Odmalička bola iná ako väčšina jej vrstovníkov z rómskeho prostredia. Viac introvertná, so záujmom o knihy a učenie.
Okrem toho trpela častými bolesťami hlavy, ktoré neskôr prešli do epileptických záchvatov. „Rómovia mi tvrdili, že to ochorenie mám z kníh,“ povedala.
Nehodila sa medzi deti, ktoré vyrastali podobne ako ona. Jej rodičia pracovali pri kravách, matka ako dojička, otec ako pastier.
Rodina sa sťahovala podľa toho, kde mali prácu. Až neskôr sa usadili v Novom Meste nad Váhom. Celkom ju však neprijala ani nerómska, majoritná komunita.
„Riešila som to po svojom, väčšinou plačom,“ spomína Janette. Aj keď učitelia na základnej a neskôr na strednej škole v nej vytušili potenciál, ktorý sa snažili podchytiť a rozvíjať.
Dnes Janette tvrdí, že má v sebe z oboch mentalít niečo, z rómskej aj z nerómskej.
Z tej prvej si vzala emócie, z druhej analytické myslenie, schopnosť zhodnotiť čo sa v nej odohráva a ako by to mohla spracovať.
Matkou v osemnástich
Aj keď študovala na gymnáziu a pripravovala sa na štúdium v Moskve, napokon sa rozhodla inak. Typicky po rómsky, intuitívne.
Chcela mať dieťa s mužom, ktorého si vybrala. Bez ohľadu na to, že na materstvo nebola pripravená.
„Aspoň som mala ten pocit. Ale ten by ma možno dobehol aj v tridsiatke. Keby u mňa prevážil rozum nad citmi, tak by na svet neprišlo ani jedno z mojich detí,“ poznamenala.
Najstarší Marek sa jej narodil ako chcené dieťa a hoci s jeho narodením prišli do jej života rôzne problémy, svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala.
Chlapec prišiel na svet ako diabetik, chorobu mu diagnostikovali ako trojmesačnému. Nikto nevedel, ako sa bude jeho cukrovka vyvíjať.
„Jediné, čo som vedela s istotou bolo, že môže kedykoľvek upadnúť do diabeticej kómy,“ povedala Janette.
Situáciu komplikoval aj fakt, že ako mladá mamička nemala peniaze. Sociálnu prácu vyštudovala až neskôr, okrem vzdelania na gymnáziu nemala nič v rukách. A tak prosila o robotu v záhradách, aby mala aspoň na chlieb.
„Vtedy som si uvedomila, čo to je skutočná chudoba,“ hovorí dnes. „Nie tá, ktorú sme kedysi prežívali s mamou, ale naozajstná, keď nemáte ani na jedlo.“
Všetky Janettine deti – Dominka, Natalka a Marek. (zdroj: archív J. M.)Pani knižná
Možno toho bolo na dospievajúce dievča priveľa. V každom prípade, keď mal Marek štyri roky, Janette vážne ochorela.
V prsníku sa jej začali hromadiť zápaly, o ktorých lekári tvrdili, že sa časom môžu zvrhnúť na rakovinu.
Podstúpila niekoľko operácií, časť postihnutého tkaniva jej odobrali. V nemocnici, kde ležala, ju navštívila „pani knižná“, ako volala zamestnankyňu miestnej knižnice.
Tá jej vtedy povedala: „Ešte nemôžeš odísť, lebo si nesplatila nič z toho, čo ti život dal, nič si ešte nevrátila naspäť.“
Vtedy si uvedomila, že život je kruh, tak ako ho vnímajú Rómovia. Kruh, ktorý sa naplní, ak človek vráti svetu to, čo dostal darom.
A hoci Janette nikdy nebola veriaca v klasickom ponímaní, začala v duchu vyjednávať s niekým tam hore, o kom verila, že nad ňou bdie.
„Rozhodla som sa, že ak mi dá život šancu, budem myslieť viac na druhých ako na seba,“ spomína.
Po tomto rozhodnutí prestal prsník akoby zázrakom na určitý čas hnisať a do jej života prišli nové príležitosti, ktoré jej umožnili splniť jej predsavzatia.
Podrobne opisuje toto obdobie v knihe Cigánka, ktorá je akousi sondou do jej zvláštneho osudu.
So spriaznenými dušami z organizácie Teach for Slovakia. (zdroj: archív J. M.)Cesta k vlastnej neziskovke
Cestu jej otvoril Eugen Brindzák, prominent z hudobníckej rodiny, ktorý ju poprosil, či by mu v Novom Meste nad Váhom nepomohla zorganizovať časť koncertu so zapojením rómskych detí. Tak sa začala jej práca s mládežou.
Najprv pracovala s deťmi ako človek z mimovládnej organizácie. Neskôr, keď Rómov presťahovali mimo mesta, všetky ich deti sa dostali do spádovej oblasti jednej z miestnych škôl.
Vtedy sa Janette stala jej zamestnankyňou. Jej úlohou bolo zlepšiť klímu v škole medzi rómskymi a nerómskymi deťmi a ich rodičmi. Okrem toho sa zaoberala svojím prvým prípadom autistu.
„Nemala som vtedy potrebné pedagogické know-how v oblasti autizmu, čo bolo možno aj dobre,“ vraví. „Vďaka mojej zvedavosti a kreativite som docielila, že toto dieťa začalo chodiť do normálnej triedy.“
Jej úspechy si čoskoro všimli aj v Bratislave, kde dostala miesto v Rómskom inštitúte, čo mala byť pôvodne štátna príspevková organizácia spadajúca pod Úrad splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity.
Úrad vlády však Rómsky inštitút nečakane zrušil, a keďže Janette so svojou vtedajšou šéfkou Klárou Orgovánovou v tom čase očakávali zahraničných hostí a nechceli svoju činnosť prerušiť, založili si neziskovú organizáciu.
Odtiaľ bol už len krôčik k Janettinmu pôsobeniu v Iuvente a založeniu neziskovky Od emócií k poznaniu, s podnázvom Eduma.
Janettte sa v nej zameriava na pochopenie inkluzívneho vzdelávania. Jej misiou je venovať sa majoritným skupinám mládeže, ktoré vedie k väčšej empatii, dobrovoľníctvu a občianskej angažovanosti.
Jej snahu si všimla aj Nadácia Orange, ktorá jej venovala tento rok Cenu pre osobnosť za občiansku angažovanosť. „Vôbec som to nečakala,“ priznala Janette.
Rodina je dôležitá
Veľa pozitívnych vecí prišlo do jej života nečakane. Okrem iného aj jej deti. To druhé si adoptovala. Bolo to dievčatko Dominika, prvé právne voľné z detského domova v čase, keď si s prvým manželom podávali žiadosť o adopciu.
„Vtedy sme si povedali, že ak to nevyjde, budeme mať len Mareka,“ spomína Janette.
Lekári jej v tom čase neodporúčali mať vlastné deti. Ďalšie, ktoré sa jej narodilo, prišlo nečakane v druhom manželstve. Ako tridsaťdeväťročná porodila zdravé dievča Natalku, ktorá má dnes už štyri roky.
„Berieme to s veľkou pokorou,“ hovorí o sebe aj o svojom terajšom, nerómskom manželovi. Ten to vraj nemal spočiatku vo svojej rodine ľahké.
„Prijať Rómku a ešte k tomu s dvoma deťmi, nebolo pre svokrovcov jednoduché,“ hovorí s pochopením Janette.
Po príchode dieťaťa sa však veľa zmenilo. Svokrovci sa presvedčili, že nevesta je žena, ktorá niečo dôležité vnáša do ich života.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
