Byť profesionálnym filmovým kritikom a živiť sa iba tým je na Slovensku zatiaľ pomerne ďaleko od reality. O filme píše kdekto, no iba málokto sa tejto činnosti (až na pár výnimiek) venuje kontinuálne dlhé roky. Tak, aby dozrel vo filmového odborníka, vyprofiloval sa a ešte aj priniesol niečo, čo nikto iný.
„Od začiatku sme chceli vytvoriť platformu pre filmárov a filmových fanúšikov, neklasifikovať sa len ako noviny. Chceli sme urobiť niečo, kde by neboli zložité, vysoko odborné texty, ale nepodceňovali by sme bežných divákov, ktorí si zaslúžia dozvedieť sa zaujímavé veci,“ hovorí Eva Križková, filmová vedkyňa a šéfredaktorka časopisu Kinečko.
Založila ho v roku 2010 s filmovou producentkou Evou Pa a aj renomovaní tvorcovia ho označujú za unikátne a svojím spôsobom inšpirujúce médium pre mladých aj starších filmárov.
Sedem rokov vychádzalo ako popularizačný filmový fenomén, teraz sa chce presunúť na web a byť ešte všestrannejšou platformou. A stále na čele so ženami, ktoré svetom filmu žijú naplno.
Časopis Kinečko (zdroj: archív Kinečka)Filmoví kritici ako elitárski intelektuáli?
Venovať sa na Slovensku iba kinematografii bez ohľadu na to, z ktorej strany, je ťažké.
„U nás existovala vysoko odborná filmologická tlač, ktorú číta možno stovka čitateľov, prípadne časopisy bez jasného zámeru a koncepcie okrem reklamy, ktoré po chvíli zanikli, alebo ojedinelé blogy,“ zamýšľa sa Eva Križková.
Podľa nej chýba dnešnému svetu filmových recenzií a kritiky časová i plošná kontinuita. „Mnohí recenzenti sú mladí a začali písať pred rokom či dvomi. Je to málo na to, aby ich názor verejnosť rozpoznávala. Remeslo kritika sa na Slovensku nepestovalo kontinuálne a dlhodobo,“ hovorí.
Ostrá kritika nepodložená skutočnými odbornými argumentmi, ktoré by aj laickému divákovi vysvetlili, prečo film nie je dobrý a aký by mal byť, aby dobrý bol, môže vzbudzovať u ľudí pochybnosti o jej zmysle.
„Stretla som sa už s názormi, že kritici sú elitárski intelektuáli. Jedným z dôvodom je aj absencia kontinuálnej kvalitnej a analytickej kritiky komerčného filmu, kde má svoje vysvetlenie, ktorý komerčný film dobrý je a prečo tento nie je. A naopak tu máme často pozitívne recenzie na festivalové filmy, kde tiež nie je vysvetlené na základe argumentov a formulovaných kritérií, ktorý z týchto filmov je lepší, ktorý horší a prečo,“ zhŕňa Križková.
Križková dodáva, že ide o súvis s financovaním. „Nikto nemá záujem zafinancovať kritický názor. Nie je v záujme distribučných spoločností, aby niekto analyzoval, či je film dobrý alebo nie. Stačí im dať informáciu o tom, že ide do kín.“
Zároveň však postupne pribúda formovanie základu filmových kritikov aspoň v niektorých médiách „Sledujem pozitívny trend, že v kultúrnych rubrikách denníkov existuje niekto, kto sa venuje filmu a kontinuálne píše kritiky na filmy. V poslednej dobe nastúpila nová mladá generácia kritikov, ktorých už postupne vieme rozoznať,“ hovorí.
Eva Pa a Eva Križková (zdroj: archív EK, EP)Je na tom slovenský film naozaj tak zle?
„V žiadnom prípade. Slovenskému filmu sa darí a prekvitá,“ odpovedá Eva Pa. Obe autorky si pritom myslia, že v kontexte histórie je na tom slovenský film stále lepšie.
„Už len to, ak si vezmeme, že máme každý rok filmy na tých najšpičkovejších filmových festivaloch, máme dokumentárne filmy, ktoré mapujú rôzne spoločenské problémy, ale aj filmy pre masy, na ktoré chodí veľa ľudí. Pomaly sa rozbieha aj žánrová pestrosť a filmová komercia,“ hovorí Eva Križková.
Príkladom takého filmu je okrem iných aj čerstvý filmový komerčný hit – Všetko alebo nič Evity Urbaníkovej.
„Ten film mal vynikajúcu kampaň. Jej autori vedia, čo priláka divákov. Ale taktiež mal aj zdrvujúcu kritiku,“ konštatuje Eva Pa.
Nie je to teda opäť prípad, keď kritici zhodia niečo iba preto, že to láka masy?
„To, že na film ide dvestotisíc ľudí, neznamená, že sa im to všetkým páči a že len tých pár ľudí, čo zrovna píšu do novín, tomu nerozumie. Ľudia idú často do kina na základe reklamy a odchádzajú z neho sklamaní. A potom je tu druhá otázka, že čo sa masám naozaj páči? Keď som robila rozhovor s režisérom Bélom Tarrom, hovoril, že preňho je najdôležitejší obyčajný divák. Lenže distribútori a médiá divákov podceňujú a chovajú sa k nim ako k malým deťom, ktoré treba kŕmiť sprostosťami aby ste sa im zapáčili,“ hovorí Križková.
Ľudia sú podľa nej masírovaní reklamou a často netušia, že existuje množstvo iných vecí, ktoré môžu chcieť. Nie je teda pravda, že dopyt tvorí ponuku, ale naopak.
„Negatívna kritika nie je výsmech divákom, ale nastavuje zrkadlo ľuďom, ktorí im tieto obsahy ponúkajú. Ona len upozorňuje divákov a čitateľov na to, že majú začať vyžadovať niečo viac,“ myslí si šéfredaktorka.
O tom, čo je iné a ako sa k tomu dostať
Ako teda vyžadovať niečo viac, keď to ľudia nepoznajú? Ako sa dostať ďalej, než po hranice komercie, ktorá má prostriedky na svoju prezentáciu?
Obe filmové odborníčky, ktoré podľa vlastných slov pozerajú priemerne jeden film denne, sa zhodujú na festivaloch.
„Ak chcete vidieť niečo odvážne, netradičné a nové, cestou sú predovšetkým filmové festivaly. Ich ambíciou je vyberať to najšpičkovejšie a najprogresívnejšie zo sveta filmu. Nové a progresívne veci sú ešte neoverené, a preto nemôžu mať komerčný úspech, ale festivaly sú tu na to, aby na ne upozornili a predstavili ich verejnosti, médiám, a teda aj budúcemu publiku,“ vysvetľuje Križková.
Čo najviac za posledné roky oslovilo ženy, ktoré videli tisícky filmov a šíria informácie o tomto svete aj čitateľom Kinečka?
„Zo slovenskej tvorby sa mi za dlhé roky najviac páčil film Piaty október od Martina Kollára, čo je jeho minuloročný dokumentárny debut. Je to veľmi avantgardné dielo, používa filmové prostriedky spôsobom, ktorý nie je bežný. Pre nás, čo sme v živote videli veľa filmov je niečo, čo sme ešte nevideli, úplne osviežujúce,“ odpovedá Eva Križková a Eva Pa súhlasí:
„Ide o výnimočný slovenský film. Ja osobne mám rada aj animáciu, páčil sa mi napríklad film Pandy od Matúša Vizára, či tWINs od Petra Budinského. Z hraných filmov ma za posledné roky zo slovenskej tvorby asi najviac oslovil film Až do mesta Aš režisérky Ivety Grófovej. Tieto tituly sú dôkazom, že slovenská kinematografia napreduje.“
A za to, že to tak je, môže vďačiť aj podpore všetkých tých, ktorí filmom žijú. V médiách, inštitúciách či mimo nich.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
