Katarína Linczényiová: Ponára sa do rekordných hĺbok a nebojí sa plávať so žralokmi

Keď ste sa začali venovať freedivingu, mali ste vážne zdravotné problémy. Zohralo to nejakú úlohu v tom, že ste sa rozhodli pre tento šport?

Určite. Keď som mala sedemnásť rokov, bola som hospitalizovaná na bratislavských Kramároch, lebo som mala veľké problémy s pohybom. Môj stav sa mohol podľa lekárov vyvinúť do vážneho autoimunitného ochorenia. To najťažšie ani nebola samotná liečba, ale chodenie do nemocnice. Bolo to veľmi vyčerpávajúce.

Dostala som sa do bludného kruhu, neustále som brala lieky, na bolesť, na spanie... Aktívne som sa venovala behu, ale s týmto športom som musela prestať. Hľadala som niečo, čo by nezaťažovalo kĺby, a tak som začala plávať. Pritom som úplnou náhodou natrafila v bazéne na skupinku freediverov. Zobrali ma so sebou na Kanárske ostrovy a tam sa pre mňa všetko zmenilo.

Akým spôsobom?

Odišla som zo Slovenska na týždeň, lebo som si potrebovala oddýchnuť. To, čo sa u mňa vtedy doma dialo, bolo peklo. Stále som len počúvala, čo všetko sa nedá uskutočniť. Nemôžem študovať oceánografiu, lebo také štúdium nie je na Slovensku, nemôžem športovať, lebo som chorá.

Zároveň bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som si našla dobre ohodnotenú prácu, myslela na finančné zabezpečenie. Nikoho pritom nezaujímalo, či som šťastná. V každom prípade ma to veľmi frustrovalo a narastal vo mne hnev proti akémukoľvek systému, školskému aj zdravotnému. A tak som si povedala, že keď zmením prostredie, možno mi to pomôže nájsť riešenie. Dodnes sa držím tejto filozofie a mám pocit, že to v mojom prípade funguje.

Takže sme sa s freedivermi plavili okolo Kanárskych ostrovov, dostala som od nich základné inštrukcie a hneď na prvýkrát sa mi podarilo ponoriť do hĺbky štyridsiatich piatich metrov. Dokázala som to bez akéhokoľvek kurzu, čo ma dosť prekvapilo. Ešte väčším prekvapením bola pre mňa radosť, ktorú som pritom zažila. Taká šťastná som sa hádam necítila už roky.

Katarína Linczényiová (zdroj: Petra Bošanská)

Pamätáte si na svoj prvý ponor?

Všade bola modrá hlbočina, len slnečné lúče pretínali hladinu. Čím som išla hlbšie, tým bola voda tmavšia, bližšie k hladine zase svetlejšia. Cítila som neuveriteľný pokoj, všetka zlosť aj pocity bezmocnosti boli preč. Dokonale som sa upokojila.

Len som si vychutnávala pobyt v mori a keď som vyplávala nad hladinu, bola som neuveriteľne šťastná. A potom som si uvedomila, že keď dokážem precítiť také šťastie, dokážem zmeniť čokoľvek v mojom živote. Neuveriteľne ma to posilnilo.