Začala by som možno netradične. Ktorým jazykom komunikujete častejšie? Hovorenou rečou alebo posunkami?
Vyzerá to tak, že je to päťdesiat na päťdesiat. Keďže moja rodina je nepočujúca, z mojej strany konkrétne mama, otec, syn, bývalý, aj súčasný manžel, s nimi som najčastejšie, a tak aj viac komunikujeme posunkami. Ale pracovne je to vyváženejšie.
Keď chce ísť človek študovať tlmočníctvo a prekladateľstvo, asi len málokedy mu napadne vybrať si posunkový jazyk. Ako to bolo u vás?
Tým, že som sa narodila nepočujúcim rodičom, bol to môj materinský jazyk. Keby niekto chcel študovať tlmočenie posunkového jazyka, tak musí ísť do zahraničia, najbližšie do Čiech. My tu na to nemáme žiaden odbor, takže ani nie sme nikde zaradení, a preto ani nehovoríme o posunkovom jazyku, ale o posunkovej reči. Tak je to uvedené v zákone. V detstve som si nikdy nemyslela, že by som bola tlmočníčka, radšej som sa separovala, ale nakoniec to vyplynulo z okolností.
Kde ste sa posunkovú reč naučili na tej úrovni, aby ste mohli tlmočiť?
Zo začiatku som bola samouk, keďže som pomáhala rodičom či už vybavovať úradné záležitosti a podobne, bola som do toho vtiahnutá. Ale oficiálne moje prvé zamestnanie bolo v Asociácii nepočujúcich Slovenska v roku 2007.
Mám certifikát tlmočenia do posunkovej reči, ale bohužiaľ táto akreditácia už neexistuje, takže aj keď je nejaký perfektný tlmočník, ktorý by ho chcel získať, nedá sa. Čiže možno je oficiálnych tlmočníkov evidovaných menej, než ich je v skutočnosti. Ja som mala výhodu, že som s tým vyrastala, neskôr som sa doučila popri praxi súvisiace zákony s tlmočením a najviac som vedela z praxe.
Ako ste vnímali to, že vyrastáte v rodine s nepočujúcimi rodičmi? Aké to pre vás bolo?
Mala som výhodu, že rodičia nepočuli a keď som mala zlú náladu, tak som si mohla robiť veci po svojom, mať hlasnejšie hudbu alebo prekladať slová učiteľov v môj prospech, hoci to malo byť naopak.
Ale tiež som bola do života vtiahnutá skôr, bolo som skôr samostatnejšia, vedela som vybavovať také veci, že som bola niekedy múdrejšia, než samotný úradník. Tým, že som mala okolo seba počujúcich kamarátov a starala sa o mňa aj otcova sestra, ktorá bola počujúca, tak som mala úplne obyčajné detstvo s tým, že som mala viac výhod.
Akým spôsobom ste sa učili normálne rozprávať?
Chodila som aj do jaslí, čiže som reč získala skoro. Mama je nedoslýchavá, čiže ona používala aj hlas, s ňou som aj rozprávala, aj posunkovala. Ale tým, že som s otcom iba posunkovala, lebo to bola pre mňa ľahšia forma komunikácie, potom sa stalo, že aj s tetou som rozprávala bez hlasu. Takže keď ma ignorovala, až vtedy som ho zapla a rozprávala som normálne.
Tým, že je to váš materinský jazyk, naučili ste sa ho akoby prirodzene. Povedali by ste však, že je ľahké sa ho naučiť?
Je to ako hocijaký iný cudzí jazyk. Je náročný a má svoje špecifiká, takže je to ťažké.
Keby ste ho však mali opísať a priblížiť, zrejme zistíme, že nestojí iba na posunkoch a gestách.
Nepočujúci používajú okrem toho aj mimiku a vedia ju veľmi dobre čítať. Spozorujú detaily, napríklad môj syn vie, že keď mám zvýšené obočie, nemusím ani nič povedať, stačí, keď mimikou ukážem, či sa mi niečo páči alebo nepáči. Je to tichý a farebný jazyk, založený na vizualite, mimike, gestikulácii a celkovej reči tela. Všetko toto nepočujúci vnímajú.

Vedia všetci nepočujúci aj odčítavať z pier?
V tomto je napríklad ich výhoda. Aj keď možno niekto nepoužíva posunky, ale vie odzerať, viem sa s ním dohodnúť aj cez sklo. Keď má na to podmienky, že nie je za mnou svetlo a nie je narušený vizuálny priestor, tak by sa to bez problémov dalo. Ja som odčítavanie z pier využívala napríklad v škole. Keď sme napríklad písali písomku a niekto niekomu našepkával, čo píše, tak som mohla odpisovať, lebo som vedela odzerať.
Aké musia byť splnené podmienky, aby komunikácia prebehla bez problémov?
Nemala by byť prekážka napríklad vo forme žuvačky, čiže nič v ústach, čo by prekážalo odzeraniu. Takisto čo sa týka tváre, tak je prekážka, keď má muž fúzy. Ďalej sú to viditeľné predmety extravagantného tvaru, napríklad náušnice, nejaká brošňa, taktiež čo sa týka posunkov, nemali by sme mať prstene. Nechty môžu byť nalakované, lebo je to lepšie vidieť. Čo sa týka oblečenia, tak by malo byť väčšinou tmavé. Tým, že je pozadie väčšinou svetlé, aby nás bolo dobre vidno.
Ako posunkujete vlastné mena?