Wanda Adamík Hrycová: Až keď zomrel môj brat, pripustila som, že chcem deti

Pôsobíte ako človek, ktorý neobsedí veľmi na mieste. Bude vám najmladší syn Nazar robiť spoločnosť pri práci?

Je pravda, že veľmi neobsedím. Zrejme som do vienka dostala vrtuľu, ktorá ma stále niekam ženie. Práve včera som sa môjmu mužovi sťažovala, že sme dlho nikde neboli. Prekvapene na mňa pozrel a vraví mi, zlatko, máme nové bábätko, ktoré má pár týždňov... A ja už by som niekam cestovala.

Našťastie, moja robota sa dá skĺbiť so starostlivosťou o dieťa. Bežne ho beriem so sebou na stretnutia, keď chcem, tak úradujem v kaviarni alebo v detskom kútiku. Nazar už bol so mnou na „schvaľovačke“ v kinosále, vtedy mal dva týždne. Držala som mu ušká, dali sme tichšie zvuk a on krásne celý čas spinkal. Aj prvého a druhého syna som takto brávala so sebou, tak dúfam, že to bude možné aj pri treťom. Samozrejme, za predpokladu, že bábätko je zdravé a nič mu nie je, lebo to je najdôležitejšie.

Vždy ste túžili po väčšej rodine?

Nikdy som nechcela mať deti. Vôbec som k nim nemala vzťah.

Kedy sa to zmenilo?

U mňa sa to preplo, keď zomrel brat Hugo. Zistila som, že na tomto svete nie je nič dôležitejšie ako rodina. Vtedy som prvýkrát pripustila, že by som chcela mať deti. Samozrejme, druhý dôležitý moment nadišiel, keď sa objavil môj muž. Bol to prvý chlap, pri ktorom som si povedala, áno, s týmto človekom si to viem predstaviť.

Svojim trom deťom ste dali netradičné mená. Ako ste na ne prišli?

Budete sa diviť, ale prvého syna sme pomenovali na základe kalendára, ktorý vyšiel v SME. Keďže som Wanda a môj brat bol Hugo, vedela som, že moje deti sa budú volať inak. Nechcela som, aby mali meno, ktoré bude mať v triede šesť detí. Zároveň, keď niekoho nejako pomenujem, chcem, aby ho tak aj ľudia volali.

Neuznávam skracovanie alebo zdrobneniny. A tak sme vybrali meno Artem. Samozrejme sme pátrali, odkiaľ pochádza. Zistili sme, že má východné konotácie. Keď sme vyberali meno pre druhého syna, chceli sme, aby bol jeho pôvod rovnaký. A Vadim je krásne meno, ktoré sa mi vždy páčilo. Pri treťom – Nazarovi to už bolo náročnejšie, nevystačili sme si už s kalendármi. Využili sme Google.

Pomáhajú vám s deťmi starí rodičia?

Veľmi je mi nápomocná mama, z ktorej je úžasná babka, decká miluje. Býva vedľa nás, čo je perfektné. Predovšetkým mi pomáha s varením. Vďaka tomu čas, ktorý trávim s deťmi, môže byť oveľa aktívnejší a nie je to o tom, že stojím pri sporáku a deti sa hrajú v izbe.

Veľkú pomoc mám tiež vo svokrovi, ktorý okrem dojčenia zvláda úplne všetko. Keď dieťa plače, stačí, aby si ho dal na svoju veľkú hruď a v sekunde je ticho. Mám šťastie na ľudí okolo seba, ktorí mi s deťmi pomáhajú. Inak by som ich nemohla mať tri.

Wanda Adamík Hrycová (zdroj: Petra Bošanská)

Už sa váš otec – herec Andy Hryc zžil s rolou dedka?

On v prvom rade nie je dedko. Deti ho tak nesmú volať.

Ako mu teda hovoria?

Andy. Neznáša oslovenie dedko, lebo má pocit, že ho to robí starším. A on nie je starý, samozrejme. Žije v presvedčení, že je tridsaťpäťročná štíhla blondínka a je zbytočné mu to vyvracať (smiech). Ale som šťastná, že má životný elán a energiu ako mladík, nech mu to vydrží čo najdlhšie. S deťmi však komunikuje až keď dovŕšia vek dvoch rokov. Dovtedy to je pre neho bábätko, ktorému nerozumie a naháňa mu strach.

Je zábavné pozorovať jeho reakcie, keď ho požiadam, aby chytil Nazara. Vtedy sa ho zmocní panika a ten veľký Hryc zrazu úplne zneistie. Ak nedajbože, začne dieťa u neho na rukách plakať, vtedy je úplne stratený. Takže s bábätkami to veľmi nevie. Keď však podrastú, stará sa ukážkovo a pomáha mi s nimi veľmi ochotne – keď treba niečo vybaviť, vybehať, odviezť ich do škôlky... Je to super pomoc, špeciálne teraz, keď mám doma malého a môj muž je niekde na služobnej ceste.

Váš manžel Marek pracuje v zbrojárskom priemysle, ktorý si vyžaduje aj cesty do nebezpečných zón. Nesnažili ste sa ho presvedčiť, aby zmenil zamestnanie?

Naposledy sa vybral do istej krízovej oblasti, keď som bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Vtedy som si povedala, že stačilo. Už predsa len nie je mladý chlapec, ktorý zodpovedá len sám za seba, ale otec troch detí. Takže sme to po vzájomnej dohode stopli.

Stále pracuje v rovnakom biznise, ale už nie na frontovej línii. Viem však, koho som si brala, a vzhľadom na fakt, že sa vyzná v danej problematike, hovorí ôsmimi jazykmi, je zrejme predurčený na to, aby fungoval v tejto práci. Ale už nie na miestach, kde lietajú guľky.

Predtým bol profesionálnym vojakom. Musí u vás doma vládnuť disciplína?

Keď sme sa spoznali, tak som si v duchu hovorila, že konečne je to chlap, ktorý bude po sebe upratovať. Vojenské „komínky“ sú povestné. Môj muž ma však veľmi rýchlo vyviedol z omylu. On bol totiž výsadkár a u nich to vraj neplatí, im skrinky nikto nevyhadzuje. Poriadok v domácnosti teda musím udržiavať ja. Ale zase počúva rozkazy (smiech). Aj keď ja nie som generálom.

Wanda Adamík Hrycová (zdroj: Petra Bošanská)

Tesne pred tretím pôrodom ste finišovali s nakrúcaním filmu Čiara. Ako si na to spomínate?

Keď sme začínali s nakrúcaním, bola som v treťom mesiaci tehotenstva. Točili sme na Slovensku, ale aj na Ukrajine a bolo to veľmi náročné a stresujúce obdobie. Iný kraj, iný mrav, iný jazyk, iné písmo, vekový priemer filmárskeho štábu mal tridsať rokov, takže väčšina z nich azbuku videla asi prvýkrát v živote, o znalostiach ruštiny ani nehovorím.

Často sme boli nútení prekračovať hranice, nezriedka sme sa zasekli na osem hodín, kamión nám zdržali na štrnásť. Takže to nebolo jednoduché. Ale napriek všetkému na to dnes spomínam s úsmevom a rada.

Polovica vašej rodiny pochádza z Uble, pohraničnej slovenskej dedinky. Do akej miery ste pri tvorbe filmu vychádzali z vlastných skúseností?

Táto téma je mi blízka, pašerácke historky som počúvala odmalička. Vždy, keď som prišla navštíviť rodinu na východe, niekoľko večerov ma zabávali rozprávaním rôznych tragikomických príbehov „zo zelenej“, ako tam zvyknú volať hranicu. Je to svet, o ktorom tu v Bratislave nikto nevie. A nielen tu, pre väčšinu Slovákov sa Slovensko končí v Košiciach, my sa však rozprávame o kraji, ktorý leží ešte stodvadsať kilometrov východnejšie.

Na to, aby sme mohli nakrútiť tento film, musel scenárista dobre spoznať dané prostredie. A tak som zobrala Peťa Balka na dvojtýždňovú exkurziu po východnom Slovensku. Bez toho, aby ochutnal tento kraj, aby ho tam šestnásťkrát opili, to nešlo. Ubľa, kde sa náš príbeh odohráva, je čarovná dedinka na najvýchodnejšom konci Slovenska, v lone krásnej, doteraz neobjavenej prírody. Aj ľudia sú tam úžasní, srdeční, pohostinní. Chceli sme, aby bol film realistický, takže počas nášho „zberu materiálu“ sme sa zhovárali s pašerákmi, prevádzačmi, policajtmi na našej strane aj na Ukrajine.

Na čo sa môžu ešte diváci tešiť?

V prvom rade prinesieme filmový triler s krásnymi obrázkami, dobrou hudbou a vo fantastickom obsadení. Diváci sa môžu tešiť na prvú filmovú rolu Tomáša Maštalíra, úžasnú pani Milku Vášáryovú, Andyho Hryca či Zuzanu Fialovú, ktorá má vo filme veľmi prekvapivú rolu. Režisér Peter Bebjak ju obsadil úplne proti jej obvyklému charakteru.

Fantastický je tam však napríklad aj Eugen Libezňuk, ktorého väčšina ľudí vníma ako baču z reklamy na obchod s potravinami. Naozaj dúfam, že filmom Čiara oslovíme široké publikum, našou ambíciou je totiž urobiť film pre ľudí, nielen pre hŕstku filmových klubových nadšencov. Ale nemôžem už toľko chváliť, lebo mi nebudete veriť. Treba sa prísť jednoducho pozrieť.

Vyzerá to, že s každým novým dieťaťom u vás vyrastá aj nový projekt...

Artem mal šesť týždňov, keď sme začali nakrúcať Colette. A keď som začala pripravovať Čiaru, narodil sa Vadim. Pri premiére budeme mať ďalšiu novinku – Nazara. Ale do budúcnosti plánujem už len filmové projekty, detí stačilo. Momentálne mám v hlave nový film. Idem práve žiadať podporu na audiovizuálny fond. Rada by som, aby bol do konca roka k nemu napísaný scenár. Takže roboty mám celkom dosť. Viem si ju vyrobiť.

Môžete prezradiť, o čom bude?

Ešte nie, len toľko, že téma súvisí opäť so Slovenskom.

Na čo ste vo svojom živote, čo sa vám podarilo, najviac pyšná?

Okrem detí? To je neuveriteľná vec, ktorú pochopí asi len rodič. Nikdy som tomu nerozumela, ako môže byť niekto pyšný na deti, ale je fakt, že už aj ja podlieham ilúzii, že moje decká sú najchytrejšie, najúžasnejšie, najtalentovanejšie a sme na ne s mojím mužom patrične pyšní.

Čo sa týka roboty, teším sa z každého projektu, ktorý som robila. Som však skôr orientovaná na budúcnosť, nehodnotím, čo bolo v minulosti, skôr rozmýšľam, čo ďalšie by som mohla spraviť. Snažím sa stále samu seba prekonávať a robiť veci lepšie. Hlavne ma to veľmi baví.

Autor: Miroslava Boškovičová