Psia psychologička: Výchova menších psov sa zanedbáva, pohrýzol ma aj ratlík

Kedy ste v sebe objavili vrúcny vzťah k psom?

Už v detstve. Odmalička som behala po štvornožky, štekala som, hrala som sa na psa a so psami som sa vláčila stále. Keď som bola malá, nemali sme psa, a tak som sa chodila hrať k susedovým psom.

Ako došlo k tomu, že ste psov začali vychovávať a viesť?

Začalo to asi vtedy, keď ma pes prvýkrát pohrýzol. Mohla som mať asi štrnásť rokov, zobrali sme si psa z útulku a mal už niečo za sebou. Nevedeli sme, ako reaguje, povedali nám, že je to pohodový pes a vychádza aj s inými psami a s ľuďmi nemá problém. No keď sme prišli na cvičák, v niektorých situáciách začal skratovať, obrátil sa proti nám. Vtedy som prišla na to, že by sme s tým asi mali niečo robiť.

Navštívila som jednu pani, ktorá sa psom aktívne venovala a zaujalo ma, čo robí. Neskôr som začala pracovať v útulku Slobody zvierat a tam to prepuklo. Začala som si študovať správanie psov, vlkov, čítať encyklopédie, pozerať náučné dokumentárne filmy a jednoducho som bola vo svorke desiatok psov, kde som toho odpozerala najviac.

Takže išlo najmä o samoštúdium.

Presne tak. Po strednej škole som išla študovať kynológiu do Košíc, ale nedokončila som ju, pretože som časovo nestíhala a ani to nesplnilo moje očakávania.

Je výchova psov niečo, čím sa dá na Slovensku uživiť?

Ako u koho. Človek, ktorý je biznismen, by si na tom vedel pekne zarobiť, lenže ja som šibnutá, mám chrbtovú kosť. Zatiaľ žijeme, ale nie v luxuse, museli sme sa uskromniť.

Musíte mať nejaké vrodené predpoklady na to, aby ste psom rozumeli?

Určite. Ich študovanie nestačí, treba mať pre to určitý cit, vlohy, ktoré nie každý má. Objavila som ich tým, že som so psami pracovala a aj ľudia okolo, aj ja sme cítili, že to funguje.

Je pre váš čítanie signálov a reči tela psov vždy jednoduché?

Samotná práca so psíkmi nie je ťažká, horšie je to s majiteľmi. Pes nie je pokazený od prírody, pokazí ho buď človek alebo podmienky, v ktorých sa nachádza. Čiže práca so psami je viac-menej jednoduchá. Niekedy je rizikovejšia, ale vždy je to lepšie ako s človekom.

Hovorí sa, že aký pán, taký pes. Koľko percent správania psa majú v rukách ľudia a koľko percent je jeho vlastná osobnosť a temperament?

Povedala by som, že genetika a prirodzená povaha psíka je takých 30 percent. Zvyšok väčšinou ovplyvňuje človek. Sú majitelia, ktorí za mnou chodia a povedia, že ten pes bol taký odmalička. Ale ťažko povedať, či bol naozaj taký, alebo zanedbali niečo oni svojou výchovou. Sú však aj iné prípady.

Napríklad pes, ktorý je zo zlých podmienok, vyrastal u množiteľa a odmalička bol v špinavom prostredí, tak bude mať problém naučiť sa hygiene. Veľa ľudí sa na mňa obracia s tým, že pes im doma špiní a keď sa ich spýtam, odkiaľ je, tak povedia, že od množiteľa. Je to lacné šteniatko a kde je ponuka, tam je aj dopyt, bohužiaľ na Slovensku je to tak.

Michaela Murková so svojimi psami (zdroj: archív MM)

Robíte takýmto majiteľom aj osvetu o tom, čo znamená podporovať množiarne?

Určite, je to potrebné. Aj keď som pracovala v útulku, veľakrát k nám prišli psíkovia priamo od množiteľov, videli sme aj priestory, v ktorých žili a bola to katastrofa. Takže to ľuďom veľmi podrobne opisujem. Tí, ktorí majú doma takéhoto psíka, nemôžu vedieť, či jeho mamina nebola zavretá niekde v klietke vo vlastných výkaloch. Maminky sučky po šteniatkach upratujú, teda keď šteňa urobí potrebu, ich mamina to uprace, zje to. Oblizuje im brušká, zadočky. A keď fenka takúto tendenciu nemá, jej šteňa sa iba ťažko naučí hygiene, keď okolo seba vidí iba neporiadok.

Predstavme si príklad – človek si vezme domov psíka už od šteniatka. Čím a kedy treba pri jeho výchove začať?

Socializáciou a čím skôr, tým lepšie. To znamená brávať ho medzi ľudí, na rušné miesta, medzi psíkov, jednoducho aby si zvykol na čo najviac podnetov. Čím viac toho pes pozná, tým menšia je šanca, že sa niečoho zľakne.

Čo robiť v prípade, že si človek osvojí už staršieho psa, ktorý možno pochytil nejaké zlé návyky? Ako ho naviesť na správnu cestu?

Asi by bolo najlepšie obrátiť sa na odborníka, lebo mnohí ľudia nemajú toľko informácií o tom, ako psík funguje, ako funguje jeho myslenie. Ani na cvičákoch sa ľudia väčšinou nedozvedia, ako to naozaj je, lebo cvičitelia tam fungujú ešte v starom režime, že do toho psa to nejako natlčiem, nakopem a bude to fungovať. Sama som chodia na taký cvičák a nepáčilo sa mi to, jednoducho sme odtiaľ museli odísť. Treba sa obrátiť na odborníka, ale takého, ktorý tomu naozaj rozumie.

Ako ho človek spozná? Dnes si môžu mnohí myslieť, že rozumejú psom...

Určite by si človek mohol niečo naštudovať prostredníctvom kníh. Takisto je veľa odborníkov, ktorí už majú vykričané meno. Je internet, existuje Google, ľudia si vedia nájsť aj rôzne recenzie. A takisto intuícia, ak im ten človek nesedí, tak od neho odísť.

Čo si myslíte o agresívnom spôsobe výchovy, kriku na psa, bitke, používaní elektronického obojka?

Čo do psa dáte, to sa vám vráti. Tak to jednoducho funguje. Čím budete na psíka agresívnejší, tým viac sa to neskôr môže obrátiť vo váš neprospech. Mám pár skúseností, pri ktorých sa pes stal agresor a útočil pri každom zlom pohybe, alebo sa zlomil a stal sa z neho extrémne plachý jedinec.

Takého mám doma. Niekoľko rokov bol týraný, istý alkoholik ho bil, kopal a zatváral do tmavej miestnosti. Teraz je to plachší psík, ale dá sa s ním fungovať normálne. No stane sa, že keď naňho napríklad nejaký chlap zvýši hlas či nedajbože spraví nejaký zlý pohyb, pes sa pomočí a zalezie do najbližšieho úkrytu. Potom sa zas ťažko dáva do poriadku.

To, ako sa tieto negatívne skúsenosti odrážajú na psychike zvierat, je niečo, čo sa s nimi už bude vliecť do konca života?

Dá sa s tým pracovať. Do určitej miery, u niektorých viac, u niektorých menej. Môže sa stať, že nejaká časť toho pôvodného správania zostane, ale väčšia časť vymizne. Závisí to od konkrétneho zvieraťa.

Závisí aj od konkrétnej rasy, ako s ňou pracovať a vychovávať ju?

V podstate áno, ale k žiadnemu psovi netreba ísť s bitkou a krikom. Tieto veci do spolužitia so psom a k výchove jednoducho nepatria. Všímam si, že práve ľudia s menšími psami to zanedbávajú, lebo si myslia, že malého psa netreba vychovávať, socializovať a majú ho buď ako náhradu za dieťa, alebo ako hračku.

Berú ho ako člena rodiny, ale zabúdajú na to, že je to stále pes a treba sa mu venovať. Bola som u ľudí, ktorí majú ratlíka a ten ratlík sa mi v momente zahryzol do kolena. Bol to pes, ktorý doma nastolil diktatúru a všetci sa ho báli. S malými psami býva väčší problém ako s väčšími.

Ktoré sú najväčšie chyby, ktoré psíčkari pri výchove robia?

Najväčšia chyba je tá, že psa neberú ako psa, to je najhoršie, čo môžu urobiť. Ďalšia chyba je, že zvieratko rozmaznávajú, a potom aj to, že niektorí sa svojich psov boja. Dajme tomu, že majú doma psíka, ktorý nereaguje dobre na cudzích psov a keď vyštartuje na iného psa, boja sa zakročiť, lebo čo ak by ich náhodou ich vlastný pes pohrýzol.

Nie je dobré mať doma psa, z ktorého mám strach. Ďalšia vec je, že si nechávajú od psíkov skákať po hlave. Človek by mal mať na jednej strane so psom kamarátsky vzťah, ale na druhej strane tam musí byť aj rešpekt. Dôvera a rešpekt sú najdôležitejšie a ľudia na to zabúdajú.

Súvisí to teda s obľúbenou teóriou, že človek by mal byť svojmu psovi alfa samcom?

Alfa samcom určite nie. Takisto nie som alfa samec a moje psy ma rešpektujú viac, ako môjho partnera. Je to zlá idea, pretože pes vie, že človek nie je pes, čiže nejaký alfa samec je tam úplne scestný. Na druhej strane, prečo by som sa ja mala povyšovať nad môjho psa, pes je môj parťák, on sa spolieha na mňa, ja naňho. Nemám dôvod sa vyvyšovať, on len musí rešpektovať určité veci, ktoré mu nastavím.

Akú rolu potom zohráva človek v živote psa, ako ten vzťah pomenovať?

Je to vzťah majiteľa a psa. Pes nás berie ako boha. Je to hlúpe, ale je to tak. Sme jeho najlepší kamarát a človek toto postavenie niekedy zneužíva. Alfa samec to teda nie je, skôr by som to nazvala parťák, alebo kamarát. Ja tak svoje psy beriem a určite si nebudem hladkať ego, že som človek, a preto niečo viac. To nerobí dobrotu.

Michaela Murková so svojimi psami (zdroj: archív MM)

Sú povely, ktoré by mal ovládať každý pes?

Privolanie "ku mne" a to za každých okolností, pretože bez privolania je pes neovládateľný. Nič iné pre spokojný život vedieť nemusí a okrem toho je každý pes individuálny, tak ako človek.

Takže aj výchovu, aj výcvik treba prispôsobovať každému jedincovi zvlášť. Ale myslím si, že alfou a omegou je práve výchova a socializácia. Ja takisto nemám psov vycvičených, ale vychovaných a to je rozdiel. Výcvik v umelom prostredí pre psa nie je prirodzený.

Koľko máte vlastne psov?

To sa stále mení, pretože keď napríklad útulok potrebuje urgentné dočasné opatery, tak k sebe brávame aj takéto prípady. Ale momentálne ich máme jedenásť.

Čo prežíva pes, ktorého majiteľ drží niekde vonku ako „strážnika“ a väčšinou oňho nejaví väčší záujem než len nakŕmiť ho? Je to častý jav najmä v rodinných domoch na dedinách.

Nič príjemné, pretože pes je spoločenský tvor a potrebuje kontakt s inými psami a v prvom rade s človekom. Pre psa je to určite traumatizujúce. Mali sme fenku, ktorá bola odmalička na reťazi. Prišla k nám ako dva a pol ročná a nevedela, čo je to pochvala, trest, nevedela komunikovať.

To už bol psík, s ktorým sa pracovalo ťažšie, ale opäť za to mohol človek. Niekedy sú ľudia zaťatí a aj keď majú psa na reťazi, tak sa ho nechcú vzdať. Aj keď je podvyživený, aj keď tam trpí.

Koľko takýchto psov už prešlo vašimi rukami?

To netuším, ale boli to desiatky, možno stovky. Nerátam to.

Stalo sa vám, že za vami prišiel človek so psom, ktorý sa vám zdal naozaj ako tvrdý oriešok?

Tvrdý oriešok je vždy človek. So psíkmi to ide, s ľuďmi už veľmi nie. Ale tvrdý oriešok bol doteraz možno môj ovčiak, ktorý bol týraný a aj napriek tomu, že je u nás druhý rok, niektoré reakcie ešte úplne nevymizli. Radšej ujde, ako by sa mal niečomu postaviť. Je to pes, ktorý má extrémnu plachosť, prirovnala by som ju až k vlčej plachosti. No od neho som sa aj najviac naučila, ako so psami jemne pracovať.

Čím pri prevýchove začínate? Čo je prvý krok?

Začínam tým, že sa s majiteľom porozprávam o tom, aký je problém. Takisto je dôležité vidieť problém na vlastné oči, lebo majitelia ma väčšinou kontaktujú s tým, že majú doma nevychovateľného psa, je nezvládnuteľný, typické veci. Ale problém je vždy niekde inde, než povedia.

Nepriznajú sa, že svojho psa rozmaznávajú a nechajú si od neho skákať po hlave. Ďalej sa s majiteľom a psom prejdem po vonku, aby som to videla v skutočnosti. Väčšinou je problémom to, že pes na vôdzke ťahá. Napokon majiteľom vysvetlím, čo kedy robiť, čo nerobiť, ukážem im riešenie situácie a už oni sa musia riadiť inštrukciami.

Ťahanie psov na vôdzke je častý problém. Môže byť komplikáciou aj zle vybratý obojok či postroj?

Ťahanie na vôdzke sa dá riešiť takzvanou halti ohlávkou v priebehu pár minút, len s ňou treba vedieť pracovať citlivo. Uľahčuje najmä život majiteľom veľkých a ťažkých psov, funguje na podobnom princípe ako ohlávka na koňa, čiže sa ovláda hlava psíka. Keď sa pes zaprie a snaží sa ťahať, tak mu to iba otočí hlavu. Tým pádom nemá možnosť ťahať, majiteľ si ho následne iba trošku skoriguje. Takisto nie je na normálnu prácu so psom vhodný sťahovací či ostnatý obojok.

Na cvičákoch rozdávajú sťahovacie obojky bezhlavo, ale nikto majiteľov nenaučí, ako s nimi pracovať. No aj tak to nie je dobré riešenie, lebo pes sa na takom obojku škrtí, nemá kyslík a keď nemá kyslík, nemôže uvažovať normálne. Ostnaté obojky sú už vyšší level a používajú ich len idioti. Ja akýmkoľvek psom dávam klasické pohodlné kožené široké obojky, ale musia byť správne utiahnuté. To znamená na dva prsty pod krkom a nasadené tesne za ušami, aby bol pes na obojku ovládateľný.

Medzi psíčkarmi kolujú aj informácie, že klasické obojky na krk nerobia psom dobre na krčnú chrbticu, a preto používajú postroje.

Postroj je určený práve na to, aby pes ťahal, na to bol vyvinutý. Keď dáte postroj 90-kilovému kaukazanovi, tak vás odnesie na druhý koniec sveta. Ďalšia vec je, že aj postroje vedia narobiť peknú šarapatu, čo sa týka problémov s krčnou chrbticou či pohybovým aparátom. Na nahodenie psa do pohody a narovnanie stavcov však existuje Dornova metóda. Prirovnala by som to k fyzioterapii, je to masáž, kde sa psovi prirodzeným pohybom dávajú všetky stavce a kĺby do pôvodného stavu.

Stretli ste sa s prípadom, keď vám pes prišiel naozaj neprevychovateľný?

Mala som takého psíka minulý rok. Poviem to možno hlúpo, ale je to jeden jediný pes za celý môj život, ktorého by som odporučila na utratenie. Pretože to bol jednak starý pes a jednak tam neboli vyhliadky, že by bol umiestnený k niekomu, kto by ho zvládol. Bol to pes, ktorý v momente začal trhať človeka a ja som si to od neho tiež odniesla.

Ani som sa nedostala k jeho prevýchove, pretože som skončila v nemocnici a museli si ho odviezť naspäť do útulku. Ten pes bol dva roky nonstop zatvorený vo voliére. Chodili k nemu len tým štýlom, že poškriabať ho za uchom, dať mu žrať a vyčistiť koterec. A takýto život, respektíve dožívanie, je preňho oveľa väčším trápením, než humánne to ukončiť.

No keby vás nepohrýzol, možno by ste mu pomohli.

Ani nie, že keby ma nepohrýzol. To bolo v poriadku, mňa už dohrýzlo veľa psov. Ale bola som vyše mesiaca a pol úplne indisponovaná, čiže bolo to komplikovanejšie. Aj môj partner bol v tom čase odcestovaný, takže nebola možnosť s tým psom pracovať.

Zrejme ste už mali veľa incidentov so psami.

Toto bol asi najbrutálnejší, lebo ten pes išiel do toho s tým, že ma zabije. Keby nemal v sebe určitú dávku sedatív, tak by ma asi aj zabil, ale už so mnou nevládal bojovať. Samozrejme aj v útulku bolo na dennom poriadku, že ma nejaký pes pohrýzol, lebo nedá sa vždy vedieť, z akých podmienok sú tie zvieratá. Je to vec, ktorá k tomu patrí a takisto sa to deje aj v mojej profesii.

Nemáte kvôli takýmto prípadom zo psov niekedy strach?

Nie. Po tom, ako ma ten veľký pes dohrýzol, som na tom bola psychicky horšie, trošku so mnou „cukalo“, keď som išla k nejakému agresorovi, ale už to opadlo. Ja som zo psov nikdy nemala strach, tým, že som robila v útulku, kde sme mali na starosti 350 psov, som musela vliezť ku každému, každého nakŕmiť a upratať mu. Musela som byť s nimi a keby som mala strach, kto by sa o tých psov postaral?

Existuje nejaká univerzálna rada, ako sa zachovať, ak napríklad stretneme voľne pusteného psa, nedajbože ak vieme, že na nás môže zaútočiť?

Nenadväzovať s ním očný kontakt, ísť si po svojom, neriešiť ho. Ak vidíte, že pes nie je priateľský, že by k vám utekal s vrtiacim chvostom, tak radšej zájsť za roh a zavolať službu na odchyt psov. Ideálne je mať ruky pri tele, tváriť sa, že sa nič nedeje a hlavne dýchať. Pes cíti zvýšený adrenalín na veľkú diaľku.

Keď už zaútočí, závisí od toho, aký je to pes a akým spôsobom to urobí. Väčšinou na vás vyskočia a vtedy by ste mali aspoň nastaviť ruku, nech vás pohryzú do nej a nie do krku. Je tiež dôležité sa snažiť zo seba toho psa dostať. Určite netreba utekať. Ale ak psa nevyprovokujete, tak na vás nezaútočí.