Katarína Turnerová: Harfa si vyžaduje oddanosť

V čom je harfa špecifická oproti iným hudobným nástrojom?

Je to nádherný nástroj, ktorý sa vyníma na pódiu a keďže je v orchestri jediný, vždy púta pozornosť. Keď hrá štrnásť huslistov, nevšímate si každého zvlášť, ale ja som na koncerte vždy sama za seba. Len ja som zodpovedná za svoj výkon, za to, ako som pripravená, ako hrám aj ako vyzerám.

Ide o veľmi starý nástroj. Kedy vlastne vznikol?

Prvé harfy boli známe už v staroveku, v období tritisíc rokov pred naším letopočtom. Na spôsob hrania sa prišlo zrejme tak, že niekto brnkol o tetivu luku a tým vylúdil tón. Harfy boli obľúbené v Mezopotámii, Sýrii, v starom Egypte i v Grécku. Používali sa na sprevádzanie náboženských obradov i pri zábavách. Boli menšie a mali oveľa menej strún, ktoré sa nedali prelaďovať. Veľkú popularitu zažil tento nástroj od osemnásteho storočia najmä vďaka francúzskej kráľovnej Márie Antoinette, ktorá bola vášnivou harfistkou.

Pamätáte sa, kedy ste harfu prvýkrát počuli?

Bolo to v rozprávke Bol raz jeden kráľ a potom v Rádiu Vltava, jeho znelkou boli úvodné akordy zo Smetanovho Vyšehradu. Naživo som harfu prvýkrát počula, keď som mala dvanásť rokov. Chodila som do ľudovej školy umenia na klavír a moja učiteľka ma raz priviedla na Konzervatórium v Žiline. Moju pozornosť zaujala nádherne zdobená harfa. Keď som počula jej zvuk, bolo mi jasné, že na tomto nástroji sa musím naučiť hrať. Samozrejme, že som vtedy netušila, čo ma pri tom čaká.

(zdroj: Petra Bošanská)

Bolo to pre vás ťažké?

Boli to hodiny driny a krvavé mozole na rukách. Ale prekonala som to. Harfa si vyžaduje oddanosť a obetavosť, inak to nejde. Aj dnes, keď sa pripravujem na koncert, cvičím štyri až päť hodín denne.

Po skončení konzervatória v Žiline ste študovali na pražskej AMU. Aké to bolo pre vás obdobie?

Odchod do Prahy mi úplne zmenil život. Bola som zrazu odkázaná sama na seba, bez rodiny a bývalo mi aj smutno. Ale mala som vynikajúcich pedagógov, Karla Patrasa a Renatu Kodadovú, chodila som na koncerty Českej filharmónie a počúvala veľa krásnej hudby. Od tretieho ročníka som začala hrať profesionálne v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu v Bratislave, kde som vyhrala svoj prvý konkurz. Veľa som cestovala medzi Prahou a Bratislavou, no bola to pre mňa obrovská škola. Bolo náročné nacvičiť súčasne povinné skladby na akadémiu i pripraviť si party do orchestra. Na štúdium v Prahe však spomínam veľmi rada, lebo som si užila okrem výbornej školy aj veľa kvalitnej kultúry.

V Slovenskom rozhlase ste napokon zakotvili na dlhšie. Tam ste sa zoznámili so svojím manželom?

Áno, v rozhlasovom symfonickom orchestri som hrala päť rokov. V tom období tam pôsobil ako flautista aj Marián. Harfa sedí s flautou v jednom rade, a tak tam po mne začal pozerať... Odohrali sme spolu veľa koncertov, za slobodna aj neskôr, keď sme už mali deti. Zažili sme pri tom veľa neopakovateľných chvíľ a precestovali veľa krajín.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako vyzerá život v hudobníckej rodine?

Deväťdesiat percent našich rozhovorov je o hudbe a kultúre. Spolu chodíme na opery a rôzne koncerty, kde zbierame inšpiráciu. Marián už nehrá ako profesionálny flautista, je riaditeľom súboru Lúčnica. Obaja veľa cestujeme, ale máme jeden pre druhého pochopenie, keďže sme z rovnakej brandže. Nežijeme ako väčšina ľudí, ktorí prídu domov po štvrtej z práce. Často prichádzame až v noci a potom si ešte potrebuje každý z nás niečo pripraviť na druhý deň. Hudbou žije aj náš devätnásťročný syn Tomáš. Študuje právo a pritom hrá na klavíri. Spieval aj v Bratislavskom chlapčenskom zbore. Podľa mňa má viac talentu ako my s manželom dokopy, ale jeho spektrum záujmov je oveľa širšie a potrebuje sa inak realizovať.

Mali ste ešte jedno dieťa, dievčatko, o ktoré ste prišli, keď malo päť rokov. Ako ste to prekonali?

Katuška je môj anjelik, verím a cítim, že mi pomáha zhora. Aj v šatni mám jej fotografie, z ktorých sa na mňa pozerá, ale najmä je v mojom srdci na celý život. Odmalička bola chorá, skúšali sme pre jej uzdravenie urobiť všetko možné a stretli sme pri tom veľa dobrých ľudí. Napríklad, keď sme chodili do Nových Zámkov cvičiť Vojtovu metódu alebo v jej materskej škole v Bratislave. Lekári nám nedávali veľkú nádej, že by sa niekedy postavila na nohy, no ona to dokázala. Bola to obrovská radosť! Vždy si hovorím, že keby som nemohla hrať, rada by som pomáhala zdravotne postihnutým deťom.

Máte pred vstúpením nejaký rituál, ktorý vám pomáha sústrediť sa na výkon?

Snažím sa byť vždy perfektne pripravená a pred koncertom sa pomodlím. Verím, že keď som na javisku, niekto zhora vedie moje ruky a dáva na mňa pozor.

(zdroj: Petra Bošanská)

Umelci sú citliví ľudia a mnohí ťažko znášajú kritiku, ako ste na tom vy?

Ak je kritika negatívna, zabolí každého, to je normálne. Ak je však konštruktívna, napríklad od profesionála, ktorého si vážite, tak takú dokážem prijať. Môže vás to posunúť ďalej. Som na seba a svoje výkony dosť prísna a tak keď niečo nevyjde, mrzí to najviac mňa.

Ako ste na tom s trémou? Dokážete ju už po rokoch hrania spracovať?

Trému mávam, no dokážem ju po spracovať tak, aby neovplyvnila negatívne môj výkon. Niekedy mám aj mierne žalúdočné problémy, najmä pred veľmi náročným vystúpením. Je zvláštne, že keď potom vyjdem na javisko, tak sa napätie po prvých akordoch uvoľní a mne sa hrá dobre. Vždy si vravím, panebože, veď ma, a ono to naozaj funguje. Hudba zrazu plynie akoby sama a ja si to užívam.

Máte pocit, že sa máte aj po rokoch praxe stále kam posúvať?

Bolo by neskromné povedať, že už nie je kam sa posunúť. To je vždy začiatok konca. Myslím si, že sa to neodvážia povedať ani tí najväčší sólisti na svete. Snažím sa poctivo cvičiť a pripravovať sa, takže si uvedomujem, že sa tým dostávam ďalej, že sa mi darí zahrať veci, na ktoré by som si pred desiatimi rokmi ešte netrúfla. Človek sa však neposúva len cvičením, ale aj počúvaním nahrávok iných interpretov, porovnávaním. Zrejme aj preto s manželom radi chodíme na predstavenia do divadiel, na opery a koncerty. Niekto by si možno pomyslel, že keď pracujeme s hudbou, musíme jej mať dosť, ale je to práve naopak.

Harfa je veľký nástroj, ktorý sa ťažko premiestňuje. Máte jednu doma na cvičenie a druhú na koncertovanie?

Mám viac nástrojov. Jeden doma a dva vo filharmónii. Jeden z nich je na domáce koncerty a jeden so mnou cestuje na zájazdy. Najradšej cvičím v šatni, kde ma nikto nevyrušuje a môžem sa naplno sústrediť.

(zdroj: Petra Bošanská)

Veľa cestujete. Kde koncertujte najradšej?

Okrem koncertov na našom pódiu v Redute výbornú atmosféru vždy cítim aj v Japonsku. Na prvý pohľad je tam publikum rezervované, akoby bez emócií, ale nie je to tak. Japonci prežívajú hudbu veľmi intenzívne a na koncerty chodia neuveriteľne pripravení. Dopredu poznajú repertoár, ktorí si prídu vypočuť. Je tam hudobne veľmi vzdelané publikum, ktoré miluje predovšetkým slovanskú hudbu. Talianske publikum je zase úžasne temperamentné a výborné je i rakúske a nemecké publikum, ktoré miluje klasiku.

Aké skladby máte najradšej vy?

Mám veľmi rada Šeherezádu od Rimského-Korsakova. Harfa tam má nádherné sólo s husľami, pri ktorom si viem všetko možné predstaviť. Obľúbené mám aj Obrázky z výstavy od Musorgského, talianske operné árie a páči sa mi aj filmová hudba. Je toho veľa.

Ktorý zážitok z vašej kariéry vám špeciálne utkvel v pamäti?

Rada si spomínam na koncerty s Plácidom Domingom, Josém Carrerasom, Juanom Diegom Flórezom, Editou Gruberovou, Pavlom Bršlíkom, Štefanom Kocánom, ale aj na koncertné turné s Rayom Charlesom a Lizou Minneliovou. Boli to podujatia na špičkovej úrovni po umeleckej i organizačnej stránke. Všetko bolo prepracované do najmenších detailov, každý vedel presne, čo má robiť a za čo je zodpovedný. Bol v tom poriadok a zároveň harmónia a to je presne to, čo sa mi páči.

Čo vám okrem hudby dokáže urobiť radosť?

Veľmi rada cestujem so svojou rodinou a zažívam nové pekné veci. Milujem slnko, južanský temperament a spontánnosť. Mám rada Taliansko, ich krásnu reč, kultúru, kuchyňu a spôsob života.

Koncert pre priateľov na svadbe v Tomášove (zdroj: archív. K. T.)

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic