Kamila Boudová: Nechcem žiť vo svete, kde šesťročné deti šijú moje topánky

Odborníčka na udržateľnú módu prestala pred piatimi rokmi nakupovať oblečenie.

Kamila Boudová(Zdroj: archív Kamily Boudovej)

V Česku vás považujú za módnu revolucionárku. Cítite sa tak?

Už asi áno. Bolo to o mne povedané toľkokrát, že som to prijala. Prešla som svojou vlastnou módnou revolúciou, ktorá ovplyvnila ako moju kariéru, tak aj môj šatník, takže myslím, že sa to o mne povedať dá. A je to lepšie, než označenie aktivistka.

Prečo?

Pretože sa radšej považujem za podnikateľku. Ale potom mi mnoho ľudí povedalo, že aktivistka, to je vlastne človek, ktorý je aktívny a ty si aktívna, tak je to v poriadku! Akurát, že ja mám pri tom takú konotáciu, že aktivisti robia kampane a na niečo upozorňujú, ale nerobia reálne kroky k zmene. Ja sa na rozdiel od nich problémy snažím aj nejako konkrétne riešiť, či už ide o vzdelávanie študentov alebo rôzne konzultácie a tiež projekty a kampane.

Prečo by mali ľudia viac premýšľať o obsahu svojho šatníka?

Aby boli šťastnejší a bohatší. Prišla som na to, že je to najmä o planéte a o ľuďoch. Ja som skôr emocionálnejší človek, našu planétu milujem, ale koniec koncov je udržateľná móda veľmi osobná záležitosť. Vlastne sa týka úplne každého z nás, nášho osobného wellbeingu, teda blahobytu. Keď neustále dokola zažívate pocit, že si nemáte čo obliecť a máte z toho stres, potom prichádza moment, že musíte ísť nakupovať.

Nákupné strediská sú síce prezentované tak, že je to všetko super, ale ľudia po tom celom nie sú veľmi odpočinutí. Ja napríklad radšej chodím do lesa a šetrím čas tým, že nemusím nakupovať, ale môžem si čítať, byť s rodinou, robiť veci, ktoré ma napĺňajú práve tým blahom. A potom je tu súvis aj s peniazmi, pretože keď príde moment, že človek musí ísť na tie nákupy, orientuje sa aj na to, že móda stojí istú sumu peňazí, sleduje cenovky, nápisy zľava.

Často potom vyberie niečo, čo je nekvalitné, spravia sa na tom žmolky a znova musí ísť nakupovať, utráca peniaze dokola za lacné oblečenie. U mňa sa udržateľná móda prejavila tak, že som zo dňa na deň prestala nakupovať. Uvedomila som si, že je to dysfunkčný systém a že skriňu mám plnú oblečenia, takže niečo na seba tam mať určite musím.

Je to len o tom, ako to poskladám dokopy. V bielej košeli a džínsoch môžem chodiť každý deň a nikomu to nepríde divné. A keď budú kvalitné, tak budem vyzerať hrozne šik. Potom len musí prísť ten mentálny okamih, kedy vám prestane prekážať, že chodíte v tom istom, alebo že máte obmedzený počet outfitov.

Svojím spôsobom je to vlastne boj proti konzumu.

Udržateľnosť je určite práve o tom. Je to opak fast fashion, čo znamená rýchlo vyrobiť, rýchlo predať, rýchlo sa to rozpadne a rýchlo vyhodí, aby človek išiel znova do obchodu. Udržateľnosť stojí na tom, že dlho a pomaly nakupujete.

Než svoj vysnívaný módny kúsok nájdete, tak to môže trvať trebárs rok, ale nemáte urgenciu pocitu, že nemáte čo na seba, pretože v skutočnosti máte. Skrátka nakupujete pomaly, dlho a veci, ktoré milujete. Ja napríklad myslím na jeden prsteň už asi tri a pol roka, ale viem, že ho proste milujem, takže viem, že keď si ho kúpim, tak so mnou zostane na dlho.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí milujú módu natoľko, že potrebujú svoje outfity meniť často a dopĺňať o nové trendy, pretože by nevydržali čakať takto dlho?

Poradila by som im, aby v tom pokojne pokračovali, ak ich to napĺňa šťastím. Udržateľnosť je o blahobyte každého z nás. Ja to beriem zo širšieho hľadiska, lebo ak tu nebudeme mať čistý vzduch, tak nebudeme šťastní, to isté, ak nebudeme mať pitnú vodu a tak ďalej. Ale je to proces.

Úplne rešpektujem, že sú ľudia, ktorí potrebujú tráviť čas nákupmi a myslím si, že keby som im odporučila čokoľvek, tak to aj tak vezmú tak, že – nie, ja nákupy prosto potrebujem, som shopoholik a to je môj životný štýl. Každý to má nastavené inak, nemá zmysel, aby som niekomu kázala, čo má robiť. Ak niekto tú inšpiráciu už hľadá a povie si, že na tom niečo bude a uvedomí si to. tak to je asi prvý krok.

A potom môžu ľudia hľadať spôsoby, ako oblečenie získavať inak. My sme napríklad v Prahe zorganizovali swap párty, pozvali sme asi sto ľudí, ktorí si prišli vymeniť oblečenie. Pravidlá sú také, že prinesiete niečo, čo ešte nosíte, ale napríklad menej často, alebo vám to nesedí a takto to oblečenie môžete otočiť, svoje poslať ďalej a získať nové. Aj túžba po novote v šatníku bude naplnená.

Myslíte si, že práve v tomto je budúcnosť šetrenia našej planéty? V požičiavaní alebo vymieňaní oblečenia?

Ja dúfam že áno a že je to jeden z prvkov, ktoré sú už teraz na trhu a bude sa ďalej prehlbovať a rozširovať. Či už to budú robiť firmy alebo iné platformy. Dnes už si môžete napríklad prenajať džínsy za malý poplatok na mesiac. Keď ich donosíte, daná spoločnosť má na starosti to, ako ich zrecyklovať. Vy nevlastníte materiál, iba využívate službu, že to oblečenie máte, ale nie ste zodpovední za to, ako ich potom zlikvidujete.

Kedy ste si vy začali uvedomovať všetky súvislosti ohľadom módneho priemyslu?

Je to presne päť rokov, pretože som už viac než päť rokov v Paríži. U mňa ten okamih nastal, keď som tu pracovala vo firme ako vývojárka produktov a bola som zodpovedná za to, aby sa zrealizovali zákazky a oblečenie vyrábalo. Ja som bola ten človek, ktorý komunikoval s dodávateľmi a s firmami v Číne, Vietname, Bangladéši, Kambodži, v ktorých sa vyrába oblečenie.

Popritom som sa pripravovala na školu, chcela som pokračovať v magisterskom štúdiu, a tak som čítala rôzne francúzske časopisy o móde, ale skôr tie priemyselné, interné informácie. Raz som sa dočítala, že v Bangladéši zhorela fabrika, umrelo tam asi 80 ľudí a že v Indii pracujú deti od veku šiestich rokov v zamorenom prostredí s ostrými nožmi. Predtým som to tak nejako tušila, podľa mňa to vieme všetci, že v tých krajinách nie sú pre pracovníkov dobré podmienky.

A vlastne ja som bola tá, kto zadával tým fabrikám prácu a zrazu som si nebola istá, či nejde práve o tie fabriky, v ktorých sa to deje. Nikto to vlastne netušil, lebo sa tam nikto nebol osobne pozrieť. To bol začiatok konca mojej korporátnej kariéry a koniec nakupovania v reťazcoch. Skrátka nechcem žiť vo svete, kde šesťročné deti pracujú s ostrými nožmi v zamorených koželužniach a šijú moje topánky.

Čo vám na dnešnom fungovaní módneho priemyslu najviac prekáža?

Najviac mi prekáža odpad. Ale každého aktivistu alebo človeka, ktorý to nejakým spôsobom rieši, trápi iná oblasť. Pre niektorých sú najdôležitejšie pracovné podmienky, nevyplácané mzdy, šestnásť hodín denne v práci. To ma trápi tiež, ale primárna je pre mňa naša planéta. Trápia ma tony odpadu a toxické materiály vo veciach, ktoré mám na sebe.

A hlavne sú toho všetkého hordy. Určite sú na druhom mieste milióny ľudí zamestnaných v textilnom priemysle, ktorý ich udržiava pod hranicou chudoby. Na treťom mieste je u mňa nastavenie ľudí. Viem, že sme v tom vychovaní a je ťažké sa zrazu pozastaviť nad tým, že čo to tu akože robíme? Už to všetkým príde tak normálne, že sa nad tým nikto nepozastaví a to je na tom najsmutnejšie.

Dajú sa tieto aspekty, ktoré ste vymenovali, chápať ako hlavné piliere udržateľnej módy?

Udržateľný rozvoj ako taký má práve tri hlavné podmienky a to sú životné prostredie, ďalej spoločnosť, teda ľudia a ich práva a pracovné podmienky a napokon ekonomika. Čo znamená, že trh musí dávať zmysel, byť profitabilný, ale na ekonomickú časť sa dnes kladie najväčší dôraz.

Potom je vlastne jedno, že firmy zákazníkom sľubujú, že majú čo na seba, hoci za dva týždne alebo mesiace už to nie je pravda, hlavne, že oni zarobili. Dnes najväčší problém, ktorý zadržiava udržateľnosť, sú ľudia v spoločnostiach, ktorí rozhodujú o finančných plánoch. Povedia si, že poďme radšej otvoriť ďalší obchod, z ktorého budeme mať viac peňazí, než by sme sa zaoberali tým, či ľudia nepracujú vo fabrike, ktorá im zajtra spadne na hlavu.

K tomu však treba dosiahnuť aj zmenu myslenia u ľudí a zvýšiť ich informovanosť. To sa snažíte robiť aj prostredníctvom medzinárodného projektu Fashion Revolution (FR), ktorý má za sebou mnohé kampane, workshopy a eventy. Môžete ho trochu priblížiť?

Iba pre ujasnenie, asi pred tromi mesiacmi som odstúpila z funkcie koordinátorky tohto projektu pre Čechy a Slovensko, lebo sa mi narodila dcéra. Teraz tento projekt vedie Simona Nečasová. Ale FR je informačná kampaň o tom, čo sa deje v priemysle a v akých podmienkach ľudia žijú a pracujú. Prvé ročníky sa sústreďovali na etickú stránku a informovanosť, pretože celý projekt odštartoval pád budovy Rana Plaza v Bangladéši, ktorý zabil viac než tisíc ľudí.

Vyrábali pre nás oblečenie a kvôli tomu umreli. A takisto začali aj kampane v tom zmysle, aby si ľudia zháňali oblečenie inak, nakupovali v second handoch, vymieňali alebo si ho prešívali svojpomocne. V Prahe organizujeme aj Sustainable Fashion Day, v rámci ktorého sme tento rok mali asi tridsaťosem značiek. Ľudia môžu prísť a pokojne si tie veci aj kúpiť, lebo už je to všetko udržateľné.

Napríklad tam boli značky, ktoré robia takzvaný upcycling, čo nie je recyklácia, ale upcyklácia. Napríklad vezmú látku, ktorá už polroka leží niekde v sklade, lebo je na nej maličký kaz a firma čaká, kým ju vyhodí. Namiesto toho ju tieto značky kúpia a niečo z nej ušijú. Alebo sú to aj veci, ktoré nemajú žiaden kaz, len ich proste nikto nechce. Je to potom úplne iný prístup k navrhovaniu a to oblečenie je naozaj krásne. Alebo je to organické oblečenie či kúsky vyrobené z materiálov, ktoré vyrástli lokálne.

Tým pádom je to udržateľnejšie oproti oblečeniu vyrobenému z polyesteru, čo je ropa a plast. Tá ropa bola niekde vyťažená, potom bola prevezená na spracovanie v granulách trebárs do Číny, aby sa to zvláknilo, odtiaľ do inej továrne, aby sa z toho urobil textil, odtiaľ do Turecka, kde sa nafarbil, odtiaľ do Rumunska, aby sa tam niečo ušilo, odtiaľ naspäť do Turecka do centrálneho skladu a odtiaľ do Číny, aby sa to tam predalo. A toto je naozaj reálny scenár toho, ako sa vyrába. Tak vzniká uhlíková stopa, tá znamená globálne otepľovanie a to znamená mŕtve medvede a vyliate oceány. Také sú dôsledky toho, ako je nastavený svet.

Je podľa vás cesta v bojkotovaní veľkých módnych reťazcov?

V istom meradle áno. Nehovorím, že všetky veľké firmy sú zlé. Pokiaľ je to veľká firma, ale ide o kvalitný kus oblečenia, ktorý so mnou ostane nadlho, tak mi to príde možno okej. No ak je to veľká firma, ktorá otáča trendy, vytvára nekvalitné oblečenie a komunikuje o tom, aké má super aktivity v rámci udržateľnosti, hoci ani zďaleka to nie je v takom meradle, v akom by to mohla robiť, tak taká firma si zaslúži bojkot. Tam by som si nešla nič kúpiť. Nechcem žiť vo svete, kde sú milióny ľudí pracujúcich v takýchto podmienkach a niekto to tu takto riadi. Toto nechcem podporovať a ja osobne to bojkotujem.

Existujú však aj veľké firmy, ktoré sa snažia nastaviť svoju výrobu a predaj v zmysle udržateľnej módy. Robia k tomu dokonca rôzne kampane a osvetu.

Ja to nevidím pozitívne. Pretože vnímam, ako komunikujú – tak teraz tu máme krásnu modelku a tieto šaty sú recyklované, bilbordy visia všade po mestách, ale potom prídete do obchodu a zistíte, že je tam pätoro tých šiat a zvyšok obchodu je plných klasických vecí. Takže je veľký nepomer toho, ako veľmi sa o tom komunikuje a aká je realita.

Tým, že vzniknú rôzne škandály a nehody, ublíži to reputácii značky a firmy majú veľký záujem na tom, aby ich toto nestretlo a aby mali odkomunikované, že sú udržateľní. Je to bohužiaľ vo väčšine prípadov len marketing. A minimálna snaha niečo s tým robiť sa nevyrovná tomu, ako veľmi sa o tom hovorí.

Kde dnes existuje najsilnejší odevný priemysel? Z Číny sa predsa len továrne presúvajú najmä do Bangladéša, Kambodže, Pakistanu.

Presne tak. V Číne je silná infraštruktúra textilného priemyslu. V Bangladéši sa textil nevyrába, tam sa vyložene šije. Vo Vietname sa vyrábajú niektoré látky, takisto v Indii je silná textilná produkcia. Pre americký trh sa šije v Mexiku. Potom je silný priemysel v severnej Afrike, pretože je to blízko k európskemu trhu. Teraz sa veľa hovorí o Keni a Etiópii, keďže sweat shopy sa presunuli z Číny do Afriky.

Vy žijete v Paríži, ktorý sa považuje za mekku módy. Ako sa vám tam žije a ako v móde fungujú Parížanky?

Pre mňa je život tu super, mám super prácu, super partnera a je tu kultúrne dianie. Napríklad tu tiež rýchlo rastú obchody s bio jedlom a dá sa tu dobre nakupovať bez odpadu, čo je pre mňa skvelé. Čo sa týka módy, spojenie udržateľná móda je tu skoro ako nadávka.

Má to tu akoby zlý imidž hippie oblečenia, pretože tento pojem tu poznajú už od 90. rokov, kedy sa v rámci udržateľného hnutia ešte nosili škaredé veci. Parížanky sú inak veľmi elegantné ženy, nosia celý rok čiernu, no udržateľnej móde tu postavili múr. Oproti tomu v Čechách je ľahšie tento koncept ukázať, ľudia to tam prijímajú celkom pozitívne, no tu si to veľmi nedokážem predstaviť.

Učíte v Paríži na vysokej škole. Pokiaľ viem, váš predmet súvisí práve s udržateľnou módou, takže v tomto smere sa zrejme snažíte vzdelávať aj Francúzov.

Väčšinou učím Američanov, no konzultujem aj so študentmi tu z Francúzska. Určite je to veľká časť mojej práce. Učím vlastne aj na bratislavskej pobočke tejto školy a to ekonomiku a udržateľnosť.

Ľudí v tejto oblasti vzdelávam, ale väčšinou je ich reakcia v zmysle – aha, tak to je strašné, prečo som teda toto celé tie roky študovala? Chcem robiť fashion business a teraz sa na konci štúdia dozvedám, že je to strašné? V Bratislave tieto informácie dostávajú študenti už v prvom ročníku, aby ich mali hneď na začiatku štúdia a vedeli sa rozhodnúť, v akom type módneho priemyslu chcú pracovať.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  2. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Equadiff 2017 – svetová konferencia o diferenciálnych rovniciach
  2. Priemerné ceny bytov v júni boli vyššie ako pred rokom
  3. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  4. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  5. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  6. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  7. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  8. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  9. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  10. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 10 494
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 741
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 4 344
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 124
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 852
  6. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 712
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 681
  8. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku 2 367
  9. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 206
  10. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 2 098

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.

DOMOV

Policajti koncerty neonacistov nezastavili, lebo je to ťažké

Nabehnúť na koncert extrémistov nie je jednoduché.

Neprehliadnite tiež

Precestovala desiatky krajín stopom: Viezlo ma už aj zmrzlinárske auto

Alena Fričová (27) tvrdí, že vďaka stopovaniu znovu objavuje dobrotu ľudí.

Nechápavé okolie a žiaden voľný čas. Ako sa žije s hendikepovaným dieťaťom?

Tri matky pre SME porozprávali, s čím sa musia vyrovnávať pri dieťati s postihnutím.

V Česku vymysleli pivo pre ženy, zožalo kritiku aj od zahraničných médií

Nápoj určený špeciálne pre dámy má mramorovo biely a ružovkastý obal. Podľa Britiek je sexistický.

Ako najlepšie vyventilovať hnev a stres? V izbe, kde môžete všetko zničiť

Vo svete vznikajú miestnosti, ktoré môžete kompletne porozbíjať. Prvá je už aj na Slovensku.