Oľga Feldeková: Humor je pre mňa záhada, možno mu raz prídem na koreň

Pri pohľade na vás nejedna žena tíško závidí ako dobre vyzeráte. Vy akosi vôbec nestarnete. Prezraďte, ako to robíte.

To, že mi roky nestoja, si uvedomujem v deň narodenín. Na otázku koľko mám rokov, neviem hneď odpovedať. Vyrátam si ich od roku narodenia. Keďže mám problém rátať z hlavy, napíšem si na papier súčasný rok a od neho odrátam rok narodenia. Nerobím to často, len keď vyplňujem úradné tlačivá. Na to ako nezostarnúť, nemám recept. Mne pomáha, že neviem dobre rátať.

Celkom šikovne ste sa vyhli odpovedi na moju otázku ...

Myslíte? Tak dobre, aby ste si nemysleli, že mám nejaké zábrany hovoriť o sebe. Priznám sa, že si svoj vzhľad nijako zvlášť nevšímam. Nerada jem, teda nepriberám. Umývam sa v teplej vode detským mydlom. Čistím si zuby, nie vždy po každom jedle. Na kozmetike ani vo fitku som nikdy nebola, na masáže nechodím, neznášam, aby ma potľapkávali cudzie ruky.

Samozrejme, že mi lichotí, ak si niekto myslí, že dobre vyzerám. Tých, ktorí to tvrdia, však podozrievam, že potrebujú okuliare alebo silnejšie dioptrie. A možno to hovoria len zo zdvorilosti. V čase, keď som ešte nemala právo byť zostarnutá, mala som okolo tridsať, povedali mi smetiari: "Pany, vy nyč nestárnete." Mám rada zdvorilých smetiarov.

S manželom žijete spolu už viac ako päťdesiat rokov. Povedzte, boli občas aj ťažké chvíle, keď ste chceli s manželstvom a Feldekom skončiť?

Nepamätám si na krízu, pre ktorú by som sa mala chuť s manželom rozísť. Buď taká chvíľa nikdy nenastala, alebo mi už zlyháva pamäť. Ale nekrič hop, ako sa hovorí. Sme spolu len niečo cez päťdesiat rokov. Kríza sa, nedajbože, ešte môže dostaviť?!

Ale občas sa nejaká hádka medzi vami vyskytla, či nie? Čo platí na vás a čo na vášho manžela pri uzmierovaní?

Hádke sa usilujem predchádzať zahryznutím do jazyka. Nie vždy sa mi to darí, aj keď sa snažím. Manželstvo bez hádky by bola nuda, len škriepka nesmie trvať dlho. Potom treba vedieť povedať pardon. Priznávam, že to môj muž robí častejšie. Po takom ospravedlnení tvrdím, že sa vôbec nič nestalo, že sa mi nemá za čo ospravedlňovať, ale v duchu si poviem: trhni si nohou. Ale naozaj len výnimočne. Každý tretí raz.

Ako to vyzerá v manželstve, kde sú obaja partneri spisovateľmi?

Môj muž píše a ja čítam. Zriedkavejšie píšem ja a číta on. Ale on popri tom aj píše. Manžel číta väčšinou svoje knihy. Má čo robiť do konca života. Najmä keď každú číta aj desať ráz. Beletriu čítať nemusí, podrobne ho informujem o tom, čo som prečítala ja.

Oľga Feldeková (zdroj: Petra Bošanská)

Spolu máte päť detí. Ak sa pozriete späť, čo bolo pri ich výchove najťažšie?

Pri výchove je najväčší problém škola. Niekedy treba deti naháňať do učenia, niekedy ich ľutujete, keď vidíte, čo sa učia. Také množstvo často zbytočných informácií, ktoré nikdy v živote nebudú potrebovať, ma vedelo rozhnevať.

Z niektorých rodičovských združení som odchádzala nafúknutá pýchou, z niektorých nahnevaná. Stalo sa, že súdruh učiteľ rozprával o lotrovine, ktorá sa stala v triede. Doslova povedal: Nebudem menovať žiaka, ktorého sa to týka, lebo jeho mamička tu sedí. A poprosím pani Feldekovú, aby po rodičovskom združení ostala v triede.

Máte pre dnešné mamy nejaký odkaz, čo sa výchovy ratolestí týka?

Múdri hovoria, že vychovávať treba príkladom. Dobre sa hovorí, horšie vykoná. Aj pri výchove detí, tak ako pri všetkom, by nemal chýbať humor.

To znie zaujímavo. Spomeniete si na nejaký príklad?

Keď bol náš syn v puberte a my sme dostali návštevu, posadil sa medzi nás a napínal uši. Keď sme ho vyháňali, bránil sa: Veď nerobím nič zlé, len ticho sedím. Do ničoho sa vám nepletiem. Prečo nemôžem medzi vami ostať? Raz sa stalo, že si na narodeniny pozval kamarátov. Urobila som im chlebíčky, priniesla džús a spoločnosť sa usadila v synovej izbe.

Bolo odtiaľ počuť veselú vravu a smiech. Siahli sme s manželom k výchovnému činu. Prišli sme do izbičky a posadili sme sa medzi mládež. Chlapci stíchli, vrava prestala. Ozval sa synov prosebný hlas: Musíte tu byť? My sa chceme rozprávať. A vtedy prišla naša chvíľa. Povedali sme: Veď nerobíme nič zlé, len ticho sedíme. Do ničoho sa nepletieme. Prečo nemôžeme medzi vami ostať? Syn si dal načas pauzu a už si k našim hosťom nesadal.

Feldekovci sú veľká rodina. Koľko vás je, keď sa všetci zídete?

Naše deti sú roztrúsené po svete. Nie vždy sa podarí všetky naraz zhromaždiť. Obyčajne sa zídeme na sviatky. Keď príde päť detí s partnermi, deväť vnúčat a my s manželom, je nás dvadsať jeden.

Ako pripravujete napríklad jedlo pre toľko ľudí?

Jedlo býva problém. Niektorí nesmú cukor, iní cibuľu, vyskytuje sa alergia na koreňovú zeleninu, jeden nemôže hríby, iný potrebuje štipľavé. Máme aj vegetariánov, niektoré vnúčatá sú prieberčivé, manžel si musí dávať pozor na jedlá vyvolávajúce dnu. Radosť variť!

Vy ste veľmi činorodý človek. Od pomerne mladého veku ste pracovali a pracujete prakticky dodnes. Nie ste unavená?

Už sa chystám byť unavená. Keď nadíde ten čas, ľahnem si do postele, budem si čítať, vzdychať a čakať, čo dobré mi do postele prinesú. Ak hovorím, že zatiaľ unavená nie som, to neznamená, že sa občas na únavu neposťažujem. Hlavne preto, aby som mala od rôznych požiadaviek na chvíľu pokoj.

Na televízne obrazovky sa vrátila relácia Sedem, v ktorej ste aj v minulosti patrili medzi stálice. Teší vás to?

Sedmička patrí medzi radosti, ktoré ma v živote postretli. Priateľov, s ktorými vystupujem, považujem takmer za rodinu. Hovorievame si, že keď raz Sedmička skončí, budeme si ju ďalej pestovať len tak, medzi sebou. Aj bez publika sa zasmejeme. My sme už raz takí.

Povedzte nám niečo o umení byť vtipným... Keď sa na vás človek pozerá v televízii, vyzerá to také jednoduché.

Hovorí sa, že je ľahšie ľudí rozplakať ako rozosmiať. Niekedy vám príde na jazyk niečo veľmi smiešne, čo by malo u publika zabrať, a zrazu nič. Všetci ostanú vážni. Inokedy máte úspech a pritom poviete obyčajnú hlúposť. Humor je záhada, možno mu raz prídem na koreň.

Oľga Feldeková (zdroj: Petra Bošanská)

Ste autorkou viacerých kníh, naposledy vám vyšiel krásny príbeh Kým som šťastný. Pracujete aj v súčasnosti na nejakom texte?

Názov knihy Kým som šťastný som si vypožičala od Kurta Vonneguta. On má v jednej zo svojich kníh krásnu vetu: Zastreľte ma, kým som šťastný! Aj môj hlavný hrdina Jakub má takúto filozofiu - a tá z neho robí originálnu postavu, preto sa k nej po celý život rada vraciam.

Ale aby som sa vrátila k otázke. Chystám sa spolu s manželom napísať pamäti. Budú o ňom. Ja pozapisujem všetko, na čo si pamätám a na čo on zabudol. Mali by sme sa do toho pustiť čím skôr, lebo vek nemilosrdne vygumuje aj tie zvyšky, čo ostali v hlave.

Čo vás robí šťastnou?

Nepotrebujem k šťastiu veľa. Stačí, keď sú moji blízki zdraví a keď máme čo jesť.

Máte v živote z niečoho strach?

Strach mám permanentne. Som úzkostlivá. Pri každom zazvonení telefónu mi stisne srdce zo strachu, či neprichádza Jóbova zvesť. Už podľa hlasu poznám, či sa niektoré z detí trápi. Uľaví sa mi, keď počujem veselý hlas, ktorý mi nič zlé neoznamuje. No a ešte sa bojím, aby sme nevyhoreli, aby nás neprepadli mimozemšťania a aby ma neuhryzol pes.

Ako Oľga Feldeková relaxuje?

Keď prichádzam domov a keď náhodou aj prší alebo je zima, s veľkou radosťou sa prezlečiem do domáceho, sadnem si alebo ľahnem a čítam dobrú knihu. Napríklad teraz čítam humorné dielo amerického spisovateľa Roarka Bradforda Černošský Pán Boh a páni Izraeliti. Kedysi sme ju mali doma, ale potom sa kdesi stratila alebo sme ju požičali niekomu, kto nám ju nevrátil... ale nedávno sa tento titul manželovi podarilo získať v jednej z tých kaviarní s knihami. Ktovie, možno je to tá naša.

Čím si zvyknete osviežiť všedné dni?

Stretnem sa s priateľmi. Najradšej u nich doma alebo niekde v meste.

V rozhovoroch alebo televíznych reláciách často spomínate Oravu. Okrem toho, že je zrejme nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie, čo ešte pre vás znamená tento kraj?

Na Orave dobre, na Orave zdravo, myslím si to isté, čo pesnička. Orava môjho detstva bola iná ako dnes. Keď ešte nebola Oravská priehrada, každý rok boli povodne. Ľudia sa do kostola vozili na člnkoch. V zime pravidelne horelo. Dospelí nariekali, deti boli nadšené.

V lete mama musela prikúriť, v zime sa pre hromadu snehu nedali otvoriť okná. Dnes je tam vraj teplejšie, snehu je buď menej, alebo majú domy vyššie okná. Aj voda v priehrade je teplejšia. Kedysi sa turisti sťažovali, že im studená voda vykrúca nohy. Iba moja mama nadšene hovorila, že je teplá ako polievka. Orava sa mení, ale vždy bola, je a bude úžasná.