Trikrát získala najvyššie francúzske filmové ocenenie v podobe Cézara aj trofeje z festivalov v Berlíne, Benátkach či v Trenčianskych Tepliciach. K úspechu v umeleckej brandži sa dostala vďaka prirodzenému šarmu.
„Priveľa rozmýšľať a hovoriť o tom, čo bolo, je zbytočné. Rovnako ako o tom, čo bude. Dôležité je najmä to, čo je teraz. A zvlášť chvíle, keď sa človek cíti dobre. Vtedy treba žiť naplno," povedala pred rokmi Annie Girardotová počas návštevy Slovenska riaditeľovi Art Filmu Trenčianske Teplice Petrovi Hledíkovi. Vedela presne, o čom hovorí. Počas jej naplneného života prekonala viaceré krízy, a to ju naučilo vážiť si chvíle, keď jej bol osud naklonený.
Narodila sa v Paríži. V štyroch rokoch prišla o otca. O celú jej a bratovu výchovu sa postarala matka. Odmalička snívala o kariére v divadle, no pred neistým hereckým povolaním dala najprv prednosť zdravotníckej škole.
Popri nej navštevovala dramatické kurzy. Po skončení štúdia dlho zvažovala, či sa bude riadiť srdcom, alebo rozumom, no napokon zvíťazilo srdce. Svoj prvý potlesk si vypočula v kabarete a hneď potom v päťdesiatych rokoch sa objavila na filmovom plátne.
Rocco a jeho bratia
Najprv hrávala ženy pochybnej povesti, zlom prišiel v roku 1960, keď ju taliansky režisér Luchino Visconti obsadil do filmu Rocco a jeho bratia.
„Pracovať s Viscontim bolo pre mňa veľké šťastie. Poznala som ho až pri práci na tomto filme. Potom som s ním pracovala aj v divadle. Režíroval hru, v ktorej som hrala s Jeanom Maraisom. Bolo to dvojnásobné šťastie pracovať s týmito ľuďmi. Visconti mi dal najviac. Keď sme sa lúčili, boli sme veľmi smutní. Aj keď sme sa neskôr ešte veľakrát stretli, šťastie, ktoré sme prežili pri nakrúcaní filmu Rocco a jeho bratia, sa už nikdy neopakovalo," povedala Petrovi Hledíkovi, keď jej v roku 1998 odovzdal Cenu Hercova misia.
Najväčší boom v jej kariére prišiel v sedemdesiatych rokoch. Preslávili ju takzvané feministické úlohy, roly inteligentných, emancipovaných, nešťastných a trpiacich žien s výrazným zmyslom pre humor. Jej krátke vlasy sa stali módnou inšpiráciou.
Väčšina herečiek mala v tom období dlhé kadere, no Annie sa odvážila byť iná. Jej originálny imidž vytvoril Jean Cocteau. Obsadil ju do divadelnej hry, kde vyžadoval krátke vlasy.„Prvýkrát som sa skutočne videla. Vďaka krátkym vlasom som objavila vlastnú tvár,“ vyhlásila Annie, keď sa dala ostrihať.
Muži, násilie a drogy
Počas nakrúcania filmu Rocco a jeho bratia spoznala Renata Salvatoriho. Za svojho hereckého kolegu sa vydala o necelé dva roky a čoskoro sa im narodila dcéra Gulia. Vzťah s Renatom bol pre Annie od začiatku komplikovaný. Takmer každodenné hádky neskôr prerástli do domáceho násilia a herečka sa napokon rozhodla aj s dcérou od muža odísť.
Nikdy sa s ním však nerozviedla, zosobášení boli až do jeho smrti v roku 1988. Krátko po odchode od manžela spoznala hudobníka Boba Decouta. Bol od nej o sedemnásť rokov mladší a túžil po sláve.„Bola doňho bláznivo zaľúbená. Nezaujímal ju názor iných,“ povedala herečkina dcéra Giulia.
Annie začala spievať piesne, ktoré jej Bob skladal, kúpila skrachované divadlo a rozhodla sa, že zo svojej lásky spraví hviezdu. Predstavenie, ktoré mladý spevák napísal, režíroval a v ktorom spolu s Annie a ďalšími hercami aj hral, však bolo prepadákom.
Girardotová prišla o byt, navyše nedostávala nové herecké ponuky. So svojím milencom si užívala nočný život, ako keby prežívala druhú mladosť. Vtedy sa začalo verejne hovoriť o tom, že berie drogy. „Drogy? Priznávam, brali sme ich. Ale iba spolu a iba na večierkoch. Bolo to naše afrodiziakum,“ povedala o tomto období.
Veľký návrat
Pred kameru sa vrátila až v roku 1995. Keď preberala cenu César za film Bedári, plakala a povedala: „Neviem, či som francúzskemu filmu chýbala, mne film veľmi. Vaša pozornosť mi teraz nahovára, že som možno ešte úplne nezomrela.“
Táto veta zaznela aj vo filmovom dokumente z roku 2008 Tak ide život, kde už vystupovala s Alzheimerovou chorobou. Záverečné titulky oznamovali, že Annie Girardotová si ani nepamätá, že bola filmovou hviezdou.
Kým ešte mala čistú myseľ, rada rozprávala o svojej hereckej práci. „Asi som mala šťastie, že som mohla hrať rôzne postavy. Myslím si, že na živote je krásna práve zmena. Mrzí ma však, že ma minula nová vlna, že sa tam nenašla postava pre mňa. Myslím si, že som dosť dobrá herečka, aby som zahrala akúkoľvek hrdinku,“ povedala, keď už režiséri strácali o ňu záujem.
Francúzsky básnik a dramatik Jean Cocteau sa o nej vyjadril ako o „najväčšom dramatickom talente povojnovej éry“. V mladosti a strednom veku spolupracovala s množstvom významných filmových tvorcov vrátane Marcela Carného, Philippa de Brocu, Clauda Zidiho či Marca Ferreriho, zahrala si po boku Alaina Delona a Lina Venturu.
K jej filmovým partnerom patril aj Ivan Palúch. V jednom z rozhovorov dnes už zosnulý Palúch spomínal, ako sa zoznámili:
„Prišiel som do Belehradu okolo ôsmej ráno, fotili ma, obliekali do kostýmu pastiera svíň a produkcia telefonovala, že Annie je už na letisku. Kým ju však dotrepali, od únavy som zaspal v šatni. Zobudil som sa na to, ako ma niekto nežne škrabká. Otvorím oči a vidím nad sebou nádhernú tvár, tie očiská veľké, hlboké ako more. Niečo neskutočné. A tie zúbky a úsmev..."
Vraj ňou bol doslova očarený a ona ho oslovovala „Ív". Annie mala blízky vzťah k Československu. Dopisovala si dlhé roky s herečkou Věrou Galatíkovou, ktorá nadabovala takmer všetky jej postavy.
Zomrela medzi blízkymi
Alzheimerova choroba ju postupne pripravila o spomienky. Prvé príznaky choroby mozgu sa prejavili, keď na javisku zabudla slová piesne, ktorú veľmi dobre poznala. Rodina pred ňou diagnózu tajila, pretože v jednom z rozhovorov povedala, že ak by niekedy dostala Alzheimera, spáchala by samovraždu.
„Mamička si ťažko pamätá, že bola filmovou hviezdou, celé dni presedí v kresle, žije vo svojom svete," hovorila na sklonku jej života dcéra Giulia. Posledné mesiace života Annie strávila v sanatóriu a napokon už vôbec nevedela, kto vlastne je.
Zomrela koncom februára pred šiestimi rokmi ako sedemdesiatdeväťročná. „Odišla pokojne. Spievali sme jej obľúbenú pieseň, povedali sme všetko, čo sme jej chceli povedať. Keď prišla tá chvíľa, jemne som jej zavrela oči. Bola pokojná a krásna. Mama umrela zmierená so sebou aj so svetom,“ povedala Giulia.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
