Na počiatku tvorivosti je odvaha. Objavte ju v sebe

Človek je tvorivá bytosť a jeho tvorivosť sa prejavuje v mnohých aspektoch života. V umení, remeslách, vede, podnikaní. U niekoho viac a u niekoho menej. Existujú ľudia, ktorí žijú priam ako stelesnenie tvorivosti a sú aj takí, ktorí svoj život len prežívajú, bez toho, aby mali pocit, že ho nejakým spôsobom tvoria.

Pritom potreba tvorivého vyjadrenia je zakorenená v každom z nás a ak nie je uspokojená, prináša rôzne psychické problémy. Človek sa cíti nemohúci, akoby zablokovaný. Má pocit, že nedokáže ovládať dianie okolo seba, ale že okolnosti ovládajú jeho. Dá sa z takého stavu vyslobodiť?

Ilustračné foto. (zdroj: Pexels.com)

Na začiatku je odvaha

Ak sa opýtate tvorivých ľudí, čo ich priviedlo k ich spôsobu života, väčšina z nich odpovie, že to bola vnútorná potreba sebavyjadrenia, ktorá bola silnejšia než strach. Tlak, ktorý vznikol v ich vnútri, bol natoľko silný, že im pomohol prekonať prekážky, ktoré vedú na ceste k tvorivému vyjadreniu.

Aké zvyčajne sú? V prvom rade sú to pochybnosti, či je tvorivá činnosť, ktorá nás priťahuje, pre nás tá pravá. Či sme v nej schopní uspieť, priblížiť sa k dokonalosti, alebo je to pre nás len strata času. S tým zvyčajne súvisí existenčný strach, ktorý vyplýva z potreby materiálneho zabezpečenia.

Lebo, ak nie sme v tom, čo tvoríme, dostatočne úspešní a naša tvorivosť ostane len istou formou koníčka, akejsi nezárobkovej vedľajšej činnosti, veríme, že nás pripraví o drahocenný čas, ktorý sme mohli stráviť zarábaním peňazí. Takéto obavy dokáže prekonať len niekto, pre koho je samotný akt tvorivosti dôležitejší než materiálna odmena.

Vyžaduje si to istú dávku idealizmu. Ak ju v sebe nemáte, nikdy nemôžete byť tvoriví. „Keď píšem novú pesničku, nikdy neviem, či z nej bude hit,“ tvrdí pesničkárka Zuzana Smatanová. Podľa rovnakého princípu tvoria aj iní skladatelia, spisovatelia, maliari, vedci... Keby sa dopredu zaťažovali tým, čo im ich výtvor prinesie alebo neprinesie, pravdepodobne by nikdy nič nevytvorili.

Ďalšou formou strachu, ktorá blokuje kreativitu, je strach zo sebavyjadrenia. Každý človek, ktorý sa odhodlá niečo vytvoriť, vychádza zo svojich myšlienok a pocitov. Bez ohľadu na to, či sa odhodlá vytvoriť nový odev, koláč, alebo román. To, čo cíti a ako myslí, sa vždy nejako pretransformuje do jeho výtvoru.

Samozrejme, že v našom vnútri sa odohráva všetko možné, nie sú tam len prežiarené pozitívne výjavy, ale aj rôzni démoni a tma. Niekto sa možno bojí toho, čo sa tam odohráva a ktosi iný môže mať pre zmenu strach z toho, že sa tam neodohráva nič svetoborné. Nič, čo by stálo za pozornosť. Ale len ten, kto sa dokáže pozrieť do svojho vnútra, má z čoho tvoriť. Nové, skutočne tvorivé projekty vznikajú vždy len tam. Ak nie, sú len opakovaním niečoho, čo sme sa naučili od druhých.

Strach z odmietnutia

Ďalšou prekážkou na ceste k tvorivosti býva strach z kritiky a odmietnutia. Takouto formou strachu trpia najmä ľudia, na ktorých rodičia v detstve kládli neúmerne veľké požiadavky. Pri jej prekonávaní je dobré uvedomiť si, že každý tvorivý výtvor niekto skritizuje. Je nemožné páčiť sa všetkým, nedokázali to ani najväčšie tvorivé mozgy na tejto planéte.

Ľudia majú rozličný vkus a názory, nedá sa vyhovieť každému. „Keď vyjde v New York Times negatívna recenzia na moju knihu, nikto preto nezomrie,“ tvrdí spisovateľka Elizabeth Gilbertová. Vďaka tomu, že sa naučila nebrať svojich kritikov príliš vážne, dokázala si vybudovať spisovateľskú kariéru.

A podobne sú na tom aj iní autori. Na internetových portáloch, ktoré sa venujú predaju kníh, nájdete protichodné ohlasy takmer na všetky diela. Je vždy len na samotnom autorovi, či sa rozhodne kritické poznámky brať do úvahy, alebo ich ignorovať. Rozlíšiť takzvanú konštruktívnu kritiku od deštruktívnej je pre väčšinu ľudí ťažké.

Zvyčajne sa oplatí venovať pozornosť ohlasom, ktoré opakovane upozorňujú na tú istú chybu. Ale ani tie nemusia byť vždy objektívne. Ak sa s nimi dokážeme stotožniť a posunúť sa niekam, je zrejme dobré urobiť to. Ak nie, je lepšie nevenovať im pozornosť a tvoriť ďalej po svojom.

(zdroj: Pexels.com)

Trpezlivosť a viera

Jedna vec je objaviť v sebe schopnosť tvoriť a druhá zdokonaľovať sa v nej a vytrvať. Niektorým ľuďom sa podarí niečo úžasné vytvoriť a potom svoje tvorivé schopnosti zablokujú. Stalo sa to napríklad americkej spisovateľke Harper Leeovej.

Po mimoriadne úspešnej knihe, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade ako Nezabíjajte vtáčika a bola ocenená Pulitzerovou cenou, už nič nenapísala. Keď sa jej novinári pýtali prečo, povedala: „Z vrcholu je už len jedna cesta.“ Až po jej smrti vyšiel rukopis Postav hliadku, ktorý vytvorila ešte pred spomínanou knihou.

Nikdy svoj blok neprekonala, a to žila úctyhodných osemdesiatdeväť rokov. Podobný blok v sebe pocítil rakúsky spevák Falco, keď po veľkom úspechu singlu Der Komissar nebol schopný zložiť ďalší hit. Jeho nasledujúci album bol prepadák, až neskôr sa mu podarilo vytvoriť niekoľko ďalších úspešných skladieb.

Na prekonávanie blokov tohto typu neexistuje univerzálny recept. Niektorí úspešní umelci sa ich snažili poraziť alkoholom, sexom alebo drogami. Hľadali tak cestu, ako sa vyslobodiť z obmedzenia, ktoré na nich uvalil ich úspech. Väčšina z nich skončila v slepej uličke.

Buď sa z nich stali závislí asociáli alebo zomreli hroznou predčasnou smrťou. Iní sa rozhodli čeliť tejto prekážke uvoľnením ega. Neupínať sa na potrebu úspechu a hľadať útechu v prírode, meditácii alebo prechodne v nejakej inej tvorivej činnosti, ktorá by ich odpútala od tej, v ktorej zlyhávali. Niektorým to pomohlo viac, iným menej.

To, čo spája všetkých tých, ktorí sa dokázali napokon vymaniť z tvorivej krízy, bola vždy len trpezlivosť. „Každý deň píšem, bez ohľadu na to, či za mnou príde, alebo nepríde múza,“ vraví spisovateľka Elizabeth Gilbertová.

Presne takto postupuje aj japonský spisovateľ Haruki Murakami, ktorý už roky rokúce venuje každé dopoludnie písaniu. Bez ohľadu na to, či má, alebo nemá dobrý tvorivý deň. Kým sa stal profesionálnym spisovateľom, písal pravidelne v noci, vždy po tom, keď zavrel krčmu, v ktorej pracoval.

Pre týchto ľudí bolo vždy podstatné ostať v pohybe, niekam sa posúvať, aj keby tomu mali venovať len hodinu denne. Jednoducho veria, že pohyb priťahuje to, čomu vravíme tvorivosť. A táto viera im dáva silu pokračovať v tvorbe aj v časoch, keď sa im príliš nedarí. Najväčšou odmenou je pre nich prísun energie, ktorý so sebou prináša samotný akt tvorivosti. Niektorí ľudia opisujú tento moment ako niečo výnimočné, euforické.

Keď totiž venujeme pozornosť tvorivosti, dostávame sa do hlbšieho kontaktu sami so sebou, čo má napokon pozitívny dopad na našu sebaúctu, rozširuje naše možnosti a prináša novú úroveň poznania. Táto odmena prichádza vždy nezávisle od toho, v akej oblasti tvoríme, či sa tvorivou činnosťou živíme alebo je pre nás len oddychovým koníčkom.