Ladislav a Eva Škantárovci: Posielali sme si zaľúbené listy

Zoznámili ste sa vraj v loďke. Môžete to trochu priblížiť?

Ladislav: To bolo úplne ako z telenovely. V roku 2006 sme mali s Peťom jednu z najťažších sezón, keď sme sa nedostali do reprezentácie, a keďže sme mali viac času a boli sme doma, tak sme si dorábali školu.

Eva: My sme totiž obidvaja chodili na fakultu telesnej výchovy a športu.

Ladislav: Išli sme na turistický kurz, bolo nás tam viac chlapcov...

Eva: Tri dievčatá na celom kurze. No a boli sme rozdelení na dve polovice a ja som ostala ako jediná baba v tej druhej polke.

Ladislav: Na brehu boli päťdesiatkilové kanojky. Dali nám rozchod, že sa máme rozdeliť do dvojíc. Všetci sa popárovali, akurát ja som stál pri Evke a hovorím jej: Keď chceš, tak ťa môžem zobrať. A ona že: Dobre. Mykla plecom. Sadol som si dozadu, ju som dal dopredu, aby som mal dobrý výhľad. Už od prvých záberov som videl, že: Fíha, to je určite športovkyňa! No nedali sme sa hneď dokopy, lebo som mal vtedy priateľku.

Eva: Preto to ani nemohla byť láska na prvý pohľad, vedela som, že má vzťah.

Ladislav: Ale potom sa to vyvrbilo úplne v skratke. Rozišiel som sa s priateľkou, Evka išla do Španielska a ja som šiel za ňou.

Eva: Mala som spravený animátorský kurz a odcestovala som na tri mesiace na Menorcu. To bolo tesne po našom turistickom kurze.

Ladislav: Hneď po ňom. Potom sme tu v Čunove mali veľké preteky, kde som trávil dosť času. A zrazu to prišlo: potreboval som si oddýchnuť, tak si hovorím - idem na Menorcu. No a tam sme sa stretli a už bola ruka v rukáve.

(zdroj: Petra Bošanská)

Stretli ste sa tam náhodou?

Eva: Nie, cielene prišiel za mnou.

Ladislav: Boli sme v kontakte. A na Menorce to pekne prišlo: západ slnka, prvá pusa...

Eva: Pri šume mora.

Ladislav: Bolo to krásne, naozaj.

Pri pádlovaní ste si tiež tak dobre rozumeli?

Ladislav: Bol som veľmi prekvapený, lebo ten šport je naozaj náročný. Keď si prvý raz sadne do lode niekto, kto nikdy nedržal pádlo v ruke, treba ho korigovať. Evka dostala iba inštruktáž na brehu a bolo vidno, že keď to pádlo zasadila, malo ťah. Keby skôr začala s týmto športom, určite by v ňom bola dobrá.

(zdroj: Petra Bošanská)

Evka, predtým ste sa kanoistike nevenovali?

Eva: Bola som na FTVŠ, lebo som mala veľmi blízky vzťah k športu. Skoro jedenásť rokov som trénovala džudo. To je tiež dosť silový, nie veľmi ženský šport. Na škole som mala kombináciu so slovenským jazykom – išlo o medzifakultné štúdium, slovenčinu som študovala na filozofickej fakulte, kde to bolo o dosť náročnejšie. Takže som so športom postupne skončila. Ale vždy som mala vzťah k pohybu, k akémukoľvek. Bavil ma beh, korčule, turistika a aerobik.

Chceli ste byť učiteľkou?

Eva: Neviem, prišlo to tak spontánne, ale som tomu rada. Hneď po škole som začala učiť na gymnáziu v Bratislave. Na materskú som išla odtiaľ, to bolo moje jediné pôsobisko. Učila som to, čo som študovala, teda slovenský jazyk a telesnú výchovu.

Koľko rokov ste už spolu?

Ladislav: Desať rokov, už pomaly jedenásty.

To už sa asi dobre poznáte. Mohli by ste sa navzájom charakterizovať?

Ladislav: Začni ty.

Eva: No, Aťo je veľmi citlivý chlap. Veľmi. Podľa mňa. Nie že podľa mňa, je to naozaj tak, viem to. A je veľmi tvrdohlavý, lebo to sa navzájom nevylučuje. Veľakrát sa ho snažím brzdiť, aby nehovoril na všetko áno, musí sa naučiť na niektoré požiadavky ľudí povedať aj nie. Lebo to ide niekedy na úkor jeho času, nášho času a času rodiny. Je veľmi dobrosrdečný k ostatným. Majú to v rodine, pochádza zo štyroch súrodencov. To ich naučili rodičia.

(zdroj: Petra Bošanská)

Aj keď – vy tiež nevyzeráte ako človek, ktorý vie povedať nie.

Ladislav: No práve, ja by som Evku tiež charakterizoval tak, že je veľmi citlivá. My sme na tom rovnako.

Eva: Vieme veci veľmi prežívať a niekedy je to zlé.

Ladislav: Vie byť totiž tvrdohlavá.

Eva: Som narodená v znamení barana.

Ladislav: Evka vie zhodnotiť situáciu a povedať priamo do očí, ako to je - ja mám s tým trošku problém. Ale, dobre som sa oženil, čo by som chcel viac? Prídem domov, kde je navarené, upratané. A čo je dôležité, žena ma chápe ako športovca. Lebo život so športovcom nie je jednoduchý, či je v kalendári sviatok, alebo víkend, keď sú raz naplánované preteky alebo tréningy, nedá sa nič robiť. Celá rodina sa prispôsobuje viac-menej mne.

Eva: Lenže musím povedať, že to nie je úplne jednoduché, že by som to prijala s úsmevom na perách - to by bola naivná predstava. Všetko akceptujem, ale prídu chvíľky, keď si poviem: Dofrasa, prečo sme tu zase samy? Kde je ten náš tato? V živote by som mu nedala ultimátum typu: šport alebo rodina, lebo viem, že to je absolútny nezmysel. Lenže, na druhej strane to vie občas zamrzieť. Chceli by sme napríklad tráviť spolu víkendy. Dcéra Evička je už väčšia, teraz je to už super, lebo si vieme program lepšie zariadiť. Horšie to bolo, keď bola menšia a najhoršie, keď som ju ešte vôbec nemala. Vtedy som sa zavalila prácou a robila si program s rodinou alebo s kamoškami, máme skvelú partiu z vysokej.

Ladislav: Minulý rok bol extrémne náročný, mali sme pred olympiádou. S Peťom sme vždy odchádzali na jar na prípravu do Austrálie, na päť týždňov, vrátili sme sa domov na štyri dni a odchádzali zase na tri týždne do Ria. Hovoril som, že: Evi, ešte do olympiády vydrž, potom už to bude oukej. No a opak bol pravda.

Prvé narodeniny dcéry Evičky (zdroj: archív L. Š.)

Ako vyzerá bežný deň v rodine olympijského víťaza?

Eva: Je trochu iný ako v rodinách, kde tatko chodieva do práce a má presne stanovený pracovný čas. Som teraz s Evičkou na rodičovskej dovolenke, bude mať už dva roky, tak vstávame spolu, máme spoločný budíček.

Dcérka vás budí?

Eva: Áno a je to naozaj úplne úžasné budenie s pusinkou na ústa. Povie dobré ráno a už sa nás dokonca pýta: Ako si sa vyspinkala, mamička, ako si sa vyspinkal tatíčko? Raňajkujeme spolu a Aťko ide zväčša po raňajkách na prvý tréning. Ak nemá v Bratislave nejaké vybavovačky, tak sa vracia na obed späť. Ja chodievam s Evičkou dopoludnia von, pripravujeme si obed, už mi aj pomáha. Potom ide spinkať a v čase, keď ona oddychuje, Aťko odchádza na druhý tréning. V lete trávi doma omnoho viac času, pretože tréningy má aj priamo v Čunove, kde sa dostane raz-dva-tri na bicykli alebo autom. No a poobedie máme sami pre seba. Veľa času trávime na prechádzkach, u nás doma okolo Rajky je veľmi pekne, je tu čo robiť.

Domáce práce si delíte alebo manžel nemá čas?

Eva: Aťo je úplne úžasný, čo sa tohto týka, miluje domáce práce súvisiace s bielizňou, napríklad jej triedenie, ja v tom nie som až taký poctivec. Perie, vie si to aj vyvesiť. Teraz nám cez zimu trochu pomáha sušička.

Ladislav: Ale to mám tiež rád, dať bielizeň vysušiť, vybrať ju.

Eva: Všetko, okrem žehlenia, to už by bolo asi veľa.

Ladislav: Vysávanie už nie je vec, ktorú by som úplne vyhľadával, ale nemám s tým problém. Mám rád aj varenie, veľmi ma to baví. Síce väčšinou poviem Evke: Evi, dochuť to - lebo ja mám taký svoj štýl dochutenia...

Eva: Ale teraz veľmi poľavil, čo sa varenia týka.

Ladislav: Mal som toho veľa. No včera som robil koláč, parádny.

Malá Eva je oddaným fanúšikom svojho otca (zdroj: archív L. Š.)

Ako trávite voľný čas? Vraj máte radi detektívky.

Ladislav: Áno, mám rád detektívky, ale aj slovenskú beletriu.

Eva: Aj Pišťanka začal čítať.

Ladislav: Môj obľúbený autor je Boris Filan. Od neho mám naozaj všetky knihy, to sú pre mňa fakt oddychovky, dá sa na tom dobre zasmiať a veľmi mi pasuje jeho štýl.

Eva: No musím vám povedať, že Aťo predtým, keď sme sa nepoznali, nečítal takmer vôbec.

Ako budúca slovenčinárka ste naňho zapôsobili?

Eva: A viete čím? Povinným čítaním zo strednej. Prvá kniha, ktorú som mu podsunula, bola tuším Na západe nič nové. Takýmito dielami som ho pritiahla.

Ladislav: Ešte som zabudol spomenúť, že relaxujem nielen s knihami, ale som aj vášnivý rybár. Popri živote so športovcom je možno ešte ťažšie žiť s rybárom. Nechodím na ryby často, ale vždy ma pichne pri srdci, keď si na to spomeniem.

Ako sa zvyknete zabávať? Chodievate počas fašiangov na plesy?

Ladislav: Tento rok sme boli prvýkrát na plese v opere. Odkedy bola Evka tehotná, neboli sme nikde, na žiadnej spoločenskej udalosti. Toto bola príležitosť odpútať sa prvýkrát od malej. Evka ju ešte dojčí, tak je to pre nás náročné.

Je Valentín. Čo by ste odporučili tým, ktorí chcú, aby im láska vydržala?

Ladislav: Ja by som povedal...

Eva: Asi ti skočím do reči: Odkedy sme sa dali dokopy, na Valentína spolu nebývame. Aťko práve v tom čase odchádza do Austrálie. Jedenásteho februára má narodeniny, štrnásteho je Valentín a osemnásteho má narodeniny naša Evička. Posolstvo tohto sviatku je síce krásne, ale odporučila by som, aby si ľudia robili Valentína častejšie do roka.

Ladislav: A ja by som im odporučil, aby sa častejšie vracali v čase do chvíľ, keď sa spoznali. Myslím si, že to je celkom dobrý liek, aby zabudli na starosti a nezhody.

Eva: Eufória je na začiatku vzťahu silná, a je len na ľuďoch, kedy dovolia, aby ochabla.

Písali ste si zaľúbené listy?

Eva: No samozrejme!

Normálne listy, nie e-maily?

Eva: Áno, pretože som vtedy bola v zahraničí, na Menorce, tak sme si posielali skutočné listy. To sa dnes už nerobí, že?

Ladislav: Vtedy ešte internet nebol taký bežný, nemal k nemu každý prístup.

Takže máte svoje listy niekde odložené?

Eva: Máme, aj ovoňavkované.

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic