Dnes ženy vykonávajú tie najnáročnejšie povolania a bez problémov prekonávajú rekordy v rôznych odvetviach. Pred osemdesiatimi rokmi to však nebolo samozrejmé. Keď Amelia Earhartová preletela ako prvá žena Atlantik, upriamila na seba nezvyčajnú pozornosť. Krátko po tom si trúfla na let okolo sveta, počas ktorého navždy zmizla. Jej smrť nie je dodnes objasnená, už dlhé roky podporuje tvorcov rôznych teórii domýšľať si, čo sa skutočne stalo.
Vyrastala bez otca
Amelia prišla na svet v roku 1897 v kansaskom Atchinsone, kde bol jej starý otec popredným občanom. S mladšou sestrou Muriel chodili do súkromných škôl.
Jej otec sa pokúšal viesť vlastnú právnickú firmu, no úspech a postavenie, aké sa dostalo svokrovi, nikdy nezískal. Napokon prijal zamestnanie v inom meste. S manželkou nechali dcéry na čas starým rodičom.
Toto odlúčenie rodine neprospelo. Aj keď sa neskôr opäť spojili, Ameliin otec začal piť a jej mama videla jediné východisko zo zložitej životnej situácie v úteku od neho. S oboma dcérami sa odsťahovala do Chicaga, kde žila u svojich priateľov.
Na začiatku dvadsiateho storočia nemala spoločnosť pre rozpadnuté manželstvá pochopenie. Pani Earhartová a jej dcéry boli často terčom ohovárania a klebiet.
Osudný letecký deň
Za prvej svetovej vojny slúžila Amelia ako dobrovoľná sestra vo vojenskej nemocnici v kanadskom Toronte. Inklinovala k medicíne. Jej rodičia sa však náhle k sebe vrátili a ona sa rozhodla ísť za nimi, tentoraz do Kalifornie.
Práve tam sa v roku 1920 vybrala spolu s otcom na letecké dni v Daugherty Field na Long Beach. Už na druhý deň si vyskúšala miesto spolujazdca v dvojmiestnom lietadle s otvoreným kokpitom. Letela desať minút nad Los Angeles a okamžite vedela, že práve toto chce v živote robiť. Mala vtedy dvadsaťtri rokov.
Našla si leteckú inštruktorku Anitu Snookovú a vydala sa s plným nasadením za svojím snom. V období, keď sa učila lietať, mala niekoľko ľahších nehôd.
Snooková aj niekoľkí ďalší Ameliini súčasníci neskôr tvrdili, že nebola až takou dobrou pilotkou, ako sa tvrdilo. Faktom však je, že húževnatosť a zanietenie jej nikdy nechýbali.
Netrvalo dlho a Amelia sa začala šplhať na dovtedy uznávané mužské rekordy. Dva roky odvtedy, ako si prvýkrát sadla do lietadla, sa dostala na čelo tabuľky letcov, ktorí leteli vo výške štrnásťtisíc stôp.
Z leteckých rekordov sa však, ako čoskoro zistila, nedalo vyžiť, a tak sa presťahovala do Bostonu a zamestnala sa tam ako sociálna pracovníčka. V tomto období zároveň získala členstvo v bostonskej pobočke Národnej leteckej asociácie.
Oslavovaná bez zásluh
Mimoriadne sa angažovala v zrovnoprávnení žien. V médiách mala niekoľko výstupov, jeden z článkov si všimol aj newyorský vydavateľ George Putnam. Práve on prišiel z nevídaným nápadom.
Spoločne s kapitánom H. H. Raileym sa chystali zorganizovať prelet cez Atlantik a Amelia Earhardtová mala byť ich marketingovým maskotom, ktorý mal prilákať čo najviac sponzorov a čitateľov pre Putmanove noviny.
Keďže v tom čase nemala na taký náročný let potrebné skúsenosti, viezli ju ako pasažiera dvaja piloti - Wilmer Stultz a Louis Gordon. Napriek tomu mala oficiálny titul „veliteľ“ letu. Let sa vydaril a noviny ospevovali len ju, „zázračné dievča, ktoré preletelo Atlantik“.
Skutočných pilotov si nevšímali. Amelii dokonca telegraficky gratuloval prezident Spojených štátov. Jej meno zaistilo Putnamovým novinám vysoký predaj.

Amelii umožnila získaná popularita žiť podľa svojich predstáv. Cestovala a propagovala lietanie. Založila ženský pilotný klub, písala stĺpčeky do Cosmopolitanu, prednášala. Putnam vydal knihu o „jej“ lete cez Atlantik.
Spočiatku boli obchodnými partnermi a priateľmi. V roku 1931 si Amelia rozvedeného Putnama vzala. A začala sa pripravovať na skutočný prelet Atlantiku. Dvadsiateho mája 1932 vzlietla na upravenom stroji Lockheed Vega. Mala so sebou termosku s polievkou a rajčinovú šťavu. Nepila kávu ani čaj, ostrosť zmyslov si uchovávala šnupaním solí.
Silný severák, ľadová zima a technické problémy spôsobili, že sa odklonila od zamýšľanej trasy. Po približne dvadsiatich hodinách letu núdzovo pristála na pasienku blízko írskeho Londonderry. „Vydesila som všetky kravy v okolí,“ poznamenala neskôr.
Posledný let
Napokon sa skutočne stala prvou ženou, ktorá preletela Atlantik sama, a prvou, ktorá túto cestu absolvovala dvakrát. O necelé tri roky preletela Pacifik - z Havajských ostrovov do Kalifornie. Na tejto trase prišlo dovtedy o život desať pilotov.
Povzbudená úspechmi vzápätí oznámila, že chystá let okolo sveta. Mala ho absolvovať so skúseným navigátorom Frederickom Noonanom.
Hneď pri prvom pokuse sa im nevydaril štart a skončili na podvozku. Amelia zmenila trasu a let odložila o dva roky. „Mám pocit, že mi chýba už len jeden dobrý let a dúfam, že toto je on. V každom prípade, až toto skončím, chystám sa vzdať kaskadérskych diaľkových letov,“ povedala.
„Pochop, že si veľmi dobre uvedomujem riziko… Chcem to urobiť, pretože chcem. Ženy musia skúsiť robiť veci tak, ako to skúsili muži. Ak neuspejú, ich neúspech musí byť výzvou pre ostatné,“ napísala Putnamovi z jedného medzipristátia.
S Noonanom preleteli Afriku, Indiu a časť Ázie, všade si získavali pozornosť a obdiv. Po pristátí na Novej Guinei plánovali prelet cez Tichý oceán s medzipristátím na ostrovčeku Howland Island.
Druhého júla 1937 sa však spojenie s lietadlom prerušilo. Dvojici sa pravdepodobne podarilo núdzovo pristáť pri koralovom ostrove Nikumaroro. Lietadlo však bolo neskôr odplavené do mora. Do tejto oblasti usporadúvajú bádatelia výpravy už osemdesiat rokov. Vždy s jediným cieľom, aby našli trosky lietadla alebo kostrové pozostatky Earhartovej a Noonana. Okamžite po nehode sa samozrejme pátralo, ale výsledky boli viac ako rozporuplné.
Na popud samotného prezidenta Franklina D. Roosevelta oblasť prehľadávalo zo vzduchu niekoľko lietadiel. Jeden z pilotov dokonca oznámil, že zazrel stopy nedávneho osídlenia, ale keďže ľudí nezazrel, pátranie sa skončilo.
Klíma na ostrove nebola práve priaznivá. Vysoké teploty, nedostatok pitnej vody a jedla spôsobili, že stroskotanci v tejto oblasti mali veľký problém prežiť.
Jedna z výprav, ktorá sa tam vybrala niekoľko rokov po nehode, dokonca na jednom mieste našla hrob. Kto v ňom však ležal, či pilotka alebo navigátor, nie je isté. Kosti z hrobu poslali na expertízu. Lekár ich označil za mužské, no krátko potom sa stratili a zostali len zápisky z ich obhliadky. Antropológovia z nich usudzujú, že mohli patriť aj žene.
Neobjasnená smrť
Na ostrove sa našli zbytky ohnísk, teplom zdeformované nádoby, dámska kožená topánka a provizórne nástroje. Je teda zrejmé, že istý čas po páde lietadla sa tam Earhartová a Noonanom pokúšali prežiť. Bez pomoci sa im to však nepodarilo.
Okrem tejto teórie existuje mnoho ďalších, viac či menej pravdepodobných. Jedna z posledných, ktorej autorom je spisovateľ W.C. Jameson, hovorí, že Earhartová nezomrela pri páde lietadla, ale bola zajatá Japoncami a do Ameriky sa vrátila s novou identitou. Na jej lietadle totiž mali byť namontované kamery, ktoré mali zhotovovať zábery japonských vojenských zariadení v Tichom oceáne.