Ivica Augustínová: Obchod s umením je tvrdý biznis

Pred nedávnom ste sa vrátili z Vietnamu. Aký dojem na vás urobila táto krajina?
Jedným slovom obrovský! Napriek tomu, že som tam necestovala s nijakými konkrétnymi očakávaniami. O Vietname som síce počula od jeho návštevníkov len samú chválu, no chcela som sa o skutočnosti presvedčiť na vlastnej koži. Napokon som bola veľmi príjemne prekvapená. Príroda, pamiatky, architektúra i ľudia sú tam úžasní! Nehovoriac o pocite bezpečia, kvalite služieb, spôsobe života a v neposlednom rade o vynikajúcej strave.

Dojmy vám nepokazila ani hrozivá vlaková nehoda, ktorej ste boli priamymi účastníkmi?
Nešťastia sa stávajú všade na svete... Faktom však je, že my s manželom a našimi priateľmi sme mali veľké šťastie. Asi stáli pri nás anjeli strážni.

Inšpirujú vás potulky svetom vo vašej tvorbe?
Bezprostredne ani nie, ale do podvedomia sa mi nejaký zaujímavý fragment vždy uloží a ja ho potom ani neviem ako použijem.

Zvyknete v zahraničí navštevovať galérie výtvarného umenia?
Áno, moje prvé kroky vždy smerujú do galérií a múzeí. Zvyknem cestovať s agentúrou, ktorá sa na takéto zájazdy priamo špecializuje. Naším cieľom je vidieť čo najviac architektonických skvostov a navštíviť čo najviac galérií a múzeí s výtvarným umením.

Žijete v umeleckej rodine. Augustínovci sú taký malý slovenský výtvarnícky klan. Mamička vášho manžela Božena bola vynikajúca výtvarníčka, na výtvarnej scéne boduje váš životný partner Andrej, nemenej úspešný je aj jeho brat a váš švagor Martin a napokon jeho manželka Daniela je pre zmenu kostýmová výtvarníčka. Inšpirujete sa navzájom?
Skôr by som povedala, že navzájom vieme o svojej tvorbe a podporujeme sa. Každý z nás sa však v tvorivej oblasti uberá vlastným smerom, a tak to podľa mňa má byť. Ale občas sa dáme dohromady a spoločne vystavujeme.

(zdroj: Petra Bošanská)

Naozaj?
Áno. Vystavovala som spoločne s manželom, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a predvlani sme po prvýkrát urobili spoločnú výstavu so švagrom Martinom v Bratislave v Pállfyho paláci. Podobným projektom sa ani do budúcnosti nevyhýbam.

Do akej miery pomáhajú výtvarníkovi výstavy, na ktorých prezentuje svoju tvorbu?
Výstava je vynikajúci spôsob, ako verejnosti ukázať, čo ste za posledné obdobie osamotení vo svojom ateliéri vytvorili, predstaviť svoje najnovšie diela, takže ich považujem za veľmi užitočné. V neposlednom rade majú pre autorov aj komerčný aspekt.

Koľko času vám zaberie práca na kolekcii diel určených na výstavu?
To závisí od mnohých faktorov, nedá sa to jednoducho zovšeobecniť. Ide o to, aká je výstava rozsiahla, koľko nových diel chcem vystaviť a nakoľko je práca na nich náročná.

Každá výstava znamená pre výtvarníka ísť s kožou na trh. Máte pred takými verejnými prezentáciami trému?
Nie, ja sa teším.

Máte dve deti. Rozrastie sa umelecká rodina Augustínovcov o ďalších členov?
U nás jablko padlo poriadne ďaleko od stromu. Napriek tomu, že obe moje deti, syn Adam a dcéra Nikola, výtvarný talent nepochybne majú, rozhodli sa profesionálne realizovať v celkom inej oblasti.

(zdroj: Petra Bošanská)

Nie je vám to ľúto?
Ani nie. Každý si predsa vyberá profesiu, ktorá mu je najbližšia, k čomu najviac inklinuje. Verím, že si moje deti vybrali správne.

Nie je to tak dávno, čo ste sa prezentovali kolekciou maľovaného porcelánu. Predpokladám, že s porcelánom sa pracuje inak ako napríklad s plátnom. Ak sa maliarovi výtvor na plátne nepáči, špachtľou zmaže farbu a začne odznova. Je možný reparát aj v prípade tohto krehkého materiálu?
Na tomto materiáli je okrem iného zaujímavé, že nikdy dopredu celkom presne nemôžete vedieť ako bude dielo po dokončení vyzerať. Práca s porcelánom má viacero úskalí. Môže vám prasknúť pri neopatrnej manipulácii pri samotnom maľovaní, poškodiť sa pri prevoze do porcelánky alebo priamo pri vypaľovaní v peci a naozaj sa nedá nič dodatočne opravovať. Táto tvorba je vždy istým druhom dobrodružstva bez garancie šťastného konca. Ja som však celkom dobrodružný typ.

Nie je to úžitkový porcelán, ale výnimočné kúsky, obrazne povedané, do vitríny. S akou odozvou ste sa stretli? Chcú mať ľudia doma tento druh umenia?
No, v princípe to úžitkový porcelán je. Dokonca sa dá dať aj do umývačky riadu. Môžete si pokojne z neho vypiť šálku kávy, čaju alebo naservírovať polievku. Každý kus je však originál, ručná práca, takže sa to odzrkadlí aj na cene. Ak sa vám taký kúsok rozbije, budete banovať oveľa viac ako napríklad za bežným podnosom. Preto sa hodí skôr na výnimočné udalosti alebo ide vyslovene o porcelán pre zberateľov. S jeho tvorbou a vystavovaním sme iba na začiatku, no ohlasy sú už teraz viac než dobré.

(zdroj: Petra Bošanská)

Hovoríte v množnom čísle. To znamená, že s niekým pri tvorbe porcelánu spolupracujete?
Vidíte, neuvedomila som si to. Na maľovanom porceláne robíme spolu s manželom, pričom každý z nás vytvoril vlastnú kolekciu, ktorá nesie osobitý autorský rukopis.

Niektorí partneri si občas podarujú k sviatkom umelecké dielo. Ako je to vo vašom prípade? Daroval vám manžel nejaký svoj výtvor alebo vy jemu?
Tak toto sa mi stalo naposledy už veľmi, veľmi dávno. Keď bol ešte študentom na vysokej škole, tak mi zvykol podarovať nejaký svoj obrázok. Neskôr obrázky či keramiku pre nás vytvárali naše deti, keď boli malé. Teraz ma poteší, ak mi daruje nejaké umelecké dielo od autora, ktorého tvorbu mám rada. Tým pravdaže netvrdím, že by sa mi tá jeho nepáčila.

Osobitne blízko máte k tvorbe pre deti, ktorej sa dlhoročne venujete. Čo je na nej pre vás príťažlivé?
Už ako malé dievčatko som obľubovala ilustrácie v knihách a mala som v tom jasno, že i ja chcem raz kresliť obrázky pre deti. Začala som v Štúdiu animovanej tvorby na Kolibe a pokračovala som v Prahe, kde som pracovala na Barrandove v štúdiu Bratři v triku a začínala som aj s ilustráciami časopisu, a to Koreňov, časopisu pre Slovákov žijúcich v Čechách. Moja tvorba sa postupne rozširovala aj do iných časopisov určených priamo deťom, až som sa dostala k ilustrovaniu rôznych detských kníh. Moja knižná tvorba vyústila do vydania vlastnej autorskej knihy Zlatá kniha riekaniek. Výtvarnú prácu pre deti jednoducho milujem, našla som sa v nej. Preto tvorí významnú súčasť mojej tvorby.

Musí tvorba pre deti spĺňať isté kritériá?
Z môjho pohľadu za prvoradé považujem, aby ilustrácia lahodila detskému oku, aby sa malé stvorenie pri pohľade na ňu nezľaklo, ale malo z nej radosť. Prostredníctvom farebne pestrých kresieb a ilustrácií by malo dieťa samo alebo spolu s rodičom príjemne spoznávať svet okolo seba alebo nakuknúť do čarovného sveta fantázie. Detská kresba by mala mať ambíciu rozvíjať tvorivé myslenie.

Prekvapili ste ma. Výtvarníci robia aj strašidelné obrázky pre deti?
Pamätám si, že ja sama som ako dieťa mala jednu ilustrovanú knihu, ktorej obrázky ma desili.

Mnoho umeleckých diel alebo ich prvkov sa využíva v súčasnosti na komerčné účely. Motívy malieb slávnych majstrov alebo aj obrazov súčasných autorov sa ocitá na šatkách, tričkách alebo na šálkach... Čo si o tom myslíte?
Nemám proti tomu vôbec nič. Keď môže byť polievková konzerva na Warholových obrazoch, prečo by nemohol byť Warhol na polievkovej mise? Ale teraz vážne. Som za to, aby sa výtvarné umenie dostalo čo najviac medzi širšie vrstvy obyvateľstva, a to i komerčnou cestou. Určite to ani ľuďom, ani umeniu neuškodí, ba práve naopak.

(zdroj: Petra Bošanská)

Sama o niečom podobnom neuvažujete?
A viete, že mi to i napadlo? Čo mám konkrétne na mysli, však dopredu neprezradím. Je možné, že túto myšlienku nakoniec aj zrealizujem.

Ako sa žije dnešným umelcom? Dokážu vyžiť z vlastnej tvorby, alebo sa musia pozerať aj po inej práci?
Výtvarným umelcom sa nežilo, samozrejme, až na nejaké tie svetlé výnimky, nikdy úplne ľahko. V minulosti existovali takzvaní mecenáši, podporovatelia umelcov, v socializme ich tak trochu suploval štát. Obchod s umením je tvrdý biznis, ale ktorý nie je? Ak mám odpovedať sama za seba, v živote som sa nikam netlačila a za ničím nehnala. Prácu som si vždy našla alebo si ona našla mňa, a tak je to doteraz. Kreslím, maľujem, píšem – jednoducho tvorím a som s týmto stavom veľmi spokojná.

Styling a vizáž: Jana Milatová