Diane Arbus fotila trpaslíkov, transvestitov aj mentálne chorých. Zabila ju depresia

Pred hľadáčikom jej fotoaparátu stáli tí najbizarnejší ľudia, fotografovať pritom začala, až keď sa ako 18-ročná vydala, a to vďaka svojmu manželovi. K bláznivým päťdesiatym a šesťdesiatym rokom, v ktorých sa jej darilo najviac, to bolo ešte ďaleko, na tie však musela dozrieť.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvuk Video reklama

Prvý fotoaparát dostala na svadobnej ceste

Diane prišla na svet v roku 1923 v New Yorku. Hoci práve počas jej detstva prepukla v Amerike Veľká hospodárska kríza, vďaka bohatstvu rodičov si zväčša nažívala bez obmedzení.

Inklinovala k umeniu aj vďaka vplyvom v rodine - jej otec sa na dôchodku začal venovať maľovaniu, sestra bola sochárkou a dizajnérkou a jej brat básnikom.

Rodné priezvisko Nemerov vymenila ako čerstvo dospelá za meno svojej detskej lásky Allana Arbusa, do ktorého sa zaľúbila ešte v trinástich. Allan daroval Diane počas medových týždňov jej prvý fotoaparát a ona začala navštevovať kurz fotografky Berenice Abbott. Po druhej svetovej vojne, keď už bola na svete ich prvá dcéra Doon, sa dvojica rozhodla založiť si vlastnú firmu.

On fotil, ona bola kreatívnou a výkonnou producentkou a ich spoločné diela sa objavovali v prestížnych magazínoch ako Glamour, Vogue, Seventeen či Harper´s Bazaar. Zároveň sa o nich vedelo, že nenávidia módny svet, no ako známu dvojicu pod prezývkou Mr. and Mrs. Inc. ich poznala celá branža.

V päťdesiatych rokoch sa však Diane rozhodla dať za komerčnou fotografiou bodku. Pre všetkých, ktorí neskôr spätne analyzovali jej život, je to často veľkou hádankou. Všeobecne sa predpokladá, že bola z módneho sveta unavená a počas jedného fotenia pre Vogue údajne vyhlásila, že už má všetkého dosť a viac nebude pokračovať.

V liste z roku 1957 zároveň napísala: "Som plná sľubných pocitov, ktoré zvyknem mať, je to pocit z toho, že som stále na začiatku." To už bola aj po druhom pôrode (dcéra Amy sa narodila v roku 1954), no od manžela sa odsťahovala. Skutočne teda bola opäť na začiatku.

S ľuďmi, ktorých fotila, musela mať vzťah

S Allanom stále fungovali v priateľskej rovine, ona používala jeho tmavú komoru na fotografie, on sa zvykol zastaviť na spoločné nedeľné raňajky. Rodičom o separácii nepovedala a dozvedeli sa to až o tri roky neskôr. Dvojica sa s rozvodom neponáhľala, Diane sa aj tak sústreďovala na fotenie.

So svojím Nikonom s 35 milimetrovým objektívom sa túlala po New Yorku, prenasledovala neznámych ľudí a čakala na správny moment, kedy stisne spúšť. Nešlo pritom o žiadne banálne zábery, či romantické scenérie, zachytávala bizarné osobnosti, zaujímavých, niekedy poburujúcich ľudí.

Boli medzi nimi osoby z marginalizovaných skupín – prostitútky, transvestiti, trpaslíci, mentálne postihnutí, cirkusanti.

Jednou z jej najznámejších fotografií je napríklad malý chlapec s hračkárskym granátom v ruke, alebo snímka nazvaná „Nahý muž, ktorý je ženou.“ Tú zhotovila u istého transvestitu doma, keď ho presvedčila, že ho musí fotiť a chcela sa dozvedieť viac o jeho súkromnom živote.

Išlo o jednu z jej metód práce – vytvoriť si so svojimi fotografickými objektmi silný osobný vzťah a v priebehu rokov ich fotiť opakovane.

Videla do utrápených duší

V 60. rokoch sa začali jej zábery, ktoré mali surový, neupravený a dokumentárny nádych, opäť objavovať v časopisoch, ale napríklad aj v newyorskom Múzeu moderného umenia, kde mala v roku 1967 svoju prvú výstavu nazvanú New Documents.

Kurátor ju popísal týmito slovami – „fotografie, ktoré kladú dôraz na pátos a konflikty moderného života, prezentované bez dodatočných úprav a prikrášľovania, no s prítomnosťou kritického a pozorného oka.“

V tom čase Diane dokonca prešla aj na inú techniku, začala totiž používať takzvanú dvojokú zrkadlovku Mamiya s bleskom, čo sa odrazilo aj na výsledných fotografiách a ich konečnom štvorcovom formáte. Tým, že používala blesk za denného svetla, dokázala vytvoriť surreálny, zasnený obraz, v ktorom jej objekty vystupovali do popredia.

Hovorilo sa o nej, že jej fotoaparát je oknom do utrápenej duše. Odrazilo sa to napríklad aj v jednej z posledných sérií, ktoré vo svojom živote nafotila. Pracovala na snímkach s mentálne zaostalými ľuďmi, pričom chcela zobraziť širokú paletu ich emócií. Spočiatku ich považovala za lyrické, jemné a pekné, no mesiac pred svojou smrťou vyhlásila, že ich nenávidí. Sama tak bojovala s vlastnou, utrápenou dušou.

Posledná večera

Už v roku 1968 sa svojmu bývalému manželovi zdôverila, že sa cíti ako na húsenkovej dráhe a on neskôr priznal, že mala silné výkyvy nálad. Krátko nato vyhľadala psychiatrickú pomoc a z depresií sa snažila dostať približne dva roky.

Odrazilo sa to aj na jej práci, pár mesiacov pred smrťou bola v Londýne a sťažovala sa, že tu nevie nájsť nikoho „nešťastného, opitého, chromého, nahnevaného alebo zúfalého, nič poriadne úbohé či nemorálne", čo by mohla fotiť.

Svetlo teda nevidela už ani vo svojom umení, a tak 26. júla 1971 zapila lieky na upokojenie a podrezala si žily. Do svojho diára si v ten deň napísala iba poznámku „posledná večera“.

Jej telo našli až o dva dni neskôr. Mala iba 48 rokov. „Ak fotografia nebola dosť na to, aby ju udržala nažive, akú nádej sme mali?“ spýtal sa neskôr Dianin priateľ a spolupracovník Joel Meyerowitz. Jeho otázka je mrazivá a už asi navždy zostane bez odpovede.