Známa ochrankyňa prírody Dian Fossey, ktorá zasvätila svoj život gorilám hlboko v africkej džungli, zomrela pred viac ako tridsiatimi rokmi. Našťastie jej výnimočnú prácu nepohltila história. Jej odkaz stále žije.
Väčšina z nás pozná Dianin životný príbeh z knihy alebo rovnomenného filmu Gorily v hmle. Známu biologičku si v ňom zahrala Sigourney Weaver, ktorá bola za túto úlohu ocenená Zlatým glóbusom a nominovaná na Oscara. Nebola to pre ňu rola ako každá iná.
Natáčalo sa na miestach, kde sa Fossey reálne pohybovala a filmový štáb sa stretol aj s jej milovanými gorilami. Sigourney Weaver nesmierne prirástli k srdcu, dokonca sa stala čestnou predsedkyňou Medzinárodnej nadácie na záchranu goríl Dian Fossey.
Volanie divočiny
Narodila sa v San Franciscu, kde prežila celé detstvo a začala tam študovať biológiu a veterinárstvo. Príroda a živočíchy v nej ju fascinovali, no naplno rozvinúť záujem o zvieratá jej zabránila chémia a fyzika. Tieto predmety nedokázala zvládnuť, a tak sa napokon rozhodla pre štúdium ergoterapie a pomáhať zdravotne ťažko postihnutým ľuďom.
Tomuto odboru sa venovala niekoľko rokov, dokonca mala vlastnú terapeutickú skupinu. Láska k prírode ju však neopustila. Napokon sa naplno prejavila jej dobrodružná povaha, keď sa s poslednými úsporami a pôžičkou vybrala do Afriky. Osud či náhoda zariadili jej stretnutie s archeológom Lousiom Leakym a jeho manželkou.
Od nich sa dozvedela o Jane Goodallovej, ktorá v národnom parku v Tanzánii skúmala šimpanzy. Jej výskum bol pre manželov mimoriadne dôležitý. Zaoberali sa ľudským vývojom a poznatky z výskumu primátov boli pre nich kľúčové. Nadšenú Dian prizvali na spoluprácu do tímu, kde si vybrala skúmanie goríl. Vo svojej knihe spomína, že ju očarila ich plachosť a osobnostné črty, tak veľmi podobné ľudským.
Veľké sťahovanie
Nerušene sa venovala výskumu veľkých primátov, až kým sa v Demokratickej republike Kongo neuskutočnili voľby. Vyhral ich Mobutu Sese Seko, ktorý v tom čase nemal protikandidáta. Opojený mocou upravil život v krajine podľa vlastných pravidiel. Dian zrazu narazila na množstvo obmedzení, nemohla ďalej pokračovať vo svojej práci.
Napokon našla útočisko v Rwande. Tam v roku 1967 založila výskumnú stanicu Karisoke. Práve odtiaľ vyrážala na svoje cesty za milovanými gorilami. Aj keď stanicu najprv tvorili len dva stany a život v nej mal ďaleko ku komfortu, Dian to neprekážalo. Svoj život aj pohodlie podriadila gorilám. Vo svojom novom domove však čoskoro znovu natrafila na prekážky. Musela sa vysporiadať s rôznymi úradnými obmedzeniami aj s pytliakmi.
Dian bola proti odchytávaniu divokých horských goríl do zoologických záhrad. Stávalo sa totiž, že pri odchyte jedného jedinca bola vyvraždená celá gorilia rodina. Tiež vedela, že život v zajatí zvieratám výrazne skracuje život. Vo svojich ochranárskych aktivitách zašla tak ďaleko, že odmietala vstup turistov do národného parku. Svoje správanie odôvodnila tým, že gorily sú príliš citlivé na ľudské choroby, aj vírus chrípky ich môže zabiť. Takto ohrozovať chránený druh považovala za trúfalé.
Ťažko vydretý úspech
Oveľa väčšou hrozbou pre zvieratá však boli pytliaci. Trofeje z goríl boli na čiernom trhu ceneným artiklom. Dian svojich primátov ochraňovala až fanaticky. Dokonca zriadila hliadky, ktoré mali zabrániť ich lovu. Aj keď sa jej radikálne vyhlásenia politikom a úradníkom nepáčili, napokon dosiahla, že územie, na ktorom žijú gorily v Rwande, nebolo vyhlásené za poľnohospodársku oblasť, ako sa pôvodne plánovalo.
Takéto úspechy ju napĺňali vierou, že to, čo robí, má zmysel. Jej vzťah s gorilami bol čoraz bližší. Svet obletela fotografia, ako gorilia samička Peanuts drží vedkyňu za ruku. Blízkosť človeka a divokého primáta bola pre ľudí, ktorí snímku videli, ohromujúca.
„Zvieratá sa najprv čudovali, čo je to za tvora, ktorý sa správa ako gorila. Potom však moje správanie prijali, aj keď mne samej sa nezdalo príliš dôstojné. Napríklad, keď som rytmicky kývala hlavou či obhrýzala divo rastúci zeler,“ opísala Dian Fossey svoje zážitky z džungle. Podarilo sa jej spoľahlivo vyvrátiť dovtedy zaužívané predstavy o gorilom násilí. Jej výskumy potvrdili, že gorily sú spoločenskými tvormi s úžasnou inteligenciou.
Láska a smrť v džungli
Dian Fossey žila uprostred pralesa samotárskym životom. Spoločnosť jej robili prevažne zvieratá, no chodieval za ňou aj fotograf National Geographic Bob Campbell. Práve on zvečnil epickú fotografiu dotyku človeka s gorilou. A práve on si získal jej náklonnosť. Po mesiacoch spoločného pobytu v divočine sa jej však priznal, že doma ho čaká manželka.
Po rozchode s ním sa vrhla do dokončenia doktorandskej práce a na vzťahy s mužmi definitívne zanevrela. Ešte s väčším zanietením sa vrhla do boja proti pytliakom. Dokončila knihu, kde opísala zločiny, ktoré ľudia páchajú na zvieratách a prírode, ale aj to, ako žijú gorily vo svojej komunite, aké majú zvyky, hierarchiu v ich spoločenstve. Kniha vyšla dva roky pred tým, ako bola Dian Fossey zavraždená. Našli ju mŕtvu druhého decembra 1985 v jej chate v Karisoke.
Lebku mala rozseknutú mačetou, ktorú kedysi zabavila pytliakom. Okolnosti jej smrti neboli nikdy objasnené. Na jednej strane sa špekuluje, že to bola pomsta pytliakov, na druhej stoja dvaja hlavní podozriví - študent Wayne McGuire a stopár Emmanuel Rwelekana. McGuire utiekol z Rwandy na radu amerického veľvyslanectva ešte pred zatknutím a domorodec Rwelekana sa vo väzení obesil, takže celý prípad uzavreli. Dianina chata bola plná cenností, ktoré zostali nedotknuté.
Jej posledným zápiskom v denníku bola veta: „Keď si uvedomíme cenu všetkého živého, budeme menej lipnúť na minulosti a môžeme sa tak viac sústrediť na záchranu budúcnosti.“ Dian Fossey zomrela krátko pred svojimi päťdesiatimi štvrtými narodeninami, je pochovaná na gorilom cintoríne v Rwande vedľa Digita, gorilieho samca, ktorý bol jej obľúbencom. Zabili ho pytliaci. Aj viac ako tridsať rokov od jej smrti viacerí nadšenci pokračujú v jej snahe o záchranu horských goríl.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
