Alžbeta I.: Anglická kráľovná nechcela deti ani manžela, aby jej neukradli trón

Bola anglickou kráľovnou, hlavou anglikánskej cirkvi a vládkyňou hrdého národa. Svoju zem previedla búrkami náboženskej vojny.

Jej otec, kráľ Henrich VIII. tak veľmi túžil po synovi, že kvôli snahe o dediča vystriedal šesť manželiek. S niektorými sa rozviedol, iné nechal popraviť. Nakoniec po sebe zanechal len tri deti – princa Eduarda, ktorý sa nedožil plnoletosti, staršiu sestru Máriu a Alžbetu.

Alžbeta bola dcérou Anne Boleynovej, ktorá však Henrichovi VIII. nedala žiadneho syna. Preto ju obvinil z cudzoložstva a nechal ju popraviť. Alžbetu označil za nelegitímneho potomka, nechcel sa s ňou stretávať, nezaujímala ho.

Napriek tomu ju nenechal napospas osudu. Aj keď detstvo prežila v odlúčení na vidieku, dostalo sa jej veľmi dobrého vzdelania.

Pripravená bojovať rozumom

Študovala antických klasikov, osvojila si rétoriku, dokázala hovoriť niekoľkými jazykmi a milovala matematiku. V pätnástich rokoch bola vzdelanejšia ako väčšina dospelých mužov šľachtického stavu.

Nechcela v ničom zaostávať a nepremárnila ani chvíľu, aby sa v niečom zdokonaľovala a mohla následne bojovať o anglický trón. Keď mala trinásť rokov, jej otec, kráľ Henrich VIII., umrel.

Na trón zasadol ešte neplnoletý Eduard VI. Bol to chorľavý kráľ, ktorý umrel ako pätnásťročný. Ešte pred smrťou kráľovstvo zveril do rúk Jane Greyovej, ktorá sa však stala kráľovnou len na deväť dní.

O jej zvrhnutie sa postarala Mária, staršia sestra Alžbety. Jej pobyt na tróne bol považovaný za obdobie krutovlády.

Bojovala proti protestantom a neváhala mučiť, vešať a zabíjať stovky prívržencov protestantskej cirkvi. Ľudia začali krutej panovníčke hovoriť Krvavá Mária.

Jednou z protestantov bola aj Alžbeta. Mária Tudorovna sa chcela zbaviť svojej sestry a tak ju nechala zavrieť do Toweru. Obvinila ju, že sa podieľala na spiknutí proti svojej osobe a vláde, nebola to však pravda.

Alžbeta sa snažila svoju nevlastnú sestru obmäkčiť, chcela prežiť a dostať sa z väzenia. Mária uverila jej sľubom a prepustila ju. Alžbeta potom opäť odišla na vidiek, ďaleko od sestry, ďaleko z Londýna.

Keď sa však Mária Tudorovna ocitla na smrteľnej posteli a bez akéhokoľvek potomka, musela za svoju nasledovníčku vymenovať práve svoju nevlastnú sestru.

Dobrá kráľovná Bess

Alžbeta I. sa stala anglickou kráľovnou v novembri 1558. Na jej pleciach spočinulo ťažké bremeno, jej to však nevadilo. Zdedila chudobou zmáhanú zem s prázdnou pokladnicou a s národom roztriešteným v otázke viery.

Jej prvým krokom bolo prepustenie kacírskych väzňov, čím si získala vďačnosť celého národa. Angličania ju skutočne milovali, dali jej aj prezývku „Good Queen Bess“ (Dobrá kráľovná Bess).

Okrem toho sa rozhodla cestovať po Anglicku, aby národ videl ju a ona videla svoj ľud. Nechcela vojnu, neposudzovala ľudí podľa náboženstva, vždy to boli Angličania. Chcela toleranciu.

Navštevovala grófov, lordov aj obyčajných ľudí. Videla, ako veľmi boli šľachtici skorumpovaní a ako jej poddaní hladovali. Podporovala obchodníkov, kupcov, podnikateľov a všetkých, ktorí mali nápady.

Podporovala univerzity, pretože Anglicko zúfalo potrebovalo vzdelaných ľudí.

„Stará dievka“

Vládla s chuťou, parlament a radcovia jej vyčítali len jedinú vec – nemala manžela. Králi a vojvodovia ju bez prestávky žiadali o ruku. Ona však odmietala so slovami, že je kráľovná, nie čakateľka na svadbu.

Mala pocit, že jej moc by prítomnosťou muža, manžela, zoslabla. Nechcela byť považovaná za slabú ženu, ktorá po svojom boku potrebuje kráľa. Nechcela však počuť nič o následníkovi trónu a ani o tom, že je „iba“ žena.

Aj keď si kvôli svojmu odmietaniu nápadníkov vyslúžila ďalšiu prezývku „panenská kráľovná“, nebolo to celkom tak. Alžbeta sa nechcela vydávať. Spoločnosťou mužov však neopovrhovala. Od mnohých dostávala dary, niektorí sa dostali aj do jej postele.

Ohrozenie zo Škótska

V očiach katolíkov bola právoplatnou nástupkyňou na anglický trón Mária Stuartová, Alžbetina sesternica. Keď porodila syna, Alžbeta si uvedomila, že Mária má to, čo ona nie – následníka.

Jej milostné aféry však ovplyvnili jej vládu v Škótsku a šľachta ju chela zosadiť z trónu. A tak sa Mária rozhodla utiecť do Anglicka a žiadala Alžbetu o pomoc.

Tá využila príležitosť a Máriu uväznila v domácom väzení, kde ju držala na rôznych miestach 18 rokov.

Máriu však anglickí radcovia obviňovali z toho, že zosnovala niekoľko spiknutí proti Alžbete, neexistoval však dôkaz, preto tomu anglická panovníčka nechcela uveriť.

Nakoniec svoj dôkaz dostala, aj keď sa doposiaľ nevie, či bol falošný. Máriu Stuartovú nakoniec na naliehanie svojich radcov dala popraviť.

Španielsko jej vyhlásilo vojnu. V očiach španielskeho kráľa Filipa II. bola príliš mocná. Pobúrilo ho najmä rozhodnutie o sťatí hlavy škótskej kráľovnej. V jeho očiach išlo o radikálny akt protestantskej cirkvi proti katolíkom.

Aj keď sa pôvodne uchádzal o jej ruku, rozhodol sa proti nej bojovať. Svoju slávnu obávanú flotilu Armadu vyslal na more a k anglickým brehom s asi 30 000 mužmi na palubách. Alžbetu I. nenávidel a nazýval ju kacírkou, pretože nebola katolíčka.

Vojny neboli jej záľubou, uvedomovala si, že kvôli nim kráľovská pokladnica prichádza o financie a kráľovstvo o vojakov. Svojimi slovami však dokázala dodať vojsku odvahu.

„Aj keď mám len telo slabej ženy, mám srdce a odvahu anglického kráľa,“ znie jej známy výrok.

Aj keď bola „len“ žena, bola najmocnejšou ženou na svete. Angličania porazili Španielov priamo na mori. Začala nová, Alžbetina doba. Porážka Španielska zahájila cestu Anglicka k novej európskej superveľmoci.

Aj v ďalších rokoch Alžbeta vládla tak, aby si ju história zapamätala. V starobe však začala byť zatrpknutá, paranoidná a kritická, trpela depresiami a jej zdravotný stav sa zhoršoval.

Pred smrťou hľadala následníka trónu. Aj keď z výberu nebola nadšená, privolila, aby sa ním stal Jakub Stuart, syn jej sokyne Márie Stuartovej, ktorú nechala popraviť.

Jakub VI. bol v tom období katolíckym škótskym kráľom. Alžbeta zomrela v roku 1603, po 45 rokoch na tróne. Bola poslednou z rodu Tudorovcov. Niekoľko hodín po jej smrti sa žezla ujal škótsky kráľ už ako Jakub I.