Možno sa mohla vyhovoriť, keď jej išlo o krk. Možno sa mohla tváriť, že je ešte mladá, preto nerozumie politike. Jej zločinom bolo, že veci nazvala pravým menom.
Neprávo nazvala neprávom a prstom ukázala na vraha. Bola najviditeľnejšou postavou organizácie študentského odporu Biela ruža v časoch nacistického Nemecka.
Omámil ju Hitlerjugend
Sophie Schollová nebola stvorená pre vojnu, vyrastala vo Forchtenbergu pri rieke Kocher. Mala dvoch bratov a dve sestry a spoločne bývali na radnici, pretože ich otec bol starostom.
Keď mala desať rokov, presťahovala sa s rodinou do Ulmu. Nikoho tu nepoznali, no mali jeden druhého. Keď sa v Nemecku k moci dostal Hitler, aj oni boli nadšení.
Tak ako všetkých, aj Sophie a jej súrodencov premohlo nadšenie z nádejnej atmosféry, ktorá medzi ľuďmi zavládla.
Jej rodičov to však vydesilo. Otec bol pacifista, matka hlboko veriaca.
Niesla ťažko fakt, že Sophiini súrodenci vstupovali jeden po druhom do Hitlerjugend. Aj Sophie k nim chcela patriť. Malá rodinná vojna sa strhla aj v dome Schollovcov.
Deti Hitlera obraňovali, pretože v tej dobe klamal ľudí štedrými gestami a dal mnohým z nich prácu.
Ich otec však tušil, že prichádza vojna, právo a sloboda budú pošliapané a každý v krajine bude mať strach niečo povedať.
Cieľavedomá Sophie
Hitlerjugend bol pojem. Každý mladý človek tam chcel patriť. Buď preto, lebo tam boli jeho priatelia alebo zo zahmleného presvedčenia.
Vejúce vlajky, pohľady uprené vpred, odhodlané pochodovanie a spev, takúto organizáciu považovali ľudia za niečo úžasné.
Okrem Hitlejugendu vstúpila Sophie aj do Zväzu nemeckých dievčat (BDM). Milovala uniformu, výlety, spievanie, mladosť a sebavedomosť.
Sophie bola ctižiadostivá a túžila po kariére v BDM. No okrem toho rada počúvala hudbu a milovala tanec. Každý piatok sa schádzala s priateľmi, mohli fajčiť, popíjať alkohol a stretávať sa s chlapcami.
Zamilovala sa do vojenského dôstojníka, s ktorým chodila niekoľko rokov a ako dospievala dievčenský zväz pre ňu prestával byť natoľko dôležitý.
Zmarené ilúzie
V roku 1937 prišla do domu Schollovcov návšteva priamo z gestapa. Súrodenci boli odvedení do väzenia a obvinení z toho, že sa schádzajú v nelegálnych spolkoch.
Pravdou však bolo, že Sophiini bratia sa stretávali so skupinou ďalších mladých, ktorí spievali piesne z predošlých dekád a čítali knihy Stefana Zweiga, rakúskeho prozaika a básnika. Vtedy to bolo zakázané.
Sophii, Ingu a Wernera neskôr pustili, Hans však ostal vo väzbe niekoľko týždňov.
Vláda, ktorá zatvára deti? Dá sa jej vôbec veriť? Sophiu ovládli pochybnosti. A potom Hitler začal vojnu a deti si uvedomili, že ich otec mal vo všetkom pravdu.
Sophie sa aj na začiatku vojny stretávala so svojim priateľom Fritzom Hartnagelom, ale spoločné chvíle boli príliš krátke. Vojna im nepriala.
Dievčatá museli ísť na rok do služby v prospech ríše, aby sa v nich vypestoval správny postoj k práci a národná uvedomelosť.
Sophie pracovala v poľnohospodárstve, nenávidela to. Cítila sa beznádejne a ubíjalo ju to. Túžila po mieri a po vlastnom živote.
Na jar 1942 sa dostala do Mníchova a mohla aj s Fritzom žiť pokojnejšie.
Potom však na niekoľko mesiacov musel odísť do služby do Ruska. Napriek tomu, že si písali, od toho momentu sa nevideli.
Zoznámenie s odporom
V apríli 1942 sa zapísala na Mníchovskú univerzitu, kde jej starší brat Hans študoval medicínu. Vybrala si biológiu a filozofiu.
Tam narazila na letáky organizácie Biela ruža, ktorá hovorila o tom, ako by sa Nemci mali hanbiť za svoju vládu.
Dočítala sa o zabíjaní Židov a ďalších strašných činoch a zverstvách, ktoré sa odohrávajú vo svete v mene Nemecka.
Keď zistila, že autorom letákov je Hans a jeho priatelia, bola naňho hrdá. Chcela sa k nemu pridať.
O rok na to roznášali letáky po nemeckých mestách, šírili ich tak, že cestovali z jedného mesta do druhého a tým zmiatli gestapo, ktoré si myslelo, že Biela ruža je rozvetvená sieť odporu.
Letáky sa nachádzali v Mníchove, Augsburgu, Stuttgarte, dokonca aj v Rakúsku.
Išlo len o hŕstku študentov, ale vládu znervózňovali, lebo hovorili pravdu. Časom vyrábali tisícky letákov zatiaľ čo boje v Rusku pripravovali o život tisícky vojakov a Hitler bol odhodlaný všetkých ich obetovať.
Vlastizrada a gilotína
V roku 1943 už každý vedel, že vojna je prehraná a Hitlera v tichosti nenávidelo množstvo Nemcov. Nadšenie ľudí po bojoch pri Stalingrade pokleslo.
Sophie prišla s nápadom maľovať po stenách Mníchova nápisy „Preč s Hitlerom“. Vláda na nich vypísala odmenu 1000 ríšskych mariek, rozbehlo sa rozsiahle pátranie.
Hans a Sophie mali 18. februára 1943 ešte niekoľko stoviek letákov, ktoré chceli rozniesť medzi prednáškami po škole.
Správca školy ich pri tom prichytil, mohli mu utiecť, no neurobili to a tajná štátna polícia dvojicu súrodencov zadržala.
Napriek vypočúvaniu sa Sophie odmietala k svojim činom priznať, Hans to však medzitým urobil. A tak Sophie povedala pravdu a už nebolo cesty späť.
Obvinenia boli vážnejšie ako skutočnosť, sudca ich označil za vlastizradcov a zločincov. Čakala ich poprava gilotínou.
Sophie však vedela, že nezomrie zbytočne a že stojí na správnej strane. Popravili ju s bratom a jeho priateľom Christophom 22. februára 1943. 19. apríla 1943 boli k smrti odsúdení aj ďalší členovia Bielej ruže.
Letáky sa dostali aj do Anglicka a koncom roka ich letky zhodili stovky tisíc nad celým Nemeckom. Išlo o najvýraznejší odpor nemeckých občanov proti Hitlerovej vláde.
Medzi mladými mužmi bola Sophie ako ruža, ktorá je nežná, no dokázala aj pichať a postaviť sa vtedy najmocnejšiemu mužovi.
Aj keď jej život netrval dlho, jej meno rezonuje vo svete doteraz. Po Sophie je dnes v Nemecku pomenovaných niekoľko škôl, v roku 2005 sa o nej natočil aj film Posledné dni Sophie Schollovej.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
