Psychologička: Keď nám chýba sebaláska, žijeme v oklieštených vzťahoch

Slováci patria podľa prieskumov k nie príliš sebavedomým národom. Zrejme to súvisí s našimi negativistickými postojmi nielen voči svetu, ale najmä sebe samým, čo sa prenáša do komplexov a nedostatku sebalásky.

Sebavedomie a sebaláska, hoci neznamenajú to isté, pritom idú ruka v ruke. Obe vlastnosti ovplyvňujú náš život po každej stránke – v medziľudských vzťahoch, v dosahovaní cieľov, v hodnotení seba samého.

Nie vždy však sebavedomý človek cíti, že sa má skutočne rád. Podľa psychologičky Renáty Kočišovej je to často dokonca naopak, a to najmä ak hovoríme o sebavedomom človeku v bežnom, hovorovom význame suverénnosti, sebaistoty či nadradenosti. „Navonok suverénnym vystupovaním môže človek zakrývať svoju neistotu,“ hovorí.

Čo je teda sebavedomie a čo už sebaláska?

„Sebavedomie v ponímaní vedomie seba, znamená sebapoznanie – som si vedomý svojich slabých aj silných stránok, uvedomujem si svoje pocity, túžby, potreby, svoje citlivé miesta,“ vysvetľuje Kočišová a dodáva, že sebalásku treba vnímať trochu inak:

„Ako akceptáciu, či prijímanie seba samého takého, aký som. Bez hodnotenia, bez toho, že by som si potreboval dávať nejaké nálepky dobré-zlé, jednoducho takýto som a mám súcit a porozumenie k sebe samému.“

Prečo sa nemáme radi?

Tak ako pri väčšine vecí, aj v tomto prípade sú korene obvykle v detstve a mladosti, v tom, čo nás formovalo, akú sme mali výchovu a zázemie.

„Dieťa sa síce narodí s určitou osobnostnou štruktúrou, ktorá ho taktiež ovplyvňuje, ale výchova hrá v tom, aký si vytvorí sebaobraz, rozhodujúcu úlohu,“ hovorí Kočišová. Po narodení od prvých chvíľ vnímame reakcie našich najbližších vzťahových osôb a formujeme vzorce nášho správania.

„Vyhodnocujeme ich reakcie a podľa toho si utvárame obraz o sebe a o svete. Takto sa napríklad naučíme buď to, že svet je miesto s množstvom príležitostí tvoriť a rásť, alebo sa ho naučíme vnímať ako nebezpečné miesto.“

Tu logicky prichádza na rad otázka, či človek a rodič, ktorý sám k sebe neprechováva dostatok lásky, ju dokáže naučiť svojich potomkov.

„Nemyslím si, že by to nebolo možné, alebo že neexistujú aj takéto prípady – ale spravidla rodičia veľmi prenášajú na dieťa svoje vlastné vzorce správania a postoje k sebe samým,“ zamýšľa sa Renáta Kočišová.

Záleží podľa nej aj na tom, ako sa vie dieťa vysporiadať so životnými výzvami a prekážkami a nakoľko zrelú má osobnostnú štruktúru. Ťažšie to majú krehké typy ľudí, no človek môže svoje schopnosti neustále rozvíjať a mnohému sa dokáže naučiť.

(zdroj: Pexels.com)

Ako sa naučiť mať sa rád?

Ťažko skoncentrovať do pár viet odpoveď na otázku, ako začať hľadať sebalásku. Na začiatok je možno ľahšie povedať prečo.

Človek žije bez sebalásky do istej miery nenaplnený život. „Často vôbec nevidí svoje možnosti a žije iba akoby v bubline, ktorú si sám vytvoril. Nerozvíja sa k svojmu najlepšiemu ja. Ak fungujeme na báze nedostatočnej sebalásky plní komplexov, žijeme aj svoje vzťahy oklieštene,“ upozorňuje Kočišová.

V takých vzťahoch je potom málo otvorenosti a intimity, a teda málo plnosti, nemôžeme z nich načerpať dostatok podpory.

Podľa terapeutky sa však k sebaláske dokážeme dopracovať cez sebapoznanie a cez láskyplný vzťah, v ktorom sa nasýtia naše potreby byť prijímaný, byť pre niekoho dôležitý.

„Ak začneme rozpoznávať u seba vzorce správania, ktoré nám škodia, môžeme ich začať vedome meniť. Vedome meniť myšlienky, pohľad na seba, začať sa oceňovať, byť k sebe menej kritický, viac sa začať vnímať, všímať si signály, ktoré nám dáva telo a spolupracovať s ním,“ radí.

Znamená to napríklad aj prekonávať strach, riskovať a prekračovať svoju komfortnú zónu. Podľa Renáty Kočišovej je potrebné, aby sme začali viac skúmať svoje pocity, brali ich vážne a zaoberali sa tým, odkiaľ pramenia.

„Je to cesta, ako môžeme lepšie porozumieť sebe samým. Keď beriem vážne svoj hnev, žiarlivosť, nenávisť, úzkosť, tak si dávam priestor na ich preskúmanie a prichádzam na to, kde je ich pôvod. To mi môže pomôcť prestať sa za tieto pocity, či prejavy správania hanbiť a odmietať ich,“ vysvetľuje terapeutka.

„Ak si dokážem pripustiť, že viem byť aj závistlivý, neprajný, pomstychtivý, tak sa stávam voči týmto pocitom otvorenejší, prijímajúcejší.“

Ako zistíme, že sa máme radi naozaj?

„U mnohých z nás sú kdesi vo vnútri zadefinované podmienky, za ktorých sa prijímame. Tieto podmienky sú výsledkom výchovy – keď budeš poslušný, budem ťa mať rád/a, keď nebudeš robiť problémy, keď budeš úspešný, keď budeš nosiť dobré známky a tak ďalej. Tieto podmienky si dieťa časom zvnútorní a nosí takéhoto vnútorného kritika všade so sebou,“ približuje Kočišová.

Mať sa rád teda znamená mať k sebe porozumenie, súcit. Overte si ich napríklad pri predstave, aký vediete sami so sebou vnútorný dialóg, ak sa vám niečo nepodarí. Hovoríte si vtedy, že ste nanič, neschopní, slabí a nezaslúžite si lásku?

Podľa Kočišovej znie súcitný vnútorný dialóg inak. Človek si v ňom prizná, že sa mu niečo nepodarilo, ale dal do toho všetko a skúsi to nabudúce. Povie si, že je mu smutno, ale nechcelo sa mu investovať čas a energiu, lebo potreboval oddych. Možností je nekonečné množstvo a všetky pravdivé odpovede nám ponúka naše vnútro.

Nezamieňajte si však sebalásku s narcizmom a egoizmom. U narcisa ide iba o zdanlivú sebalásku, pretože skôr o sebe pochybuje a má obrovskú vnútornú neistotu, ktorú zakrýva sebeckosťou a často aj nedostatkom súcitu. Egoista sa zase stará iba o seba a málo zohľadňuje iných ľudí.

„Keď sa má človek skutočne rád, prejaví sa to aj v jeho vzťahoch a jeho okolie z toho profituje tiež. Keď má dostatočne širokú náruč pre seba, má ju aj pre iných. Vie pochopiť a prijať aj iných s ich chybami. V jeho prejavoch je menej hodnotenia, viac spontaneity, viac sebavyjadrenia, otvorenosti. Vie jasne pomenovať, čo potrebuje, čo sa mu nepáči, a zároveň akceptovať aj potreby iných,“ objasňuje Renáta Kočišová.