Elena Vacvalová: V mojom živote nastal čas, keď už sa nemusím pretŕčať

Chceli ste byť herečkou, ale vyštudovali ste televíznu žurnalistiku. Herecké nadanie ste však využili vo viacerých televíznych reláciách. Nezabudnuteľné sú napríklad vaše postavičky z úspešného programu Čo dokáže ulica. Nie je vám niekedy ľúto, že nie ste profesionálnou herečkou?

A viete, že nie? Osud to so mnou v tejto veci vymyslel celkom dobre. Trochu som pričuchla k žurnalistike, trochu aj k herectvu, ale nakoniec som skončila tam, kde je potrebný nejaký ten zmysel pre humor, a to mi je asi naozaj najbližšie. Ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že dnes by som najradšej plávala v celkom iných vodách, ako sú naše šoubiznisové. Ale na to, aby som sa stala napríklad dobrou veterinárkou, je už asi dosť neskoro. Škoda, že človek často príde na to, kam patrí, už akosi po funuse.

Máte nejakú rolu, ktorú by ste si ako herečka rada zahrali?

Nie, to naozaj nemám! Ale keby mi niekto ponúkol hoci len malú, no vážnu, dramatickú roličku, asi by to so mnou dosť zamávalo. Ale to sa, samozrejme, nestane, pretože si ma všetci spájajú s nejakým tým komičnom a aj na malé dramatické roličky sa u nás zrejme stojí v rade.

Verejnosť vníma filmovanie ako veľkú zábavu najmä vďaka „historkám z nakrúcania“. Boli aj vaše filmovacie dni také veselé a zábavné?

Dobrá otázka, neboli. Boli pre mňa predovšetkým novou a fakt zaujímavou skúsenosťou. Spoznala som filmový svet aj z druhej strany. Pár filmovacích dní mi prinieslo veľa ranného vstávania, cestovania, maskovania, prezliekania sa a najmä posedávania na pľaci, kým príde môj čas.

Čas na tých mojich pár viet. Ale aby to neznelo zase až tak pesimisticky, počas niekoľkých filmovacích dní som spoznala aj veľa milých a príjemných ľudí, profesionálov, a často bolo naozaj fakt veselo. Takže som za túto príležitosť veľmi vďačná.

Elena Vacvalová (zdroj: Petra Bošanská)

Ste moderátorka, glosátorka, humoristka a zabávačka. V čom sa cítite najlepšie?

Asi sa cítim najlepšie vtedy, keď sa mi všetky tieto atribúty, alebo ako to nazvať, podarí spojiť do jedného, najlepšie kvalitného výsledku. Nie je to ľahké, ale dúfam, že sa mi to párkrát už podarilo. Snažím sa nepodľahnúť každej ponuke, vždy sa zamyslieť nad tým, čo mi sedí, a čo už nie, lebo ako hovorievala moja mama: „Všetkého veľa škodí, diťa mojo!“

Človek sa musí so zmyslom pre humor a jeho šírenie narodiť alebo sa dá umenie zabávať iných vypestovať a naučiť?

Moja mama hovorievala aj to, že všetko sa dá, keď sa chce. Ale v tomto prípade by som jej trochu oponovala, pretože som presvedčená, že so zmyslom pre humor sa naozaj treba narodiť. Je však otázne, kto a ako potom s týmto veľkým darom naloží. Rozhodne nemusí skončiť len vo svete šoubiznisu. Zmysel pre humor je naozaj dar, ktorý obdarovaným pomáha prežiť život akosi ľahšie, s väčším nadhľadom a gráciou.

A nielen im, ale všetkým, ktorí majú to šťastie sa okolo takto obdarovaného človeka v živote pohybovať. No, a teraz by ste mali zájsť napríklad za mojím manželom a všetko by bolo inak! Ale možno aj nie, pretože on a moja dcéra rozhodne zmysel pre humor majú. Veď ako inak by to so mnou mohli už tak dlho vydržať?

Mali ste v rodine niekoho, po kom ste zdedili herecký a zabávačský talent?

Herecký talent možno aj áno, pretože moja mama dlhé roky hrávala v tisovskom ochotníckom divadle, a v jednom či dvoch predstaveniach sme si zahrali aj spolu. A pokiaľ ide o talent zabávačský - viete, človek nemusí byť priamo zabávač, aby bolo okolo neho veselo a príjemne.

V takomto kontexte bol zabávačom aj môj otec, s ktorým bolo radosť ísť trebárs motorkou na malý výlet, chodil pritom s kotlíkom na hlave namiesto prilby, alebo hrať karty, vedel tak krásne podvádzať, alebo zbierať orechy systémom parádnej hry s finančnou výhrou. Bol v podstate taký rodinný zabávač.

Na nejaký čas ste sa vytratili z televíznych obrazoviek. Bola za tým únava alebo niečo iné?

Únava určite nie, jednoducho to tak prišlo. Milan Markovič, s ktorým som mala tú česť pár rokov intenzívne spolupracovať v Slovenskom rozhlase, povedal: Ako je veľké umenie včas prísť, tak je rovnako veľké, ak nie väčšie umenie, aj včas odísť.

Vtedy som si až tak veľmi neuvedomovala, aká veľká pravda to je. Viete, v mojom živote nastal čas, keď som si, tak ako hovorievala zase tá moja mama, sama povedala: Už sa nemusíš toľko pretŕčať. Nastal čas, kedy by som už rada robila len to, čo ma naozaj veľmi baví, hoci aj veľmi neživí.

Čo vás presvedčilo, aby ste prijali ponuku RTVS moderovať Zlaté časy?

Archív Slovenskej televízie, to je jednoduchá odpoveď. Teda, samozrejme, presvedčil ma pán producent Peter Čermák, ktorý za mnou s tou ponukou prišiel a bol naozaj veľmi presvedčivý, ale za tým všetkým stál nápad využiť nejako príjemne a zaujímavo bohatstvo televízneho archívu.

Ako to vyzerá s pokračovaním relácie? Uvidíme ju aj v roku 2017?

Ale ako sa vy dobre pýtate! Neviem, teda v tejto chvíli ešte naisto neviem. Najprv to vyzeralo tak, že cyklus k šesťdesiatemu výročiu vzniku Slovenskej televízie je uzavretý, ale momentálne to zase vyzerá, že pokračovať bude, ale zrejme v trochu zmenenej forme. Zase ma zlomili!

Elena Vacvalová (zdroj: Petra Bošanská)

Každý z nás má svoju krvnú skupinu – ľudí, s ktorými je rád a rozumie si s nimi. Čím sa musia vyznačovať ľudia vašej krvnej skupiny?

Tak to je už z tohto nášho rozhovoru asi jasné. Predovšetkým správnym zmyslom pre humor. Ale nemusí to byť na prvom mieste, to rozhodne nie. Vážim a ctím si najmä úprimnosť! Úprimnosť nechá po vašom boku tých správnych a pravých, vďaka úprimnosti sa ani vy nebudete pliesť pod nohy tým nepravým. Ale úprimnosť vás dokáže aj o všeličo, navonok príjemné pripraviť, a na to treba byť pripravený.

Známa je vaša láska k zvieratám. Aký je aktuálny stav u vás doma, koľko mačiek a psíkov máte?

Momentálne a už pár rokov je to „niveau stable“: štyri mačky, jeden psík, päť rybičiek a jedna korytnačka. Stavy boli aj vyššie a je možné, že zase aj budú. Záleží na tom, koľko nových štvornohých a chlpatých bezdomovcov nám „zazvoní“ pri dverách.

Angažovali ste sa za vybudovanie zvieracieho cintorína. Priniesla vaša námaha nejaký konkrétny výsledok?

Tejto iniciatíve sa venujem stále a budem sa jej venovať, kým sa jej cieľ nenaplní. Spočiatku, takmer štrnásť rokov, som to chcela zvládnuť sama, samozrejme, v spolupráci s mestom, ale jednoducho to nešlo, ale to by bolo na celkom iný a veľmi dlhý rozhovor. Potom sa do veci zaangažoval súkromný investor, firma ICONA, a najmä pán Stanislav Vlkovič, ktorý sa rozhodol, že ma v tejto beznádejnej a dlhoročnej iniciatíve podporí.

Takže dnes je to už naopak - ja podporujem v tejto veci jeho! A napriek tomu, že jemu, ale najmä celej veci stále niekto prihadzuje do cesty polená, verím, že to napokon dopadne tak, ako má. Tak, že hlavné mesto Slovenska bude mať konečne aj cintorín pre zvieratá. Veď Paríž ho má už od konca roku 1898.

Kedysi ste aktívne športovali. Hrali ste hádzanú, basketbal, venovali ste sa športovej streľbe. Venujete sa aj teraz nejakému športu?

Hanba mi, ale nevenujem. A nielen hanba, ale aj voči môjmu zdraviu a celkovej kondícii je to dosť nefér. Mohla by som povedať, že si občas zabehám, zaplávam či zahrám tenis, ale nebola by to pravda. Skrátka a úprimne, nerobím skoro nič a fakt sa za to hanbím.

Určite má aj zabávačka Eňa občas zlý deň. Ako a čím sa z neho dostávate?

Jasná vec, že také dni mávam. A teraz asi nepoviem nič svetoborné, ale dám si pohár dobrého vínka, pustím si nejakú dobrú muzičku, môže byť aj trošku depresívnejšia, napríklad hudba z filmu Búrlivé výšiny alebo Schindlerov zoznam, alebo vyrazím na krátku prechádzku s naším psíkom Verdim.

Alebo sa poprlem v našej záhrade, alebo... nerobím nič, a čakám, kým príde domov manžel, aby som sa z tej mojej mizernej nálady mohla niekomu vyrozprávať. Najradšej jemu, lebo dcéru už nemám tak po ruke.

Nie je to tak dávno, čo ste mali v úmysle spolu s Oľgou Feldekovou vydať knihu, ktorej základ by tvorili esemesky, čo si pri rôznych príležitostiach posielate. Je to ešte aktuálne?

Neviem si pomôcť, ale stále mám pocit, že môj čas na knihu ešte nedozrel. Viete, to je ako s reláciami o varení, hovorí sa, že každý, kto ešte nenapísal knihu alebo nerobil reláciu o varení... ďalej radšej nebudem pokračovať.

Trošku pravdy na tom bude, ale aj trošku strachu, či to zvládnem, a aj trošku lenivosti, samozrejme. Ale táto iniciatíva mi je, čo sa týka budúcnosti, akosi najbližšia.