Mária Leitnerová: Teach for Slovakia mi dal pocit zmysluplnosti

Keď po rokoch pôsobenia na britskej ambasáde v Bratislave premýšľala, kam sa v kariére posunie, do cesty jej prišla idea zúčastniť sa programu Teach for Slovakia.

Program na podporu vzdelávania každý rok oslovuje desiatky mladých ľudí, ktorí chcú prispieť k zlepšeniu stavu školstva.

Mária je jedným z tých, ktorí sa vybrali do neznámeho prostredia, aby zapadli medzi kolektív slovenských učiteľov a pomohli všetkým deťom získať viac možností a vedomostí v živote.

Mladá žena pôvodom zo Žiliny tento rok ukončí svoje dvojročné pôsobenie na základnej škole v Budimíre, dedine, ktorá sa nachádza desať kilometrov od Košíc. Základná škola v Budimíre má približne 400 žiakov, dochádzajú tam deti z 19 okolitých obcí.

Žiaci pochádzajú zo širokého sociálneho spektra. Sú tu deti aj zo znevýhodneného prostredia, deti s rôznym typom rodinného zázemia a tiež s rôznymi poruchami a potrebami.

Mária je triednou učiteľkou súčasných šiestakov, učí matematiku a angličtinu.

(zdroj: Jana Liška)

Ako ste sa dostali k programu Teach for Slovakia a kde to u vás celé začalo?

Dozvedela som sa o ňom už prvý rok, keď sa otváral, ale myslela som si, že je to len pre absolventov. Ďalší rok som však znova zachytila náborovú kampaň, pozisťovala som si viac a prišla som na to, že je to aj pre pracujúcich ľudí. Práve vtedy som prežívala obdobie, keď som chcela zmeniť prácu, ale nevedela som, akú zmenu zvoliť. Už predtým som sa ako dobrovoľníčka venovala deťom a pôsobila som v oblasti vzdelávania, tak mi to celé zapasovalo do profilu a zastihlo ma to v správnom momente. Zároveň ma oslovila vízia programu pomáhať deťom na Slovensku a zlepšiť školstvo.

Učíte už takmer dva roky a do programu ste sa hlásili s určitou predstavou. Naplnila sa alebo bola realita úplne iná?

Tušila som, že učiteľstvo nie je jednoduché povolanie. Ale až realita mi pomohla uvedomiť si, aké naozaj náročné a dôležité je povolanie učiteľa. Nie je to len o diktovaní poznámok. Učiteľ musí zapájať do činnosti veľa talentov a zručností, vykonávať často prácu niekoľkých povolaní naraz. Je to nesmierne komplexná práca. Nečakala som, ako veľmi ma to zasiahne, zmení a preorientuje moje smerovanie. Je to silná skúsenosť, ktorá sa nedá zmazať. Nezabudnem na to, čo som zažila, videla, aké vzťahy s deťmi som si vytvorila a prežila rôzne, aj ťažké situácie.

Ako vyzeralo učenie a tie ťažké situácie, s ktorými ste sa stretávali?

S tými situáciami sa potýkam denne. Stávajú sa bežne na hodinách. V triede máte 20 detí a zároveň 20 malých svetov, s ktorými mám za tých pár hodín niečo dosiahnuť a niekam ich posunúť, či už akademicky alebo charakterovo. So sebou si však nesú svoje prežívanie a problémy a s tým musím pracovať na hodine. Je výzva pracovať s deťmi, ktoré nepočúvajú, chodia po triede, spievajú, kričia po sebe, utekajú zo školy alebo sa odmietajú učiť. Učiteľ to všetko musí citlivo a múdro zvládnuť a naučiť deti uvedomiť si, čo spravili, predísť týmto problémom v budúcnosti. Teraz sa len smejem na tom, ako si niektorí myslia, že učiteľovi končí pracovný čas o jednej poobede a potom si robí, čo chce. Ja sama robím 14 hodín denne a chodím spávať po polnoci. Je to náročné.

Z čoho pozostáva príprava na účasť v tomto programe? Na takéto situácie vás tam asi pripraviť nedokážu...

Príprava trvá šesť týždňov počas leta. Od rána od ôsmej do desiatej večer prebieha intenzívny tréning. Učíme sa ako manažovať triedu, motivovať deti a ako zvládať ich správanie. Súčasťou programu je aj trojtýždňová letná škola, kde sme reálne učili deti. V mojej príprave sme učili deti v obci Stráne pod Tatrami, čo je segregovaná osada. Mali sme deti, ktoré nám naozaj dali zabrať, ale veľmi sme si ich obľúbili. Po tomto tréningu sme už mali skúsenosti s učením a každý mal svojho mentora. Takže keď som sa v septembri postavila pred triedu, bola som istejšia.

Žiaci z budimírskej školy na Košickom dni Európy (zdroj: archív M. L.)

Na čo je mentor?

Mentor nás sprevádza počas celých dvoch rokov, čo učíme. Na začiatku prichádza každé tri týždne za nami do škôl, potom každých päť až šesť týždňov. Pozrie si, ako odučíme hodinu, preberieme zlepšenia, postrehy aj problémy, ktoré aktuálne v jednotlivých triedach riešime. Je tu na to, aby pomáhal. Je fajn vedieť, že na to nie som sama.

Mnoho učiteľov nevie, ako učiť. Aký prístup ste k učeniu zvolili vy?

Hovorí sa, že učiteľom sa človek narodí. Ja si myslím, že sa učenie dá naučiť, aj keď človek musí mať vzťah k deťom a k tomuto povolaniu. Existujú však rôzne učebné metódy a motivačné systémy, ktoré fungujú. V triedach si nastavujeme odmeny a ciele. Vyrobím plagát, ktorý slúži ako plán s daným cieľom, snažím sa vytýčiť jasné pravidlá. Pri problémoch sa radím aj so svojou mentorkou Kristínou.

Čo všetko obsahuje práca učiteľa v rámci programu?

Okrem učenia na plný úväzok na školách ide aj o širšiu prácu s triedou, budovanie vzťahov s deťmi, rozvíjanie charakterových vlastností. S mojimi šiestakmi sme si tento rok povedali, že sa ideme sústrediť na tri vlastnosti – zlepšovať sa v tímovej práci, vytrvalosti a sebakontrole. V súvislosti s tým robíme rôzne aktivity, hráme hry, plníme úlohy a zbierame body. K mojej práci patrí aj širšie budovanie komunity a práca s rodičmi. Navštevujeme ich, máme poobedné krúžky, organizujeme výlety a exkurzie, voláme zaujímavých hostí.

(zdroj: Jana Liška)

S akými typmi žiakov sa stretávate pri práci?

Každé prostredie má iné výzvy. Víziou Teach for Slovakia je, aby všetky naše deti mali šancu v živote uspieť. Nie je to program, ktorý sa sústredí primárne na problémové alebo rómske deti, ale na všetky. Naši učitelia sú na sídliskách, v malých dedinách aj v mestách. Každý rieši iné problémy typické pre dané prostredie. Deti, ktoré mám v triede, sú rôznorodé. Mám žiaka, ktorý doteraz počíta na prstoch, a mám tam aj deti, ktoré sú v učive o niekoľko lekcií ďalej ako zvyšok triedy. Mám tam deti, ktoré zvládajú na hodine sedieť a pracovať, mám tam aj také, ktoré učenie vyslovene odmietajú. Každý deň je pre mňa výzva, no sama vidím na žiakoch zlepšenie.

Mária počas letnej školy, prípravnej fázy na učenie v Stráňach pod Tatrami (zdroj: archív M. L.)

Čo plánujete po skončení dvoch rokov učenia? Kam sa vyberiete?

Deťom sa síce venujeme dva roky, no na základe získaných skúseností potom chceme ísť ďalej a zlepšovať školstvo v oblasti, ktorú si zvolíme. Ja zvažujem, že by som zostala pôsobiť priamo v Teach for Slovakia, možno ako mentorka. Chcem tak pomáhať ďalším účastníkom programu, zaujala ma téma podpory učiteľov. Jedným z dlhodobých plánov organizácie je založiť vlastnú školu - do toho projektu by som sa v budúcnosti tiež rada zapojila.

Môže si účastník vyberať miesto, kde by chcel učiť?

Každý účastník Teach for Slovakia si môže určiť preferencie, predmety, ktoré by chcel učiť, aj oblasť, región, v ktorom by chcel pôsobiť. To sa potom zladí s požiadavkami riaditeľov.

Nebolo pre vás ťažké presťahovať sa z Bratislavy do neznámeho prostredia a úplne sama?

Mala som pred tým veľký rešpekt. V Bratislave som žila 12 rokov a mala som tam vybudované zázemie, veľa kamarátov, zabehnutý, takmer až zabetónovaný život. Bola to pre mňa výzva, ktorá vo mne vyvolala rôzne emócie. Ale už počas prípravného leta som vedela, že je to niečo pre mňa a chcela som vydržať. Veľkou pomocou je, že v rámci programu ide často o komunitné bývanie, bývame viacerí spoločne. Neskončila som úplne sama, ale s ďalšími učiteľmi. Navzájom sa tak podporujeme a pomáhame si, inšpirujeme sa.

Ako bude vyzerať váš odchod zo školy? Čo na to žiaci?

Tí sa mi vyhrážajú štrajkom, chcú vytvoriť transparenty a už si robili plány, ako ma niekam zamknú na leto a vypustia až v septembri. Nie je mi všetko jedno, bude ma veľmi mrzieť, keď budem odchádzať. Určite si aj poplačem. Je to už moja škola a budú mi chýbať moje deti aj kolegovia.

Čo vám dala účasť v tomto projekte?

Pocit zmysluplnosti. Vidím význam v tom, čo robím, spätná väzba je okamžitá. Milujem detské výkriky v štýle „Ahaaa!“ a ten moment, keď vidím, že pochopili to, čo práve vysvetľujem. Teší ma, keď vidím, ako sa niektoré z detí trápi s násobením niekoľko hodín, ale potom tomu začne rozumieť, alebo keď odmieta spolupracovať a po určitom čase a vynaloženom úsilí sa chce zapájať a pýta si úlohy.

Školský výlet v Slovenskom raji (zdroj: archív M. L.)

Kde vidíte najväčšie nedostatky školstva?

Tušila som, že je to zlé, ale netušila som, že až tak veľmi. Pre mňa bolo najšokujúcejšie, ako často sa stáva, že deti končia povinnú školskú dochádzku v šiestom alebo siedmom ročníku, lebo niekoľkokrát prepadli. Takmer 30 % našich detí končí základnú školu funkčne negramotných. Viem, že ide o veľmi komplexný problém, ale nemožno ho ignorovať. Viem dnes porovnať, akú výraznú podporu dostávame ako učitelia v rámci programu Teach for Slovakia a ako mi to pomáha, a to, aké to majú ostatní učitelia. Okrem učenia máme na starosti množstvo byrokracie, učitelia sú často demotivovaní a slabo platení a nemajú nikoho, s kým by to mohli riešiť.

Ako vás prijali ostatní učitelia v škole?

Reakcie na učiteľov z našej organizácie sú, samozrejme, rôzne. Učitelia na školách vedia, že nie sme vo väčšine prípadov vyštudovaní pedagógovia a že sme tam prišli len na dva roky. Stane sa, že niektorí si povedia, že sme prišli z Bratislavy a chceme vyzerať, že sa v problematike vyznáme lepšie ako oni. Je nutné na dobrých vzťahoch pracovať. Ja som prišla na školu s tým, že sa chcem od kolegov učiť a chcem medzi nich zapadnúť. Môžem povedať, že mám veľmi dobrých kolegov a cítim od nich veľkú podporu, rovnako ako od mojej riaditeľky.

Čo rodičia? Ako ste vychádzali?

Od začiatku som sa snažila úzko spolupracovať a komunikovať s rodičmi. Keďže išlo o piatakov, prechod z prvého stupňa na druhý bol veľkou zmenou aj pre rodičov, ich deti mali novú triednu učiteľku, na predmetoch sa im venovalo viac učiteľov a deti to museli spracovať. Preto som im hneď na začiatku zavolala a každému sa predstavila. Tým, že moji žiaci sú z rôznych dedín a ja sama som ich nepoznala, vymysleli sme si spolu exkurzie. Rozhodla som sa rozdeliť ich na skupinky podľa dedín, z ktorých pochádzajú, a vybrať sa postupne na výlety. Každá skupina nám predstavila svoju dedinu v rámci prehliadky. Vďaka tomu som spoznala viac deti, miesta, odkiaľ pochádzajú, a mala som možnosť stretnúť sa aj s rodičmi. S rodičmi mi to, myslím, funguje dobre. V dnešnej dobe je viac ciest, ako byť v kontakte. Osvedčilo sa mi tiež neozývať sa len vtedy, keď je problém. Nechcem, aby rodičia prežívali hystériu v momente, keď uvidia na telefóne moje meno. Volám im, keď chcem ich dieťa pochváliť, povieme si, čo bolo fajn a ako sa zlepšuje.

Čo by mal mať podľa vás človek, ktorý sa chce zúčastniť tohto programu?

Mal by to byť niekto, kto je nadšený pre pozitívne zmeny na Slovensku dokáže si veci zorganizovať, niečo vymyslieť. Nemala by mu chýbať iniciatívnosť, schopnosť hýbať vecami, budovať vzťahy. Samozrejmosťou je aj ochota tvrdo pracovať. No a ak je to niekto, kto hľadá zmysluplnú prácu, tu ju určite nájde.

Zmenila vás táto práca nejakým spôsobom?

Naučila som sa o sebe strašne veľa. Objavila som v sebe množstvo nových zručností, ako pracovať s motiváciou, deťmi, ako riešiť problémy, rozvíjať kreativitu a time management. Bola to tiež veľká lekcia pokory. Narazila som na vlastné limity, naučila som sa popasovať sa s problémami a nevzdávať to, pracovať na sebe, ísť ďalej, aj keď je to ťažké, dávať stále novú šancu druhým i sebe samej. V neposlednom rade tiež budovať vzťahy s deťmi a kolegami v škole, v organizácii, s rodinou aj kamarátmi, ktorí sú momentálne odo mňa ďaleko.