Bojuje proti sexuálnemu násiliu: Už neplatí, že čo sa deje za dverami, to sa nás netýka

Stojíte za kampaňou Pretože hovorím nie, ktorej cieľom je zvýšiť povedomie o sexuálnom násilí. Čo vo vás vzbudilo záujem o túto tému?

Na Slovensku ešte stále existujú všadeprítomné mýty, ako napríklad, že si za to žena môže sama, keď muža pustila do bytu, tak automaticky je to pozvanie pre niečo viac a podobne. Potom je tu mýtus súvisiaci s vyzývavým oblečením alebo s tým, že bola opitá, pričom to je iba využitie bezmocnosti ženy, respektíve obete. Veľakrát ľudia ani nezasiahnu, keď niečo také vidia.

Hovoríme o takzvanom „bystander effect“, teda čím viac je ľudí v okolí obete, tým je nižšia pravdepodobnosť, že jej niekto pomôže. A to je obrovský problém aj v prípade sexuálneho násilia a špecificky v prípade mladých ľudí. Existuje tu všadeprítomná sekundárna viktimizácia obetí, pričom nastavenie spoločnosti by malo byť práve také, že za násilie môže výlučne iba páchateľ.

Robíme historicky prvú kampaň, ktorá sa zameriava špecificky na sexuálne násilie. Povedomie ľudí bolo pomerne zvýšené najmä čo sa týka domáceho násilia, ale o sexuálnom násilí sa takmer nehovorilo. Je to celospoločenský problém, ktorý treba riešiť, treba sa o ňom rozprávať.

Kampaň chce zvýšiť povedomie medzi mladými. Akým spôsobom sa k nim má dostať?

Využívame klasické médiá, teda televíziu a rádiá. Naše spoty možno vidieť aj v kinách a hlavne využívame online priestor a sociálne médiá, ako je Facebook, Instagram a Youtube. Jeden spot je smerovaný na dievčatá, snažíme sa ich posilniť v tom, že môžu v ktoromkoľvek momente a kdekoľvek povedať nie a to nie musí byť rešpektované.

Ten druhý spot mieri na mužov, na nezúčastnených pozorovateľov. Na konci videoklipu však vidíme muža, svedka násilnej situácie, ako zasiahne. Takže chceme posilniť okolie v tom, aby zasiahlo, keď vidí, že niečo nie je v poriadku. A deje sa to v každodennom živote, napríklad vidíme v bare, že muž nalieva žene trošku viac, než by ona chcela, alebo vidíme, že sa cíti nepríjemne.

Takéto situácie sa nesmú ignorovať, práve naopak, je potrebné do tej situácie vstúpiť a spýtať sa, či je to v pohode, či nepotrebuje našu pomoc. Aby sme skrátka neboli ľahostajní voči veciam, ktoré sa okolo nás dejú.

Vedia podľa vás mladí ľudia rozlíšiť, čo už je sexuálne násilie a rozpoznať hranicu?

Je to jednoznačne problém. Práve kampaňou #PretožeHovorímNie chceme poukázať na hranicu, ktorá nie je takzvaná šedá zóna, pretože sexuálne násilie je definované tým spôsobom, že pokiaľ došlo k sexuálnym aktivitám, na ktoré nebol udelený súhlas, tak ide o násilie. A je jedno, či sme v partnerskom vzťahu alebo je na nás vyvíjaný nátlak, je to vždy na našom rozhodnutí a súhlase.

Podľa štatistiky Eurobarometer si takmer polovica ľudí na Slovensku myslí, že sex bez súhlasu je za istých okolností ospravedlniteľný. Čo to o nás ako o spoločnosti vypovedá?

Myslím si, že u nás ešte stále veľmi silno prevládajú rodové stereotypy, ktoré sú spojené so sociálnym konštruktom ženskosti a mužskosti a určujú akým spôsobom by sa mala správať žena a akým muž. A máme ich tu naozaj veľmi silno zakorenené. Napríklad sme presvedčení, že muž by mal byť ten dominantný, silný, ten, ktorý nosí domov peniaze, žena zase tá submisívnejšia, ktorá sa postará o rodinu a navarí.

Nie sme schopní rešpektovať odlišnosti, nevnímame výnimočnosť každej jednotlivej osobnosti a nerešpektujeme to, že každý si vyberá svoju cestu na základe toho, kým je a nie na základe toho, aký rod mu prisúdime, či už ide o muža alebo ženu. Práve z týchto rodových stereotypov vyplývajú sexistické vtipy, sexistická reklama a funguje to v pyramíde násilia, ktorá prechádza k vážnym formám, pričom na vrchole pyramídy je vražda ženy.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Na Slovensku je prvá kampaň proti sexuálnemu násiliu, učí povedať nie Čítajte 

Ak polovica Slovákov verí, že sú niektoré praktiky aj bez súhlasu ospravedlniteľné, ide o skutočne vysokú mieru nadvlády rodových stereotypov.

Boli by sme veľmi radi, ak by sa aj prostredníctvom tejto kampane podarilo to číslo znížiť, lebo skutočne neexistujú okolnosti, za ktorých by bolo sexuálne násilie ospravedlniteľné. Faktom je, že 88 percent obetí páchateľa poznalo už predtým, to znamená, že je to napríklad kamarát, partner, známy, člen rodiny alebo kolega.

Veľakrát vôbec nie je použitá hrubá sila, ale skôr nátlak alebo psychické vydieranie. V mnohých prípadoch sa žena fyzicky nebráni, pretože je v šoku, je to pre ňu človek, ktorého pozná a je to jednoducho stratégia prežitia, pretože jej ide o život. V 38 percentách je to priamo partner a v takýchto prípadoch je fyzické násilie podľa výskumov ešte vygradovanejšie. Je tu prítomné bitie, kopanie či zväzovanie.

Kampaň stojí na vete Pretože hovorím nie. V zahraničí je znásilnenie klasifikované práve v súvislosti s týmto slovíčkom, na Slovensku však trestný zákon nie je postavený tak explicitne, že stačí vyjadriť nesúhlas. Dá sa to aj u nás zmeniť?

V trestnom zákone máme zadefinované znásilnenie, sexuálne násilie a sexuálne zneužívanie. Určite si viem predstaviť legislatívne zmeny, ktorými by sa dali tie trestné činy rozšíriť o situácie, ktoré to skutočne sú. Zároveň sú trestné sadzby za znásilnenie a sexuálne násilie také isté. Trestný zákon rovnako upravuje trestné činy ako nátlak, nebezpečné vyhrážanie a nebezpečné prenasledovanie, čo je tiež veľmi relevantné v prípadoch násilia na ženách.

Čo sa my snažíme zmeniť, je celospoločenské nastavenie a vnímanie. Prvým krokom je to, aby sme vybudovali povedomie o hraniciach, ktoré už nemožno prekračovať. Ja som napríklad žila v Nórsku a tam sú hranice nastavené úplne inde. Rešpekt k ženám je tam vysoký, napríklad sa mi za tri a pol roka nestalo, že by predo mnou niekto povedal sexistický vtip. A to som sa stretávala naozaj s veľa ľuďmi.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Babi, oco povedal, že mamu zabije (príbeh týranej ženy, ktorá opustila muža) Čítajte 

Stáva sa vám to na Slovensku?

Pravidelne. Ale na pracovisku rozhodne nie, v tomto mám veľmi uvedomelých kolegov a kolegyne.