Andrea Cocherová: Neziskové organizácie stále narážajú na predsudky

Pamätáte si na obdobie, keď ste zakladali Nadáciu Orange?

Naša nadácia vznikla v roku 1999, teda ešte v minulom storočí. Vlastne to bola asi prvá firemná nadácia na Slovensku, jej pôvodný názov bol Konto Globtel. Ja som vtedy viedla v Globteli oddelenie komunikácie. Bolo to obdobie, keď sa firme veľmi darilo, boli sme na vzostupe, a tak mi napadlo, že by sme sa mali o svoj úspech podeliť. S touto zdanlivo naivnou myšlienkou som išla za vtedajším obchodným riaditeľom Pavlom Lančaričom, dnes generálnym riaditeľom Orangeu, a veľmi ma potešilo, že sa s mojím návrhom okamžite stotožnil. Keď si dnes spomínam, ako sme začínali úplne od nuly, tak to, čo sa nám podarilo, považujem za malý zázrak. V rámci nášho prvého grantového programu sme prerozdeľovali prvý milión, vtedy ešte slovenských korún. Naši zákazníci mohli spolurozhodovať o tom, ako sa tieto peniaze využijú. Neskôr sme vytvorili prvé grantové programy na rozvoj regiónov, na rozvoj školstva, pribudol charitatívny rozmer Plesu v opere a po desiatich rokoch sme začali rozdávať Cenu Nadácie Orange zástupcom tretieho sektora.

Kde ste v období úplných začiatkov čerpali inšpiráciu?

Na Slovensku ešte nemala firemná filantropia žiadnu tradíciu, významnou inšpiráciou bola pre mňa spolužiačka z gymnázia Tina Tvrdoňová, dodnes veľmi aktívna v neziskovom sektore, s ktorou sme si boli hodnotovo už na škole blízke a ostali sme v kontakte aj neskôr, po vysokoškolskom štúdiu. Tina od začiatku pracovala v neziskovom sektore, túto oblasť vyštudovala v zahraničí. Zrazu sme sa ocitli na opačných póloch, ona v neziskovke a ja v úspešnej korporácii. Niekde pri našich spoločných debatách vznikla myšlienka, že by naša firma mohla byť aktívna vo filantropii.

Andrea Cocherová (zdroj: Alex Rymšinová)

Čo všetko riešite z pozície správkyne Nadácie Orange?

Predovšetkým pracujeme v tíme. Tímová práca mi vyhovuje, veľa diskutujeme o tom, čo by sme mohli ešte zlepšiť. Keď prácu v nadácii porovnám s tou, ktorú som robila v komerčnej firme, tak asi hlavný rozdiel je v tom, že na konci snaženia je úplne konkrétna pomoc ľuďom. Je v tom veľa pozitívnej energie a na druhej strane i veľa zodpovednosti. Musíme veľmi zvažovať, ako prerozdelíme zverené prostriedky, lebo žiadostí je viac, ako vieme pokryť. Keď to mám povedať obchodnou terminológiou, tak sa pohybujeme v prostredí, kde dopyt výrazne prevyšuje ponuku.

Chcete povedať, že financií v treťom sektore je u nás stále málo?

Tento problém je na Slovensku pomerne vypuklý. Získať potrebné financie je problém aj pre ľudí, ktorí majú dlhodobo rozbehnuté projekty. S tým potom súvisí to, že sú personálne poddimenzovaní, že ich je málo a ich práca je náročná. Okrem toho sa stále boria s predsudkami. V poslednom období sa často hovorí o neziskových organizáciách či nadáciách v negatívnom svetle, čo je pre mňa nepochopiteľné. Myslím, že týchto ľudí by sme mali na rukách nosiť.

Nesúvisí to s tým, že aj v tejto oblasti existuje korupcia?

Za celé roky, čo Nadácia Orange odmeňuje neziskové organizácie, som sa nestretla ani s jedným prípadom korupcie. Skôr mám pocit, že u nás fungujú isté stereotypy v myslení. A určite nie je správne, že ich podporujú aj niektorí politici. Na druhej strane sa nedá povedať, že by štát nerobil nič pre tretí sektor. Veľká chvála určite patrí za dve percentá z daní, čo je svetový unikát.

Andrea Cocherová (zdroj: Alex Rymšinová)

Odkedy existuje projekt Cena Nadácie Orange, určite vám prešlo rukami veľa ľudí z neziskového sektora. Ktorí vám ostali špeciálne v pamäti?

Je ich veľa, nechcem spomenúť niektorých a iných, ktorí by si to tiež zaslúžili, vynechať, ale ak mám predsa len niekoho menovať, tak je to Soňa Holúbková. Angažuje sa v rámci sociálnej inklúzie a je pre mňa doslova chodiacim dobrom. Je to človek, ktorý má v sebe zakorenenú prirodzenú lásku k ľuďom. Zanechala vo mne hlboký dojem. Pri mojej práci som stretla viaceré také osobnosti, je to pre mňa obrovská inšpirácia. A tiež ma teší, že z roka na rok je vidieť v neziskovkách čoraz väčšiu profesionalitu.

Týka sa to len mladých alebo aj starších ľudí?

Vidím to na oboch stranách. Určite je dobre, že má nastupujúca generácia blízko k občianskemu aktivizmu, že vznikajú neziskové organizácie, ktoré zastrešujú mladí. Zároveň však poznám aj ľudí, ktorí pracujú v neziskovkách niekoľko desaťročí a stále idú dopredu, stále sa zdokonaľujú. Je to dynamicky sa vyvíjajúci sektor, kam prichádzajú mladí s novou energiou a poznatkami, ale fungujú tam aj starší nestori, ktorí sa snažia zužitkovať skúsenosti z danej problematiky a odovzdávať ich ďalej.

Pred rokmi ste sa vo veľmi mladom veku dostali na vysokú manažérsku pozíciu. V čom je váš spôsob práce dnes iný ako vtedy?

Je to veľmi iné, áno, je pravda, že som sa dostala na manažérsku pozíciu veľmi rýchlo. Dnes si kladiem otázku, či to nebolo až príliš rýchlo a príliš skoro. Zároveň si hovorím, že všetko má svoj dôvod a zmysel, jednoducho veci sa dejú tak, ako sa majú diať. V každom prípade sa stále učím, snažím sa na veci pozerať s väčším nadhľadom, rešpektom a pokorou.

Darí sa vám to, aj keď ste vystavená tvrdej kritike? Predsa len, každý, kto je na očiach, má aj veľa neprajníkov.

Toto je pre mňa pomerne citlivá téma. Naozaj som si musela prejsť rôznymi obdobiami a situáciami, niekedy som ich znášala ťažko a celkom som nerozumela tomu, prečo sa dejú. A úplne úprimne, neraz som si aj poplakala. Ale postupne som sa naučila brať veci s väčším nadhľadom. Dnes to vidím tak, že ak má niekto iný názor, je to úplne v poriadku, každý má právo na svoje videnie sveta. Dôležité je, aby som mala vztýčený chrbát z vnútorného presvedčenia, s tým, že vnútorná integrita a morálka sú pre mňa hodnoty, ktoré sú veľmi vysoko. A úplne najdôležitejšie pre mňa je, aké zrkadlo mi nastavujú môj manžel a moje deti. To sú pre mňa kľúčoví ľudia.

Andrea Cocherová (zdroj: Alex Rymšinová)

Podľa čoho si vyberáte ľudí do pracovného tímu?

Podľa intuície. Vždy bolo pre mňa dôležité, aby medzi nami fungovala chémia, lebo keď máte s niekým pracovať, musíte vedieť, že ste schopní navzájom sa tolerovať a rozumieť si. Plus je pre mňa dôležitý zápal pre to, čo títo ľudia chcú robiť. Potrebujem u nich cítiť pozitívnu motiváciu. To sa mi osvedčilo už v období, keď som pracovala v korporátnom prostredí, lebo Orange je veľká firma, kde sú dôležité veľké rozhodnutia. Nie je ľahké pohybovať sa v takom prostredí. Sú tam vysoké nároky na čas aj flexibilitu. A tie musíte mať aj na druhých, musíte delegovať, inak je takmer nemožné fungovať.

Tento rok odovzdala Nadácia Orange ceny pre tretí sektor už ôsmykrát. Čím bol ôsmy ročník tohto projektu výnimočný?

Každý ročník sa snažíme organizovať tak, aby bol pre zúčastnených súťažiacich niečím výnimočný. Tento rok sme pre nich prichystali bohatý kultúrny program v bratislavskej Starej tržnici. Títo ľudia nechodia často na reprezentatívne večery, tak im chceme spríjemniť s nami strávený čas tak, aby im ostal v pamäti.

Ako sa toto podujatie počas svojej existencie vyvíjalo?

Keď sme začínali, bol to skok do neznáma. Netušili sme, koľko neziskových organizácií sa nám prihlási, a udeľovali sme len jednu cenu. Hneď po prvom ročníku sme zistili, že pre tak veľa prihlásených a kvalitných organizácií to nestačí, a tak sme začali udeľovať ceny v troch kategóriách – Vzdelávanie, Komunitný rozvoj a Deficitné skupiny. A keď sa počet prihlásených súťažiacich priblížil k stovke, pripravili sme v každej kategórii tri ceny. Okrem toho udeľujeme aj Cenu pre osobnosť a od minulého roku má možnosť zapojiť sa do hlasovania aj široká verejnosť a rozhodnúť tak o Cene verejnosti.

Akým spôsobom ste posudzovali prihlásených kandidátov?

Spolupracujeme s Centrom pre filantropiu, čo je náš dlhodobý strategický partner. Spolu zostavujeme komisiu pre jednotlivé kategórie. Ide nám o to, aby prihlásené projekty posudzovali nezávislí odborníci z každej oblasti. Pri hodnotení máme viacero kritérií, jeden z dôležitých faktorov je dlhodobé pôsobenie, prihlásený projekt by mal trvať minimálne tri roky. Je dôležité, aby organizácie už vedeli preukázať výsledky, aby mali strategický cieľ, ktorý sa pokúšajú systematicky plniť. Musím povedať, že posudzovanie jednotlivých projektov je čoraz ťažšie. Každá organizácia má veľké výsledky, za každou je iný príbeh. O to búrlivejšie sú debaty v jednotlivých komisiách. Hodnotenie prebieha v niekoľkých fázach, aby sme mali čo najväčšiu istotu, že cenu získajú správni kandidáti.

Kam by ste sa chceli posúvať uprostred všetkých vašich aktivít v rámci svojho osobného rozvoja?

Momentálne som vo fáze vzdelávania, približne pred rokom som sa začala venovať koučingu a aj túto službu by som chcela zužitkovať predovšetkým v prospech neziskového sektora. Čím ďalej tým viac považujem za užitočný individuálny intímnejší kontakt s ľuďmi, takže akýmsi iným spôsobom ostávam pri komunikácii.

Andrea Cocherová (zdroj: Alex Rymšinová)