Vladimíra Ledecká: Korupcia je na Slovensku stále živá

Kedy ste sa prvýkrát stretli so sociálne znevýhodnenými ľuďmi a ako to na vás pôsobilo?

Vyrástla som medzi nimi. Pochádzam z obce Spišský Hrhov, kde bolo pred 20 rokmi zo šesťsto obyvateľov tristo Rómov. Môj otec tam pôsobí už pätnásť rokov ako starosta. Našimi dverami prešli stovky príbehov ľudí v núdzi, ktoré bolo treba riešiť. Vzťahy medzi Rómami a Nerómami boli vtedy napäté. Priepasť tvorili aj veľké sociálne rozdiely. Rómovia u nás nemali teplú vodu, chýbali im základné hygienické návyky. Ľudia sa s nimi neradi stretávali na pošte a v iných verejných priestoroch. Rómske deti nemali spoločné aktivity s nerómskymi. V miestnom diagnostickom centre, kde posudzovali ich spôsobilosť na školskú dochádzku posúvali viac ako polovicu detí zo spádovej oblasti do špeciálnych škôl.

Viac ako polovicu? Je to vôbec štatisticky možné?

Je to štatistický nezmysel. Boli diagnostikované ako mentálne retardované len preto, že nemali základné návyky a rozvinutú motoriku, lebo nenavštevovali materskú školu a nikdy sa nestretli s iným prostredím ako s rómskou osadou. Pamätám si na jednu mamičku, ktorá sa voči tomu vzoprela. Jej dieťa síce nechodilo do škôlky, ale ona sa mu doma venovala. Nesúhlasila s tým, aby bolo zaradené do špeciálnej školy. Napokon toto dievča skončilo bežnú základnú školu so samými jednotkami, vyštudovalo strednú a je z nej vysokoškolsky vzdelaná rehabilitačná sestra. Aj vďaka tomuto príbehu sa napokon podarilo v našej obci zriadiť nezávislé diagnostické centrum, kde dnes končí v špeciálnych školách len malé percento rómskych detí. Lebo, väčšine z nich nechýba potrebná inteligencia, len starostlivosť dospelých.

S takýmito problémami zápasia viaceré obce na Slovensku. Nepociťovali ste beznádej, keď ste sa s nimi stretli?

Žila som v tom prostredí a videla som na vlastné oči, že sa veci dajú meniť. Je pravda, že starostovia a primátori nie sú kúzelníci. Rómska problematika sa nedá riešiť jedným rozhodnutím, vyžaduje si to dlhší časový úsek, počas ktorého treba robiť aj nepopulárne opatrenia. Napríklad môj otec dal v obci zbúrať dve krčmy. Dnes na týchto miestach stoji obecný úrad a komunitné centrum. Vytiahnuť Rómov zo sociálnej izolácie znamenalo vysporiadať pozemky, na ktorých bývali, zaviesť tam inžinierske siete a dať im možnosť pracovať. Keď nerómski obyvatelia obce videli, že Rómovia postavili napríklad altánok na školskom dvore, ich postoj voči nim bol zrazu miernejší.

Klára Orgovánová z Rómskeho inštitútu mi raz povedala, že keby neboli peniaze na riešenie rómskej otázky rozkradnuté, boli by sme dnes už niekde inde. Súhlasíte?

Súhlasím a myslím si, že sa to netýka len rómskych peňazí, ale veľkej časti verejných prostriedkov, s ktorými sa disponuje. Korupcia je na Slovensku stále živá a to ma ako mladého človeka znechucuje. Podľa mňa je to jeden z hlavných dôvodov prečo toľko mladých nechce pracovať v tomto štáte a radšej hľadajú príležitosti inde, kde je čistejšie a transparentnejšie prostredie.

Vladimíra Ledecká (zdroj: Alex Rymšinová)

Nebol to pôvodne aj váš plán?

Po štúdiu práva som sa chystala nastúpiť do advokátskej kancelárie v Rakúsku, kde som stážovala. Pamätám sa, ako sa ma Andrej Kiska, vtedy ešte nebol prezident, spýtal prečo som sa tak rozhodla. Povedala som mu, že mi to prinesie lepší zárobok a viac príležitostí ako na Slovensku, kde mám pocit, že nejde o to, kto je lepší, ale kto koho pozná. Vtedy mi navrhol, aby som sa stala členkou jeho tímu a ja som okamžite súhlasila. Vlastne som sa v kútiku duše na seba hnevala, že som jednou z tých, ktorí chcú odísť. To, že každý desiaty vysokoškolák odchádza zo Slovenska do zahraničia je alarmujúce. Navyše treba k tomuto číslu prirátať sedemdesiat percent z tých, ktorí študujú v zahraničí a nikdy sa nevrátia domov. Smutné je, že odchádzajú práve tí najlepší. Tí, ktorých najviac potrebujeme.

Ako ste sa vlastne zoznámili s Andrejom Kiskom?

Keďže pochádzame z rovnakého regiónu, poznala som jeho charitatívnu činnosť spojenú s Dobrým Anjelom. Vedela som, koľkým rodinám pomohol v ťažkej životnej situácii. A veľmi na mňa zapôsobil, keď prednášal u nás na škole. Boli u nás aj iní známi manažéri. Väčšinou sa po prednáške vždy niekam ponáhľali. Ale on nie. Zostal s nami diskutovať ďalšie dve hodiny. Keď sa na Spiši rozchýrilo, že bude kandidovať na prezidenta, tak som sa prihlásila ako dobrovoľníčka do jeho tímu, hoci som veľmi neverila, že by mohol vyhrať. Mal príliš silného súpera, samotného premiéra a ľudia o ňom vtedy veľa nevedeli. Nebolo to ako dnes, keď jeho meno patrí k najvyhľadávanejším na internete. Takže, pozbierala som odvahu a poslala som mu do e-mailu Ezopovu bájku o veľkom levovi a malej myši, ktorá ho vyhrýzla zo siete, aj keď si myslel, že mu nemá ako pomôcť. Napísala som mu, že keby hľadal podobnú usilovnú myš, ktorá by preňho mohla pracovať, som mu k dispozícii.

A on odpísal?

Nemohla som tomu uveriť, ale áno, hneď na druhý deň. Pozval ma na pohovor, kde som zažila menší „trapas“. Dnes sa smejem, keď si na to spomeniem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Vošla som do kancelárie, kde stál Andrej Kiska s otvorenou náručou a pomyslela som si: To je typický východniar, hneď sa chce objímať! A tak som ho objala. Rozpačito sa odtiahol a povedal mi: Slečna, ja som vám chcel len vziať kabát. Zobral to s humorom. Je veselá povaha, veľmi pozorný a má rád ľudí. Najprv sa nás v tíme opýta, ako sa máme, či je všetko v poriadku, až potom riešime pracovné veci. Mňa osobne to veľmi zmenilo. Predtým som bola do všetkého hŕŕ, všetko som chcela hneď riešiť po svojom. Dnes sa učím viac počúvať druhých a hľadať spoločné riešenia.

Vladimíra Ledecká (zdroj: Alex Rymšinová)

Zmenila vás ešte v niečom práca v prezidentskom tíme?

Najväčšou zmenou bolo pre mňa presťahovanie z malej dedinky na Východe do Bratislavy. Vlastne je to pre mňa stále trochu šok. Žijeme tu akoby v inom svete, s inými problémami oproti ľuďom v iných častiach Slovenska. Preto sa snažím veľa cestovať domov, aby som nestratila kontakt s realitou. Najsilnejšie zážitky v posledných rokoch som neprežila v cudzích krajinách, ale v mestečkách, ako sú Kráľovský Chlmec alebo Čierna nad Tisou, kde je život ťažší a chudoba oveľa prítomnejšia ako v Bratislave. Aj keď aj v hlavnom meste sa môžete ľahko stať bezdomovcom. Stáva sa to najmä odchovancom z detských domovov, ktorí si nemôžu dovoliť platiť vysoké nájomné. Nemajú pomocnú ruku, a preto sa stávajú ľahkou korisťou ľudí, ktorí s nimi obchodujú.

O svojich stretnutiach so sociálne znevýhodnenými ľuďmi píšete pôsobivé blogy. Kde najviac čerpáte inšpiráciu?

Píšem rada, kedysi som chcela byť novinárkou. Svoje blogy tvorím zo zápiskov, ktoré si robím na cestách po Slovensku. Stretla som sa s mnohými Rómami, ale aj s voličmi Mariána Kotlebu, s väzenkyňami a s opatrovateľkami z Rakúska. Dostávam rôzne ohlasy. Napríklad mi napísala spolužiačka z vysokej školy, ktorá študovala na samé áčka, že aj ona pracuje v Rakúsku ako opatrovateľka. Mohla z nej byť vynikajúca právnička, nemohla si však dovoliť koncipientsku prax, počas ktorej pracujete za štyristo eur mesačne, alebo možno aj zadarmo. Nemala solventných rodičov, ktorí by ju podporili. Jej prípad hovorí jasnou rečou o zamestnaneckej chudobe, ktorá je ďalším vážnym problémom súčasného Slovenska. Lebo, aj keď veľa ľudí u nás pracuje, málokomu stačí zárobok napríklad na to, aby si mohol dovoliť vlastné bývanie a osamostatniť sa od rodičov.

Keď ste nastupovali do prezidentského tímu, tušili ste, čo vás tam čaká?

Myslela som si, že keď budem mať na starosti regionálnu politiku, podnikateľské prostredie a startupy, budem robiť analýzy, zakladať šanóny, tak po čase ma táto úradnícka práca možno aj omrzí a vrátim sa k právu. Ale všetko je inak. S prezidentom veľa cestujeme, dokonca aj po spomínaných rómskych osadách, kam väčšina politikov nechodí. Ľudia, ktorí nás spoznávajú v regiónoch, sa potom na nás s dôverou obracajú so žiadosťami o pomoc. Vytvára sa okolo nás živá komunikačná sieť.

Vladimíra Ledecká (zdroj: Alex Rymšinová)

Čo môžete reálne urobiť, aby sa problémy, s ktorými sa stretávate skutočne riešili?

Apelujeme na jednotlivé ministerstvá, ktoré majú tieto problémy vo svojej kompetencii. Nemôžem povedať, že by nebola vôľa riešiť ich, lenže pracovníci ministerstiev sú v jednom kolobehu, často odstrihnutí od samotného ministra alebo od skutočných problémov v regiónoch. Potom, aj keď niekde vidia krivdu, ani netušia, či s tým vôbec môžu v rámci svojich kompetencií niečo urobiť. My v prezidentskom tíme fungujeme inak. Je nás málo, domácej politike sa venuje asi desať ľudí. Preto môžeme byť flexibilnejší, informovať o mnohých veciach priamo prezidenta a hľadať riešenia.

Čo budete robiť, keď sa skončí prezidentský mandát Andreja Kisku?

Keď som túto prácu prijímala, vedela som, že je to len na päť rokov. Jedno viem iste, chcem sa ďalej venovať sociálnej oblasti, ľuďom, voči ktorým cítim záväzok. Len neviem, či to bude v nejakej neziskovej organizácii, na univerzite alebo v politike.

Medzi bulharským a slovenským prezidentom na návšteve v Bulharsku (zdroj: archív V. L.)

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic