Výber životného partnera nie je náhodný, rolu hrá aj genetická podobnosť

Aký vysoký je váš manžel či manželka? A ako veľmi sa líši jeho či jej IQ a vzdelanie od toho vášho? Odpoveď na otázku, prečo sú si mnohí partneri v určitých veciach takí podobní a či sme si s ľuďmi blízki na základe rovnakých fyzických a genetických čŕt, sa snaží dať čerstvo publikovaná štúdia v magazíne Natural Human Behavior.

Austrálski vedci sa v nej zaoberajú genetickými dôkazmi takzvaného asortatívneho párovania, ktoré je založené na tom, že jedinec si vyberá svoj náprotivok na základe určitej vzájomnej podobnosti. O tomto spôsobe vytvárania párov v prírode sa pritom hovorí už roky v súvislosti so zvieratami, odborníci však predpokladali, že existuje aj u ľudí.

Vedci v tomto prípade pracovali s informáciami o fyzických a genetických črtách viac než 24-tisíc heterosexuálnych európskych párov. Zamerali sa na výšku a BMI (index telesnej hmotnosti) jednej osoby a vzápätí predpovedali výšku a BMI ich partnera. Ak teda bol jedinec vysoký, predpokladali, že podobnú výšku bude mať aj jeho náprotivok a porovnali ju so skutočnou hodnotou.

(zdroj: Pixabay.com)

V ich výpočtoch sa napokon našla silná štatistická súvislosť medzi ľudskými genetickými dispozíciami týkajúcimi sa výšky a reálnou výškou ich partnera. Štatisticky významnú súvislosť našli aj medzi génmi súvisiacimi s BMI jedinca a partnerovou hodnotou BMI, ale napríklad aj pri takej črte ako je dĺžka vzdelania.

To však podľa vedúceho štúdie Mathewa Robinsona skôr znamená, že ľudia si volia svojich partnerov pre podobné záľuby, ktoré súvisia s úrovňou a dĺžkou vzdelania, nie presným počtom rokov, ktoré človek strávil na škole.

Výskum podľa jeho autorov naznačil, že takýto spôsob výberu partnera ovplyvňuje genomickú stavbu ľudských rysov a charakteristík. Asortatívne párovanie tak zvyšuje pravdepodobnosť, že črtu ako je napríklad výška, zdedí aj potomok takéhoto páru.

Podľa vedcov by tento model mohol pomôcť predvídať pravdepodobnosť zdedenia chorôb či určitých fyzických čŕt, ale tiež pochopiť, prečo sú si manželia a partneri podobní aj v mnohých iných oblastiach akými sú IQ, politické preferencie či psychiatrické ochorenia.

Londýnsky behaviorálny genetik Robert Plomin sa vyjadril, že austrálska štúdia signalizuje, že tendenciu sobášiť sa medzi sebou majú aj ľudia s autizmom, schizofréniou či s poruchou pozornosti, a môže tak pomôcť zistiť, či je ich voľba zakorenená v DNA.