Cena starého ľudového odevu je čoraz vyššia, a to nie len kvôli jeho historickej hodnote. Zvyšuje ju aj skutočnosť, že takýto odev sa už dnes vyrobiť nedá.
„Aj keby sme dodržali všetky postupy pri jeho tvorbe, aj keby sme sa dali na pestovanie ľanu, jeho spracovanie, spriadanie, tkanie, aj tak si dovolím tvrdiť, že by sme nedosiahli ten výsledok ako naši predkovia pred sto rokmi. Máme odlišné klimatické podmienky, inú bonitu pôdy, a teda aj vlastnosti rastlín budú odlišné ako pred sto rokmi,“ tvrdí etnologička Jana Mládek Rajniaková.
Ak dnes hovoríme o trende "handmade", v minulosti to platilo niekoľkonásobne. Čo ste si na seba obliekli, to ste si museli aj vyrobiť.
O to cennejšie boli ľudové odevy pre jeho majiteľa aj neskôr pre jeho dedičov.
Ľudia na vidieku si museli kroj dokonca aj dopestovať a následne zhotoviť tak, aby vydržalo roky a mohlo sa dediť. Domácu výrobu krojov pochoval vznik JRD.
Vyšívanie ako súčasť učebných osnov
Odevy sa učili vyrábať už päťročné dievčatá. Museli sa pri tom riadiť súdnymi príkazmi šľachty.
Ručne šité odevy boli kvalitnejšie, trvácnejšie a stávali sa predmetom dedenia. Pre jednotlivé lokality platili isté kvantitatívne normy.
Mladá nevesta mala presne stanovený počet čepcov, sukní, alebo ušitých košieľ pre svojho budúceho manžela, nariadený bol aj počet obliečok na periny, uterákov, ktoré si musela zabezpečiť ešte pred vydajom.
Ženy boli preto k šitiu odevov vedené od malička, ihlu v ruke sa učili držať už 5 – 6-ročné dievčatá, vyšívanie bolo súčasťou učebných osnov v ľudových školách.
Každá dedina mala svoj vlastný odev, ktorý zreteľne rozprával odkiaľ človek pochádza, či ide o vydatú ženu alebo vdovu.
Jeho jedinečnosť a schopnosť jasne dešifrovať pôvod určovala aj farebnosť výšivky.
Fotografia s názvom Kroj z jablonice, ktorej autorom je Viliam Malik (zdroj: SITA)Šľachta verzus poddaní
Vznik ľudového odevu sa viaže k 16. – 17. storočiu, keď pod vplyvom uvoľnenia spoločenských podmienok, zrušenia nevoľníctva Jozefom II., po založení továrne na tkanie plátna v oblasti západného Slovenska, nachádzajú odborníci prvé známky výzdoby na dovtedy jednoduchom oblečení vidieckeho obyvateľstva.
Vyššie vrstvy však bojovali proti tomu, aby sa vzhľad šľachty a poddaných akýmkoľvek spôsobom k sebe približoval.
„Máme dôkazy v podobe súdne vydaných príkazov a zákazov, kde sa vyslovene uvádza napríklad to, že podaní musia na svoje odevy použiť doma tkané plátno, nesmú siahnuť po materiáloch, ktoré v tom čase používali mešťania, nesmú do svojich odevov pridávať farby a podobne“, dodáva etnologička Jana Mládek Rajniaková.
Poľnohospodárske družstvá ako koniec tradície
Od začiatku 20. storočia pozorujeme odchod tradičného odevu. Medzi prvé lokality, v ktorých sa kroje odložili do truhlíc patril Turiec, kde väčšinu obyvateľstva vidieka tvorili zemania, ktorí sa obliekali do „panských“ šiat a ich presun k módnemu odievaniu bol veľmi nenásilný a plynulý.
Radikálnu zmenu v obliekaní sledujeme po 2. svetovej vojne. Prezliekanie sa do konfekčných odevov ovplyvnilo hlavne presúvanie sa obyvateľstva za prácou do miest.
„Zaujímavé údaje sa mi ukázali počas môjho výskumu v hornom Liptove, kde sa ako hlavná príčina preoblečenia ľudí ukázalo založenie JRD. Keďže tradičný odev bol vystavaný z materiálov, ktoré si každý dorobil doma sám, musíme konštatovať, že družstvo odňatím veľkej časti pôdy a počtu zvierat túto domácu samovýrobu doslova zabilo. Ľudia už nemali na čom pestovať ľan, nechovali ovce a nemali prístup k vlne, respektíve, nie k takému množstvu, ktoré potrebovali na vyrobenie plátna a súkna a teda prestali si šiť odevy doma“, dodáva etnologička.
V 50. rokoch 20. storočia sa materiály začínajú kupovať. Dovtedy boli základom odevnej tvorby na vidieku doma dopestované, dochované a zhotovené textílie.
Najčastejšie ľanové a konopné plátno, vlna a koža. Nite, ktorými ľudia odev vyšívali, si sami farbili.
Do modra indigom, žlté a oranžové nite farbili šafranom, zelené brezovou kôrou, hnedé a čierne dubovou.
Kde kúpiť v súčasnosti kroj?
Ak si majitelia krojov a jeho častí chcú skutočne zarobiť, ponúkajú svojej dedičstvo najmä na zahraničných predajných portáloch ako sú, napríklad, Amazon či Ebay. Príkladom kamenného obchodu, ktorý sa odvážil zarobiť si propagáciou folklóru a predajom ľudových odevov je PARTA. Aj na sociálnych sieťach však vznikajú skupiny, ktorých cieľom je predaj, výmena alebo rady v oblasti krojov. Predať alebo kúpiť kroj a jeho časti môžete, napríklad, na Krojovom bazáre či Burze starých vecí.
Slovenský kroj dnes
Ľudové odevy sa dnes nosia menej, ale v mnohých slovenských dedinách je možné ich nájsť. Oblieka si ich hlavne staršia generácia žien.
Kroje na Slovensku šijú súkromné dielne, ktoré ich zhotovujú aj pre folklórne súbory.
Pri ich kúpe treba rátať s cenou s minimálne dvomi nulami. Pôvodné kroje sa predávajú od 500 eur, za hranicami krajiny sa ceny našich tradičných odevov pohybujú okolo 1 000 eur.
Na známom aukčnom serveri nájdete ponuku tradičného ženského svadobného čepca za 300 dolárov, Čičmiansky kroj sa ponúka od 850 dolárov, z okolia Piešťan za 700 dolárov.
„Čepiec z Východnej som pred rokmi kúpila za 20 eur, čepiec zo susednej obce Cajkov, by mi pani ušila za 200 – 300 eur. Čím je odev náročnejší na výrobu, tým je drahší“, upresňuje cenovú politiku predajcov krojov Jana Rajniaková.
Najdrahší kroj, ktorý nedávno videla, bol vydražený za vyše 500 eur. Bol to komplet ženský odev z Horného Tisovníka, z dediny, ktorá dnes už neexistuje na mape.
Cennými časťami bývajú odevy z modrotlače, ktorá v 50. rokoch zmizla z dielní, výroba modrotlače takmer zanikala.
„Za cenné by som považovala aj tie časti odevu, ktoré boli vyšívané striebornými a zlatými niťami z okolia Piešťan. Veľmi vzácnymi kúskami textílií, pri ktorých sa mne osobne točí zem pod nohami, sú tzv. kútne plachty alebo odedze, čiže ľanové vyšívané alebo tkané plátna, ktoré sprevádzali ženu jej životom - mala ich prehodené cez plecia a ruky, keď šla k oltáru, vešali sa do kútov a oddeľovali tak priestor pre ženu, keď porodila a dávali sa ženám aj do truhly, keď zomreli. Preto ich je na Slovensku veľmi málo a sú naozaj cenným kúskom, nielen z hľadiska malého počtu, ale aj preto, že v sebe nesú množstvo magických prvkov určených na ochranu nositeľky“, zdôrazňuje etnologička.
Kroj ako investícia
Tradičný odev má aj inú, ako len trhovú hodnotu. Skrýva sa v jeho jedinečnosti, neopakovateľnosti, adresnosti a informatívnosti.
A ak sa na svetlo sveta dostanú odevy z dedín, ktoré dnes už neexistujú, etnológovia doslova lapajú po dychu.
„A či sa oplatí investovať do kroja? Jednoznačne áno! Tá investícia nikdy nevyjde na zmar. Cena starých tradičných odevov je v mojich očiach nevyčísliteľná. Sama tieto odevy zbieram a nie preto, aby som vedome kumulovala kapitál, ktorý raz zdedia moje deti, ale aby som tieto odevy zachránila.“
Ľudia si tradície, ktorých súčasťou je aj slovenský ľudový odev, začínajú viac všímať a snažia sa ich podporiť. Do rôznych aktivít sa zapájajú aj súkromné firmy.
Jedným z podporovateľov folklóru sa tento rok stala ja Poštová banka, ktorá v rámci nadácie vytvorila grant Nápad pre folklór.
"Poštová banka by rada finančne ocenila tie najlepšie nápady, ktoré sa zaoberajú kultúrnym dedičstvom, jeho výskumom, zachovávaním, propagáciou a prezentáciou v tradičnej alebo modernej forme. Z grantu rozdáme 40 000 eur, jeden nápad má šancu získať až 3 000 eur,“ upresňuje hovorkyňa Poštovej banky Lýdia Žáčková.
O grant žiadali obce, základné školy, folklórne a spevácke súbory, ako aj jednotlivci a skupiny. Práve teraz sa rozhoduje o tom, kto peniaze získa a na internete bude môcť zahlasovať aj verejnosť.
Ako sa starať o kroj?
Kroje by určite nezniesli dnešné chemické pracie prostriedky, vyžadujú špeciálne uskladnenie, treba im vytvoriť podmienky, ktoré budú zabezpečovať optimálnu vlhkosť, keďže prírodné materiály zvyknú plesnivieť. Treba ich zabezpečiť proti útoku molí, musíme dbať na to, aby sa odevy pravidelne vetrali a v prípade potreby presúšali, aby „neuľahli“ v jednej polohe a nedošlo k zalomeniu, či prestátiu látky. Archivačnej, dokumentačnej a konzervačnej činnosti v oblasti tradičných odevov sa venujú napríklad v Múzeu v Starej Ľubovni, vyše 500 kusov tradičných odevov má v správe Hornonitrianske múzeum v Prievidzi. Ten, kto chce vykonávať túto komplikovanú činnosť musí poznať kroje, materiál, jeho povahu a vlastnosti. To, čo bolo dobré pre 70 ročnú ľanovú košeľu, nie je vonkoncom vhodné pre 100 ročnú konopnú spodnicu. Každý kus tradičného odevu si vyžadujú osobitný prístup.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
