Marketa Štefková: Niektoré prípady tlmočenia boli desivé a poznačili môj život

Je holandčina pre Slováka ťažký jazyk?

Je to germánsky jazyk, kto ovláda nemčinu a angličtinu, veľmi mu to pri štarte pomôže. Ale každý jazyk je na určitej úrovni komunikácie veľmi ťažký. V momente, keď chcete prekladať právne texty alebo texty z rôznych terminologických oblastí, je to náročné.

Ako ste sa k tomuto jazyku dostali?

To bola veľká náhoda. V mojej praxi ako keby sa po rokoch skĺbilo všetko, čo ma bavilo ešte na gymnáziu. Chcela som učiť nemčinu alebo byť právnička. Nakoniec som si vybrala odbor tlmočníctvo/prekladateľstvo, kde som si k nemčine pribrala holandčinu vlastne náhodou a zaradila som sa tak medzi prvých študentov nederlandistiky na Slovensku.

Predtým sa dala holandčina študovať iba v Prahe. Nikdy som nečakala, že práve táto špecializácia bude mojím chlebíčkom. Prax však ukázala, že pri tlmočení a preklade je málo rozšírený jazyk jednoduchším štartom v kariére, keďže nemáte až takú konkurenciu.

Venujete sa aj umeleckému prekladu?

Venujem sa len úradnému prekladu a tlmočeniu, v prevažnej väčšine v oblasti práva. Úradný preklad však zahŕňa rôzne oblasti, ocitnem sa napríklad vo vyšetrovacej väzbe, vo výrobnom závode na oceľové kordy aj pri obhliadke stavebných chýb bytu alebo napríklad na vernisáži či na sobáši.

(zdroj: Petra Bošanská)

Musíte ovládať odborné pojmy z mnohých oblastí. Ako sa to dá všetko naučiť?

Väčšinou sa spája preklad s tlmočením, pričom nie všetci úradní prekladatelia sú aj tlmočníci. No v praxi je to veľmi praktické, lebo mnohé konania štátnych orgánov si vyžadujú obe činnosti. A preklad je dobrou prípravou tlmočníckej akcie, človek často pracuje s textami, ktorých sa bude tlmočenie týkať. Úradný tlmočník má aj právo nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a pripraviť sa na úkon.

Zvykli ste si na stres pri tlmočení?

Pri takom jazyku, akým je holandčina, sa simultánne tlmočenie vyskytuje zriedkavejšie. Moja práca spočíva prevažne v takzvanom komunitnom tlmočení. Ide o tlmočenie pre ľudí, ktorí žijú na Slovensku a s cudzím jazykom si nedokážu pomôcť v určitých dôležitých životných situáciách. Na polícii, na súde, úrade alebo v nemocnici.

Ide o emocionálne často veľmi exponované situácie, navyše tlmočník musí byť zadávateľovi k dispozícii vtedy a tam, kde ho práve potrebuje, pretože ide často o konania viazané na zákonom stanovené lehoty, čo je najmä pri rodine a deťoch náročné na organizáciu. Určite by to nešlo bez partnera, ktorý má pre moju prácu pochopenie a je ochotný upraviť si pracovné povinnosti tak, aby sme to spolu zvládli, za čo som mu veľmi vďačná.

Hlavnou hrdinkou knihy Ireny Brežnej Nevďačná cudzinka je tlmočníčka, ktorá tlmočí na úradoch migrantom z východnej Európy vo Švajčiarsku. Občas má nutkanie niečo nepreložiť, aby svojím klientom nepohoršila, má chuť im trochu nadŕžať. Stalo sa vám to už?

Irena Brežná píše beletriu, bola aj u nás na fakulte ako hosťujúca rečníčka. Je to rôzne. Posledné roky môjho života boli veľmi poznamenané prípadom vraždy, kde som tlmočila od zadržania podozrivého až po jeho odsúdenie na súde, sledovala som celý proces. Niekomu, kto je podozrivý z takéhoto brutálneho činu, by človek ťažko nadŕžal.

Podľa tlmočníckej etiky by sme sa pri tlmočení a preklade dokumentov mali čo najviac držať východiskového textu, byť čo najbližšie k originálu. Tak to vyžaduje aj sudca, prokurátor alebo vyšetrovateľ pri výsluchu. Nanajvýš môžeme k prekladu ešte vysvetliť niektoré kultúrne viazané reálie.

(zdroj: Petra Bošanská)

S akým najzaujímavejším prípadom tlmočenia ste sa stretli?

Niektoré prípady sú desivé a niekedy je moja práca veľmi noblesná, krásna. Moje najpríjemnejšie tlmočenie bolo asi v súvislosti s výstavbou galérie Danubiana pri Čunove, keďže jej zakladateľom je popri Slovákovi Vincentovi Polakovičovi donátor a milovník umenia Holanďan Gerard Meulensteen.

Tlmočila som na vernisážach alebo keď sa kládol základný kameň. Ak túto galériu niekto nepozná, odporúčam urobiť si v lete na ostrov moderného umenia výlet loďou. Ale prípady tlmočenia pre políciu, prokuratúru a súdy sa týkali najrôznejších trestných činov, obchodovania s bielym mäsom, násilia na ženách, nebezpečného vyhrážania, únosu detí. Dosť to poznačilo môj život.

Omnoho viac si uvedomujem, že zločin je celkom blízko nás. Ale krásne boli napríklad tlmočenia adopcií. Detičky, ktoré boli často neumiestniteľné v rodinách na Slovensku, aj s vážnym zdravotným postihnutím, sa ocitli v šťastnej, milujúcej holandskej rodine a po roku rozprávali po holandsky, ako keby sa tam narodili. Čakal ich určite krajší život ako v ústave.

Občania z krajín, kde sa rozpráva po holandsky, prejavujú záujem o adopcie detí od nás?

Áno, ide o medzištátne adopcie. Niekoľko rokov som sa zúčastňovala na celom procese od prvého momentu, keď záujemcovia o adopciu videli dieťatko prvý raz a strávili s ním nejaký čas na Slovensku. Dostali ho do predadopčnej starostlivosti, po roku sa vrátili a dieťatko im súdom bolo zverené natrvalo.

Záujem zo zahraničia je aj o rómske deti?

Áno. Deti, ktoré idú do zahraničia, sa nepodarilo umiestniť na Slovensku. Takže v mnohých prípadoch, dá sa povedať, že v prevažnej väčšine, to boli deti, o ktoré z rôznych dôvodov neprejavil záujem osvojiteľ na Slovensku, či už pre ich pôvod, postihnutie, alebo vek. Alebo to bola skupina súrodencov, ktorých naraz nevedeli umiestniť v jednej rodine, ale záujemcovia zo zahraničia si zobrali naraz tri detičky aj vo vyššom veku.

Žije u nás veľa ľudí hovoriacich po holandsky? Je na Slovensku holandská komunita?

Ťažko povedať, čo je veľa, ale Holandsko je druhý najväčší obchodný partner Slovenska. Holanďania sú veľmi podnikaví, založili mnohé nadnárodné spoločnosti v Európskej únii, veľmi radi investujú v zahraničí.

Napokon, prvé obchodné spoločnosti v Európe vznikli v Holandsku ešte v sedemnástom storočí, volali sa Holandská východoindická a západoindická spoločnosť a privážali tovar z holandských kolonií do Európy.

Dovážali napríklad kakao, preto sa stalo holandské kakao takým pojmom...

Áno, ale aj mnohé iné exotické produkty, najmä koreniny. Položili základ celého obchodného práva v Európe. To veľmi cítiť aj v úradnom preklade. Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré sa týkajú oficiálnej dokumentácie alebo registrácie firiem či pracovného života v našej krajine, musia si ich podnikatelia či pracovní migranti dávať prekladať úradnému prekladateľovi. Preto je aj objem prekladov v holandčine taký veľký.

Žili ste nejaký čas v Holandsku?

Študovala som v Holandsku aj v Belgicku, no väčšiu časť štúdia aj výskumných pobytov som absolvovala v Belgicku. Špecializujem sa totiž na právny preklad a Belgicko sa tejto oblasti ako trojjazyčná krajina venuje viac ako Holandsko. Takže k môjmu srdcu nederlandistky prirástlo skôr Flámsko ako Holandsko.

Medzi Flámmi a Valónmi je isté napätie, podobne ako bolo kedysi medzi Slovákmi a Čechmi. Ukazuje to aj výborná belgická komédia plná čierneho humoru Hasta la vista!

Áno, niekedy počujem od Belgičanov hlasy, ktoré porovnávajú Belgicko s bývalým Československom a obávajú sa, aby sa situácia nevyvinula rovnakým smerom. Dúfam, že nie, ale medzi Valónmi a Flámmi sú pomerne veľké kultúrne rozdiely.

Flámske mestá ako Leuven, Antverpy, Gent alebo Brusel sú prekrásne. Asi najviac času som strávila v Leuvene a v Antverpách, sú to pre mňa také druhé dva domovy v Belgicku.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako sa žije v Holandsku? Sú nám Holanďania podobní?

Myslím si, že holandská nátura je dosť iná ako slovenská. Holanďania sú veľmi priami, na nás to často pôsobí až ironicky. A sú veľmi dobrí vo vyjednávaní a v argumentovaní. Celá holandská ekonomika je ekonomikou vyjednávania, preto sú takí úspešní v medzinárodných a nadnárodných firmách. Sú veľmi dobrí manažéri, pôsobia aj u nás na Slovensku v mnohých firmách.

V živote sú veľmi pragmatickí a možno to súvisí s náboženstvom, v Holandsku prevažuje protestantská viera. Viac sú nám charakterom a spôsobom života blízki Flámi. Ale Holanďania sú výborní kolegovia, riešia problémy priamo, do očí povedia, čo si myslia, a vždy argumentujú. Takže dobre sa s nimi riešia konfliktné situácie.

Deväťdesiat percent obyvateľstva Holandska žije v mestách, je tam skôr mestské osídlenie, čo znamená dosť veľký rozdiel v spôsobe života, aj v tom rodinnom, aj v celej atmosfére krajiny v porovnaní so Slovenskom. Je tam málo hôr, málo pôvodnej, nie umelo formovanej prírody, takej, akú poznáme u nás.

Pri práci sa často stretávate s drsnými vecami. Ste matkou dvoch malých detí. Ako to znášate?

Od narodenia detí si omnoho viac uvedomujem nebezpečenstvo. Vidím však, že to, čo som v živote dokázala, bolo aj vďaka mojej mamine. Keď som sa chystala do zahraničia, podporila ma, aby som išla, skúsila niečo, neodrádzala ma prehnaným varovaním pred nebezpečenstvami. Určite deťom ukážem, že nebezpečenstvo je veľmi blízko a môže sa týkať každého z nás.

Ale dúfam, že sa pri výchove synov dokážem odosobniť od mojej práce, lebo by ich v živote veľmi brzdilo, keby som ich len varovala pred hroziacimi rizikami. Je dobré, aby vedeli, čo sa môže stať, nedívali sa na svet cez ružové okuliare, ale aby nestratili chuť naučiť sa, spoznať, zažiť niečo nové.