Nina Andorová: So zvieratami sa pracuje lepšie ako s ľuďmi

K práci v zoologickej záhrade ste sa dostali vďaka pomerne neobyčajnej náhode. Ako sa to podarilo?

Skutočne to bola jedna veľká náhoda. V zoologickej záhrade som stretla bývalú spolužiačku zo strednej školy. Vtedy mi po prvýkrát napadlo, že pri svojej špecializácii by som tam tiež mohla pracovať. Začínala som pri lamách a kengurách.

Momentálne sa už dlhšie staráte o nosorožce a vlky. Sú to dosť rozdielne typy zvierat. Aký je rozdiel v starostlivosti o ne?

Rozdiel spočíva predovšetkým v prístupe k obom typom zvierat. Pri nosorožcoch sa človek narobí o čosi viac, predsa len sú to veľmi veľké zvieratá. Zásadný rozdiel v starostlivosti o tieto druhy spočíva v tom, že jeden je kopytník, druhý je šelma, čiže majú rozdielny spôsob komunikácie v rámci svorky či stáda, aj inú komunikáciu s chovateľom a okolím. Nosorožce a vlky majú iný spôsob myslenia a odlišuje sa aj spôsob, akým môžu byť nebezpečné pre nás chovateľov.

O nosorožcoch sa hovorieva, že patria medzi najnebezpečnejšie zvieratá vôbec. Vy ste však spomínali, že vedia byť nesmierne prítulné. Ako sa správajú k vám?

Naše nosorožce sú k chovateľom, ktorí sa o ne starajú, milé a prítulné, ale aj napriek tomu k nim nesmieme vstupovať do výbehu alebo priamo do maštalí. Medzi chovateľom a nosorožcom musí byť vždy bezpečnostná bariéra. Nebezpečné sú tým, že by mohli nechtiac človeka pripučiť, ale rozhodne by to nerobili s cieľom zabiť ho. Nosorožce si totiž neuvedomujú, že sú veľmi veľké a ťažké. Nervózne sme ich videli, ak medzi sebou občas „súperili" o výhodné miesto vo výbehu alebo o obľúbenú potravu, inak sú to povahovo veľmi pokojné zvieratá. Samozrejme, k cudzím ľuďom sa správajú nedôverčivo. A správanie nosorožcov vo voľnej prírode sa so správaním nosorožcov v zajatí nedá v rámci bezpečnosti vôbec porovnávať.

O vlkoch sa už roky šíria rozličné mýty. Hovorí sa o nich, že sú nebezpečné, na druhej strane pôsobia placho, ba až samotársky. Vy s vlkmi reálne pracujete. Aké sú?

Ak vlky vidia ľudí spoza výbehu, rozhodne ich nepovažujú za nebezpečenstvo a vedia, že im nič nehrozí. Keď človek príde k oploteniu výbehu, majú pred ním rešpekt. Vlky v zajatí sa boja ľudí podobne ako v divokej prírode. Nestáva sa často, že by vyhľadávali našu spoločnosť ľudí a treba mať pri práci s nimi veľkú trpezlivosť, ak chceme, aby sa priblížili k človeku. Žijú vo svojej svorke, to je ich svet.

Kedysi sa v minulosti vyskytli aj prípady, že sa ľudia dokázali s vlkmi zblížiť, prípadne ich domestikovať. Je to podľa vás možné?

Je to možné, hoci je to veľmi ojedinelé. Podľa mňa je to možné jedine v prípade, že by človek vychovával vlky odmalička alebo by s nimi intenzívne pracoval. No treba brať na vedomie, že vlk je šelma, a nie pes.

Ľudia sa v prírode vlkov boja. Kedy reálne hrozí riziko, že vlk dokáže napadnúť človeka? Stáva sa to vo svorke, keď sa cíti silnejší, alebo to môže urobiť aj vlk samotár?

Už dvesto rokov nebol zaznamenaný prípad, že by vlk zabil človeka. Väčšinou sa však stane, že vlk, ktorý je chorý a sám a nedokáže si nič v prírode uloviť, môže byť pre človeka hrozbou. Preňho samotného je útok na človeka jedinou možnou alternatívou prežitia.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Väčšinu času pracujete predovšetkým fyzicky. Čo je vašou pracovnou náplňou?

Ľudia, ktorí nepracujú v zoo, majú zvyčajne pocit, že chovateľ sa len prechádza v nádhernom prostredí. On však vo väčšine prípadov vôbec neprichádza do priameho fyzického kontaktu so zvieraťom. Starám sa o zvieratá, ktoré sú považované za nebezpečné a nemôžem medzi tieto živé tvory vstupovať. Aj tak je však moja práca fyzicky veľmi náročná. Nie je to o tom, že pohladkáme zvieratko, urobíme si fotografiu a ideme domov. Základom je zvieratám vyčistiť výbeh, dať im najesť a napiť. Bežnou súčasťou práce chovateľa je tréning zvierat alebo vymýšľanie enrichmentu, to je istá forma zábavy, aby sa zvieratá v zajatí nenudili. Musím sledovať aj ich zdravotný stav. Chovatelia a zoológovia spolupracujú napríklad s veterinármi pri odchyte zvierat, ktoré je potrebné pri vyšetrení alebo pri podávaní liečiva, preto musia poznať ich normálny zdravotný stav, bežné je aj nezvyčajné správanie zvierat, ktoré môže signalizovať chorobu či zranenie. A, samozrejme, musia vedieť, ako s nimi treba v takýchto situáciách zaobchádzať. Chovatelia spolupracujú napríklad aj so záhradníkmi, ale aj s údržbármi a musia vedieť dostať zvieratá do inej časti výbehu, aby iní zamestnanci zoo vedeli opraviť veci či nasadiť nové rastliny. Chovatelia tiež spolupracujú na rôznych programoch pre deti, prípadne pri nakrúcaní reportáží, seriálov alebo filmov. Predsa len, najlepšie vieme, aké majú konkrétne zvieratá povahy, správanie a reakcie. Pracujeme vonku naozaj v každom počasí a v ročnom období, aj cez víkendy a sviatky.

Aj zvieratá majú svoje muchy a maniere. Musíte byť niekedy aj dobrým zvieracím psychológom?

Niekedy využívam svoju intuíciu, inokedy musím byť pre zmenu oveľa prešpekulovanejšia ako zviera, pretože ho potrebujem dostať na miesto, kde bežne nechodí, a potrebujem ho tam nejakým spôsobom nalákať. Musím veľakrát premýšľať a vymýšľať, ako tento proces zrealizujem. Pri nosorožcoch je to pomerne jednoduché, sú celkom poslušné. Pri vlkoch však musím vyvíjať oveľa viac energie a kreativity. Niekedy sa musím schovať, aby nemali pocit, že ich ohrozujem, inokedy zase musím rýchlo utekať, aby som ich stihla zavrieť. Je to občas skutočne zábavné.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Máte na starosti nosorožce a vlky, dnes však zaskakujete za kolegu v pavilóne šeliem. Musíte ako chovatelia vedieť naozaj všetci všetko alebo vám stačí len určitá špecializácia?

Svoj rajón musím dobre ovládať. Za kolegov zaskakujú len niektorí chovatelia. Môže sa stať, že niekto vypadne alebo ochorie a potrebujeme ho nahradiť. Zvyčajne na tieto záskoky chodia predovšetkým dlhoroční chovatelia. Musia mať aj určité zaškolenie, nováčikovia u nás zvyčajne nezastupujú v iných pavilónoch.

Ľudí v zoologickej záhrade zvyčajne najviac fascinujú šelmy. Majú nejaké spoločné či výrazne odlišné charakteristiky?

Zaujímavosťou je, že tigre dokážu viac ako iné šelmy priľnúť k človeku. Všetky šelmy dokážu byť prítulné, ak je človek s nimi odmalička. Naše tigre sa však extrémne tešia na ľudí. Fŕkajú, čo je u nich akýmsi prejavom lásky. Najnebezpečnejšou mačkovitou šelmou, o ktorú sa starám, je podľa mňa lev, hoci pôsobí lenivo. No so silou človeka sa sila leva nedá porovnávať.

Je pre vás práca so zvieratami, pri ktorých máte relatívny pokoj, príjemnejšia ako práca s ľuďmi?

Z pracovného hľadiska sa mi určite robí lepšie so zvieratami ako s ľuďmi. Pri zvieratách totiž presne viem, čo odo mňa chcú, čo potrebujú. Ak im tieto požiadavky splním, sú spokojné. Ľudia niekedy presne nevedia, čo chcú. A dokážu neskutočne vymýšľať! Práca s ľuďmi je skrátka v každom smere vždy komplikovanejšia. Ľudia majú rôzne požiadavky a rôzne povahy, nie vždy sa dá vyhovieť každému. Ľudia vám vedia všetko patrične slovne okoreniť. To pri zvierati nikdy nehrozí. Vezmete napríklad psíka do lesa na prechádzku a vidíte na ňom, že je šťastný. Ale urobiť šťastným nejakého človeka vôbec nie je ľahké. Ak sa o zviera správne staráte, tak je šťastné. Pri práci s ľuďmi to však nikdy nie je isté. Ľudia by skrátka nemuseli riešiť v živote hlúposti a tým by si značne zjednodušili život.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Je vaša profesia skôr poslaním alebo ju považujete skôr za koníčka?

Je to niečo medzi tým. Moja práca ma veľmi baví a na druhej strane sa ju snažím robiť čo najlepšie. Neviem si predstaviť, že by som vo svojom živote robila niečo iné. V tejto profesii vydržia len ľudia, ktorí sú nadšení a zanietení. Veľakrát je táto práca aj na úkor môjho voľného času. Ak zviera ochorie, musíme sa aj my chovatelia týmto okolnostiam prispôsobiť. Táto robota sa nedá robiť polovičato a nedá sa ju odflákať. A nedá sa robiť ani pre peniaze. Asi áno, je to skôr poslanie. Musíte túto prácu skutočne milovať.

(zdroj: Alex Rymšinová)

Autor: Jana Müllerová