú ich aj niektoré vybrané turistické agentúry, ktoré majú tie správne konexie.

Prečo si vyberajú archaický spôsob života?
Tradícia gejší sa začala zhruba pred štyrmi storočiami a súvisí najmä s cestovateľmi, ktorí prišli obdivovať pozoruhodnosti v Kjóte a následne navštevovali aj slávne čajové domy. Ich majitelia preto začali zamestnávať mladé ženy, aby týchto návštevníkov zabávali. Často išlo o dievčatá z chudobných rodín, ktoré museli ako gejše ťažko pracovať. Žiadna zábava to totiž nie je.
V udržiavaní zvykov a spôsobov výchovy nových gejší zostáva takmer všetko po starom. Prečo by si teda dievčina modernej doby vybrala práve dráhu „zabávačky“ solventných mužov, učila sa tancovať, spievať, spoločensky vystupovať, konverzovať, pripravovať čajový obrad a žila takpovediac archaickým spôsobom života?
Niektoré majú predstavu, že budú mať výsadné postavenie a bohatstvo, iným sa páčia tradičné odevy – krásne zdobené kimoná, ďalšie chcú spoznávať históriu svojej krajiny na vlastnej koži. Vyučiť sa za gejšu však môže trvať roky.
Mladé dámy najprv ukončia školskú dochádzku a približne v pätnástich rokoch nastupujú do školy pre gejše. Stávajú sa žiačkami nazývanými aj maiko a najbližších štyri až päť rokov sa zasväcujú do tajov umenia gejší pod dohľadom skúsených geiko.
Následne sa samy stanú geiko a ich poslaním je baviť zámožné osobnosti, politkov či bankárov na večerách, banketoch a posedeniach. Vzťah k mužom pritom nie je poznačený podrobením ani sexualitou, gejše sú skôr ich dôverníčkami, spoločníčkami a radkyňami.
Maiko a geiko
Nie všetky dievčatá štúdium za gejšu vydržia a niektoré pre vysoké nároky odchádzajú. Podľa niektorých im chýba zanietenosť aj trpezlivosť z predošlých čias. Tie druhé naopak začnú žiť v takzvaných okijách spolu so svojimi mentorkami a ďalšími učnicami.
V uliciach ich nikdy nestretnete osamote a iba málokedy majú turisti príležitosť sa s nimi aj vyfotiť. Väčšinou sa ponáhľajú na stretnutia, ktorých majú aj niekoľko za večer.
Rozdiely medzi maiko a geiko sú značné a niektoré sa dajú spoznať na prvý pohľad. Mladé učnice majú červený, respektíve farebný golier, zatiaľ čo geiko používajú biely. Maiko tiež nosia typické dreváky na oveľa vyššej platforme, ich účes je zdobenejší a upravujú si svoje pravé vlasy, zatiaľ čo vyučené dospelé gejše nosia špeciálne upravené parochne.
Žiačky používajú červenú farbu na obočie a úplné začiatočníčky rozpoznáte aj tak, že majú namaľovanú na červeno len spodnú peru. Senior maiko si maľujú aj vrchnú peru, avšak stále menej jasne než geiko.
Budúce gejše majú tiež farebnejšie kimoná s dlhšími rukávmi a tiež si výraznejšie maľujú ornamenty a pruhy bielou farbou na krku.

Gejše môžu byť aj starenky
Byť gejšou znamená mať doživotné poslanie uchovávať japonskú kultúru a pokračovať v jej rozvíjaní. Musia dbať na svoj výzor a imidž, správne držanie tela, slušné správanie.
Zároveň je to aj povolanie, ktoré môže žena vykonávať prakticky neobmedzene, teda pokým je o ňu záujem. Médiami už preleteli správy aj o 90-ročných gejšách, ktoré svoju profesionálnu kariéru udržiavali takmer až do smrti.
Spoločnosť sa na ne nedíva len povrchne ako na prostriedok zaručenej spoločnosti a zábavy. Môcť stráviť večer s gejšou je aj vecou prestíže. Zaplatiť horibilné sumy za prítomnosť hoci aj stareniek je dôkazom, že gejše svoje vedomosti a zručnosti pretavujú do inšpirujúcich filozofických debát a nezabudnuteľných chvíľ, ktoré s nimi chce človek stráviť.
Skutočnosť je však aj o niečo pragmatickejšia. Čoraz staršie gejše môžu naznačovať skôr núdzu, ktorou sa Japonsko už roky netají - povolanie gejše stráca svoj predošlý lesk. Ženy sú čoraz emancipovanejšie a nemajú chuť žiť náročný život plný obmedzení a pravidiel, na ktoré si treba dávať pozor 24 hodín denne.
Dopyt po kontakte s tradičným japonským umením však zrejme neutíchne tak skoro. Existencia gejší už začala ležať na srdci aj tamojšej vláde, ktorá sa pred niekoľkými rokmi rozhodla záujemkyne o túto prácu motivovať mzdou.
A vidieť ich na vlastné oči či už v Kjóte alebo Tokiu je určite zážitok na celý život aj v dnešnej dobe.