Sandra Polovková: So žiakmi robíme fingované vypočúvanie ŠTB. Vtedy začínajú chápať

Sandra Polovková je riaditeľkou neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorá združuje stovky ľudí zbierajúcich spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa. Príbehy zverejňuje aj denník SME.

Vyštudovali ste divadelnú vedu na VŠMU. Aká bola vaša cesta do Post Bellum?

Bolo to úplne náhodné. Do Post Bellum som sa dostala na základe výzvy predošlej riaditeľky Lenky Kopřivovej. Zháňala niekoho, kto bude koordinovať a produkčne manažovať výstavu, ktorá sa konala v exteriéroch pred prezidentským palácom a neskôr aj v Banskej Bystrici a v Poprade. Lenku som nejakým spôsobom očarila a tá spolupráca sa začala rozširovať, až je vlastne v tom štádiu, že som teraz na pozícii riaditeľky ja.

Takže vás to od divadla ťahalo k téme histórie a zbierania spomienok?

V divadle stále istým spôsobom fungujem, takže od neho nie som úplne odstrihnutá. Keďže divadlo reaguje na aktuálne témy, spoločnosť, charaktery ľudí a ja inklinujem k politickému divadlu, tak ma príbehy 20. storočia so všetkými výpoveďami ľudí jednoducho zaujímali. A myslím si, že som celkom občiansky aktívny človek, takže bolo prirodzené, že som na túto výzvu zareagovala.

Už je to viac než rok, odkedy ste sa dostali na vedúcu pozíciu. Ako ho hodnotíte?

Turbulentne. Je to náročné, ale zároveň stále krajšie a krajšie. Odišla som z Národného osvetového centra, teda z verejnej inštitúcie a celé to hodnotím naozaj pozitívne. Možno aj keď mám viac práce než predtým a máme za sebou aj menšie prehry, je tu aj množstvo výhier.

Post Bellum sa neustále rozširuje o dokumentaristov, ktorí pôsobia na celom Slovensku a aj o lektorov vzdelávacích workshopov pre deti. Smerujeme správnym smerom. Podarilo sa nám realizovať projekt Príbehy našich susedov, boli sme nominovaní na cenu Nadácie Orange. Vnímam to ako impulz, že okolie si myslí, že robíme svoju prácu dobre.

Ako často sa vám ozývajú ľudia s tým, že majú pre vás tip na pamätníka? Je to všetko iba o tipoch?

Spolupracujeme aj s rôznymi organizáciami, ako je napríklad Konfederácia politických väzňov alebo Ohel David, čo je domov seniorov pre preživších holokaustu, či s Hidden Children, „Ukrývanými deťmi“. No tipy od bežných ľudí, ktorí nás nejako sledujú, prichádzajú neustále.

Spracúvate každý tip, ktorý vám príde alebo si jednotlivé príbehy vyberáte?

Práca dokumentaristu, samozrejme, vždy zahŕňa aj to, že každého človeka lustrujeme, aby sme si overili, či naozaj existoval, a čo všetko je k nemu v archívoch. Nespracúvame však úplne každý príbeh. Mnohokrát reagujú ľudia, ktorí sú rodinnými príslušníkmi osôb, ktoré boli napríklad v Jáchymove alebo boli nejako perzekvované počas komunizmu, prípadne prežili Slovenský štát.

Stáva sa, že tí ľudia, ktorí to zažili, už nie sú medzi nami a vtedy je jedným z našich základných atribútov to, že dokumentujeme iba priamych účastníkov. Následne je to na dohode s osobou, ktorá nás kontaktuje, či zdokumentujeme jej životný príbeh, v ktorom samozrejme spomenie aj pamäť svojej rodiny.

Koľko ľudských príbehov ste už zdokumentovali?

Všetky príbehy odovzdávame na portál Memory of Nations, teda Pamäť národa. Tam je aktuálne viac ako 10-tisíc nahrávok. Slovenských príbehov je momentálne okolo dvesto až tristo a v rámci Post Bellum mesačne zdokumentujeme päť až desať pamätníkov.

Memory of Nations zahŕňa aj ďalšie európske krajiny alebo príbehy pamätníkov, ktoré boli spracované napríklad v Izraeli alebo USA. A aj my za nimi mnohokrát cestujeme. Momentálne českí kolegovia nahrávajú kubánskych pamätníkov v Miami a my sme ku sklonku minulého roka zrealizovali cestu do Tel Avivu, kde sme spracovávali pamätníkov z obce Raslavice.

Je nejaký príbeh, ktorý vám osobitne zostal v pamäti?

Mnohé z príbehov mi utkveli v pamäti. Myslím si, že veľmi silné príbehy majú tí, ktorí dostávajú ocenenia Pamäti národa. Minulý rok to bol pán Rudolf Dobiáš a Anton Tomík, ktorí boli politickými väzňami v pracovných táboroch.

Prvý menovaný vydával komunistické letáky a bojoval za katolíckych kňazov, druhý založil so spolužiakmi Spolok antikomunistov. Títo ľudia, ktorí prežili možno najväčšie zlo v živote, sú strašne milí a veľmi príjemne sa s nimi komunikuje. Najviac ma však zasiahli príbehy spojené s holokaustom.

V dobe, v akej aktuálne žijeme, kedy verejní činitelia dokážu holokaust popierať, sedíte tvárou v tvár žene, ktorá bola každý deň vystavená tomu, či si ju vyberie na svoje pokusy Mengele. To je príbeh pani Edity Grossman, ktorá prežila prvý dievčenský transport z Popradu do Auschwitzu. Aj po tom všetkom je to vnútorne nádherná žena, hoci bola neustále vystavená smrti. A tým to neskončilo, samozrejme, že to malo zdravotné a psychické následky. Títo ľudia si to dodnes nesú so sebou.

Ako títo pamätníci potom vnímajú, že sa na Slovensku začína rozmáhať extrémizmus?