Náš mozog nedokáže zaznamenávať spomienky objektívne

Mozog nedokáže zaznamenávať s dokonale objektívnou precíznosťou minulosť. Do veľkej miery to súvisí s tým, že nedokáže ani objektívne prežívať prítomnosť.

To, ako vnímame jednotlivé udalosti a ľudí v našom živote, do veľkej miery závisí od našej osobnostnej štruktúry. A tá je u každého človeka jedinečná.

Daná jeho genetickou výbavou, skúsenosťami a vonkajšími vplyvmi z minulosti aj prítomnosti. Originalitu našej pamäte nám občas pripomenú tí, s ktorými sme sa dlho nevideli, napríklad bývalí spolužiaci.

Po rokoch sa uvidíte na stretávke a začnete spomínať na obdobie, povedzme, spred dvadsiatich rokov, keď ste maturovali. Po chvíli zistíte, že každému z vás ostali v pamäti úplne iné útržky spomienok.

Pre niekoho bolo možno toto obdobie veľmi šťastné, lebo práve prežíval prvú lásku, iný v ňom riešil rozvod rodičov, jednu z najväčších tráum svojho života. Po rokoch ostali v ich pamäti dva úplne odlišné zážitky tej istej reality.

S týmto problém sa často potýkajú aj vyšetrovatelia trestnej činnosti. Ak vypočúvajú napríklad piatich svedkov tej istej tragickej udalosti, zvyčajne majú k dispozícii päť rôznych verzií scenára, podľa ktorého sa pravdepodobne odohrala.

Hľadať objektívne prieniky rôznorodých výpovedí si neraz vyžaduje množstvo mravčej práce, ktorá občas, ak sa svedkovia nedokážu zhodnúť v základných faktoch, skončí v slepej uličke.

Ako vzniká pamäť

Ľudská pamäť nevzniká ako kancelársky obal na spisy, v ktorom sú jednotlivé udalosti dôkladne uložené v presne určenom poradí. Pripomína skôr chaotický internetový román, ktorý každú chvíľu mení dejovú líniu.

Jeho základný príbeh sa stále prispôsobuje tomu, čo aktuálne prežívame, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Človek, ktorého práve opustil partner má zvyčajne tendenciu spomínať si na bolestivé okamihy svojho života, jeho pamäť pripomína tragédiu plnú prehier a pádov.

Naopak ten, kto práve prežíva fázu vášnivej zaľúbenosti, má tendenciu spomínať si skôr na pekné okamihy, jeho pamäť sa podobá na romantický román z devätnásteho storočia, plný poetických scén a vznešených filozofických úvah.

Občas náš príbeh z minulosti trochu pozmenia iní ľudia. Napríklad matka, ktorá vám pripomenie, ako radi ste v detstve kreslili. Skutočnosť, ktorú ste rokmi vytlačili z pamäti ako nepodstatnú, pretože ste sa rozhodli študovať matematiku a uberať úplne iným smerom, zrazu znovu ožije vo vašej pamäti.

Samozrejme, s veľkou pravdepodobnosťou inak, ako vo chvíli, keď ste ju skutočne prežívali. Dnes ste totiž celkom iný človek, ako keď ste mali osem alebo desať rokov. Aj keď spomienky z detstva a mladosti zvyčajne patria k tým, ktoré ostávajú najdlhšie živé.

Tvrdí to aj holandský profesor psychológie z univerzity v Groningene Douwe Draaisma, ktorý o ľudskej pamäti napísal niekoľko medzinárodne známych bestsellerov.

Tri z nich vyšli v českom preklade pod názvami Metafory paměti, Šíp času a Proč život ubíhá rychleji, když stárneme. Podľa ich autora si najlepšie pamätáme chvíle z detstva a ranej mladosti, lebo človek má tendenciu ukladať spomienky na extrémne situácie so silným citovým zafarbením – bez ohľadu a to, či sú dobré alebo zlé.

(zdroj: Rene Asmussen)

Detstvo verzus dospelosť

V mladosti je takých okamihov v našom živote veľa, lebo veľa vecí zažívame po prvý raz, preto ich vnímame ako nové a nezvyčajné. Prvá láska, prvé sklamania, hľadanie profesionálneho uplatnenia – to všetko sú silné momenty, na ktoré sa nezabúda.

Dokonca ani s pokročilým vekom. Oproti nim vyznievajú rutinné roky dospelosti, plné práce, sporenia na domácnosť a výchovu detí ako veľká nuda. Preto na ne zvyčajne na dôchodku viac zabúdame a ľahšie si spomíname na udalosti z detstva a mladosti, hoci sú oveľa vzdialenejšie v čase.

Aj keď i v dospelosti občas prídu silné momenty, ktoré sa len tak ľahko nevymažú z pamäti. Svadba, narodenie dieťaťa, úmrtie rodičov. Je ich však podstatne menej ako na začiatku života. Čas, ktorý ubehne medzi nimi sa stráca v sivej hmle zabudnutia. Je to tak dobre alebo zle?

Selekcia mozgu

O tom, čo v našej hlave zostane a čo sa definitívne vymaže, rozhodujú procesy našej krátkodobej a dlhodobej pamäte. Pritom prioritu má to, čo je nevyhnutné na prežitie – heslo k vášmu internet bankingu, mená spolupracovníkov, miesto, kde ste dnes ráno zaparkovali.

Tieto fakty spadajú do sféry krátkodobej pamäte a mažú sa z nej vo chvíli, keď strácajú na aktuálnosti. Má to svoju logiku. Predstavte si, že by ste si po práci potrebovali spomenúť, kde ste zaparkovali a v hlave by sa vám vynárali rôzne parkovacie miesta, ktoré ste využili za posledný rok.

To by bolo veľmi mätúce a nepraktické. Pokiaľ ide o fakty uložené v dlhodobej pamäti, tam spadajú predovšetkým významné udalosti, ktoré výrazne formovali náš aktuálny pohľad na svet. Príjemné aj nepríjemné.

Stretnutia so silným citovým podtónom, informácie, ktoré otriasli našimi doterajšími názormi, všetko, čo nás nejakým výrazným spôsobom ovplyvnilo a naučilo niečo nové.

Aj fakty z tejto databázy sa však môžu rokmi strácať, alebo sa, naopak, nečakane vynárať zo zabudnutia. Napríklad, keď nám nejaká momentálna situácia pripomenie úsek z dávno pochovanej minulosti.

Ľudia sa stále snažia vedome ovplyvňovať tento proces. Píšu si denníky, zakladajú fotografie. Robia to v snahe zachytiť zrnká minulosti, navždy ich uchovať na papieri, vo fotoalbume alebo v počítači.

Douwe Draaisma však tvrdí, že takéto aktivity nezvyknú mať očakávaný efekt. Jeho klienti, ktorí si písali denník a potom sa z nejakého dôvodu rozhodli prečítať si niekoľko rokov staré stránky, tvrdili, že majú pocit, akoby ich napísal niekto iný.

Nedokázali si spomenúť na okolnosti, ktoré ich viedli k ich napísaniu. Podobne to funguje aj so starými fotografiami.

Môžu vám pripomenúť ako ste vyzerali pred desiatimi rokmi, alebo čo ste v danom momente prežili, ale keď si budete chcieť spomenúť na to, čo sa stalo bezprostredne predtým alebo potom, nedokážete to.

Zdá sa, že ovládnutie pamäte je niečo, čo v dohľadnom čase zrejme nedokážeme. A tak nám nezostáva nič iné, len sa spoľahnúť na zázračné a tajuplné procesy, ktoré sa práve odohrávajú v našich mozgoch.

(zdroj: Pixabay)

Návrat k tieňom z minulosti

Príjemné spomienky nezvyknú mať škodlivý efekt. Naopak, môžu pôsobiť dokonca aj liečivo, napríklad u niektorých pacientov s depresiou, ktorí majú tendenciu posudzovať všetko, čo sa okolo nich deje pesimisticky.

Keď sa v ich pamäti podarí vyvolať pozitívny zážitok z minulosti, môže to mať terapeutický účinok. Horšie je to s vyrovnávaním sa s ťaživými negatívnymi spomienkami.

Občas sa stáva, že ich mozog v akomsi pude sebazáchovy zámerne vytesní z pamäte, to sa však u väčšiny ľudí stáva len veľmi výnimočne. Odborník na ľudskú pamäť, holandský psychológ Douwe Draaisma tvrdí, že oveľa častejším problémom je, že sa traumy z minulosti opakovane vracajú.

Existujú rôzne terapeutické postupy na vysporiadanie s temnou minulosťou, nie vždy však bývajú úspešné. Napríklad zámerné vyvolávanie negatívnych spomienok môže spôsobiť, že človek je nimi ešte viac traumatizovaný a napriek veľkej snahe ich nedokáže prijať.

Podobný efekt môžu mať aj skupinové sedenia s podobne postihnutými ľuďmi, ktorí prešli rovnakým traumatickým zážitkom. Niekomu môžu pomôcť nájsť potrebný nadhľad, inému naopak, ešte viac zhoršiť psychický stav.

Mnohí ľudia prichádzajú na terapiu v nádeji, že sa im podarí vymazať temnú stránku svojej minulosti. To je však absolútne nemožné.

„A je to tak správne,“ tvrdí Douwe Draaisma a dodáva: „Akoby sme mohli oceniť to dobré v našich životoch, keby to neexistovalo v protiklade s tým, čo pokladáme za zlé? Dobré spomienky existujú vždy len v kontraste s tými negatívnymi.

Keby sme z našej pamäte vymazali to, čo považujeme za nepríjemné, ostal by nám len prázdny a nudný život.“