Ľubica Vargicová: V kostýmoch sa niekedy nedá hýbať

Chodíte rada na plesy?

Nechcem klamať, takže momentálne menej. Možno preto, že mám zdravotné problémy s pohybom, ale je to aj profesionálna deformácia. Neviem sa až tak uvoľniť, keď ma čaká o pár dní náročné predstavenie alebo skúška v divadle. Normálne sa vtedy vyhýbam kontaktu s ľuďmi, aby som neochorela alebo neprechladla, vlastne som stále v strehu.

Už roky ste členkou čestného plesového výboru Plesu v opere. Ako vnímate túto svoju rolu?

Je to pre mňa obrovská česť, lebo môžem byť medzi vzácnymi ľuďmi, kapacitami vo svojich odboroch, ktorí už majú kompetenciu posudzovať a hodnotiť. Ja sa na to ešte celkom necítim, ale naše spoločné stretnutia sú pre mňa veľmi cenné a inšpiratívne.

Akú má čestný plesový výbor vlastne úlohu?

Jeho členovia reprezentujú rôzne oblasti spoločenského života, ktorých si vybral hostiteľ, spoločnosť Orange, aby garantovali vysokú kultúrnu úroveň plesu. Najprv sa musíme oboznámiť s dramaturgiou programu, s výberom hostí a s cieľom finančnej pomoci, ktoré toto podujatie každý rok má. Po plese hodnotíme jeho priebeh, tlmočíme reakcie či upozorňujeme na prípadné chybičky.

Pokiaľ ide o charitatívny rozmer plesov čo si o nich myslíte? Ide naozaj o reálnu pomoc? Alebo o zviditeľnenie darcov?

Je to reálna pomoc. O dobročinnosti som sa osobne presvedčila. Vyzbierané peniaze dostane presne určený prijímateľ pomoci, či už vo forme konkrétnych prístrojov, alebo vznikajú nové zariadenia. Akcia prebehne pomerne rýchlo, všetko sa zdokumentuje pod dohľadom hostiteľa Plesu v opere a zástupcov čestného plesového výboru. O špekulácii nemôže byť reč, a pokiaľ ide o zviditeľnenie, určite chce darca viac poukázať na obdarovaného a jeho problém, ako na seba samého.

Ľubica Vargicová (zdroj: Petra Bošanská)

Tento rok pôjdu vyzbierané peniaze pre Centrá včasnej intervencie pre rodiny predčasne narodených detí. Čo nám o nich môžete povedať?

Na Slovensku sa každoročne narodí viac ako dvetisíc detí s poškodením orgánov alebo s iným zdravotným znevýhodnením. Sú to tragédie pre mnohé rodiny, ktoré bez odbornej pomoci nedokážu zlepšiť zdravotný stav svojho dieťaťa a jeho budúci život. Riešenie poskytujú Centrá včasnej intervencie, kde tímy odborníkov z rôznych oblastí nielen podporujú vývin detí, ktorý je ohrozený či oneskorený, ale snažia sa aj o lepšie začlenenia malých pacientov do bežného života. Na Slovensku je iba päť takýchto centier, pričom dve z nich, v Banskej Bystrici a Košiciach, vznikli vďaka štedrosti hostí minulého Plesu v opere. Akútnosť problému však neklesá, a preto aj nadchádzajúci Ples v opere zastreší túto problematiku a jeho dobročinné poslanie sa venuje včasnej intervencii. Hostia Plesu v opere od roku 2010 venovali na dobročinné účely sumu vyššiu ako 1 200 000 eur a výťažok zo 17. ročníka poputuje na zriadenie a prevádzku ďalšieho centra včasnej intervencie, tentokrát v Trenčíne.

Cítite sa v budove Opery lepšie ako speváčka pri vystúpení alebo ako návštevníčka plesu?

Ťažko povedať. Do divadla chodím aj ako divák. Samozrejme, keď som tam ako interpret, je s tým spojený určitý adrenalín, zodpovednosť. Keď som v publiku, chcem si to užiť. Aj ples si užívam, lebo sa na mňa nesústredí až taká veľká pozornosť a vždy zažijem niečo nové, pekné. Mám rada krásu, a tej je tam veľa. Krásne naaranžované a výborné jedlá, nádherne upravené dámy, veľkolepá a vkusná výzdoba interiéru a stále lepší program. Je to umelecký zážitok po všetkých stránkach.

Ako si vyberáte plesovú róbu?

Boli časy, keď som si každý rok plesové šaty kupovala. Dnes je veľa požičovní a zaobstaranie šiat je naozaj pohodlné. Nie je to síce moja róba, ale treba ju vedieť odprezentovať. Vyberám si také šaty, aby som v nich mohla pohodlne sedieť, tancovať aj sa najesť. Niektoré róby bývajú dosť rozmerné, ale na plese sa pohybujete aj v preplnených priestoroch, po schodoch, takže treba naozaj zvážiť, čo je vhodné.

(zdroj: Petra Bošanská)

Vám plesové šaty asi nie sú také vzácne, lebo ako speváčka často vystupujete v kostýmoch...

Ako kedy. V tradičných inscenáciách si kostýmy užijem skôr v tom horšom zmysle slova, lebo väčšinou sú ťažké a dosť teplé. Šijú sa z materiálov, ktoré musia vydržať časté čistenie či prešívanie. V svojom živote som už odnosila na javisku veľa kilogramov. A potom sú špeciálne kostýmy, napríklad pre Kráľovnú noci, ktoré mávajú všitú kovovú konštrukciu, sú prepletené elektrickými káblami a svetielkami, alebo majú dlhočiznú vlečku. Niekedy sa v nich naozaj nedá hýbať.

Spievate už veľa rokov. Ešte sa vám operný spev nezunoval?

To je zákerná otázka. (smiech) Čo chcete počuť?

Či vás spev stále baví. V iných profesiách totiž existuje vyhorenie...

Presne to som chcela povedať. Existuje vo všetkých profesiách, a podľa mňa ho každý raz zažije. Život je ako húsenicová dráha, raz sme hore, potom dolu, raz ma spev baví viac, inokedy menej. Občas je človek zahltený všetkým možným, má plnú hlavu problémov, ktoré rieši doma alebo mimo divadla, nie je schopný sa od nich oslobodiť. Ale vždy, keď prejdem bránou divadla, snažím sa úplne odstrihnúť, musím sa prevteliť do iného života a príbehu tej-ktorej postavy. Niekedy je to fakt ťažké, napríklad keď mi zomrel ocino, musela som odrieknuť predstavenie.

Teraz otázka, ktorú ako operná diva a zároveň matka viacerých detí asi často dostávate: ako sa dá zvládnuť vaša profesia s početnou rodinou?

Ale no tak, nie som jediná, dnes už aj speváčky majú viac detí. Samozrejme, musíte mať vynikajúceho partnera, s ktorým vytvoríte tandem, chvíľku ťahá on, chvíľku ja, inak by sa človek asi zbláznil a uťahal. Keď je žena vyťažená v zamestnaní a nemá pomoc od partnera, určite potrebuje inú pomocníčku, či už z rodiny alebo profesionálnu, sama to ťažko zvládne. A koniec koncov, medzi deťmi mám väčšie vekové rozdiely, takže veľkí mi pomáhajú s mladšími. To je výhoda početných rodín.

Aké staré máte deti?

Dvadsaťšesť, dvadsaťjeden a štrnásť. Lukáš, Margaréta, Jakub. Vždy som si trochu popracovala, kým prišlo na svet ďalšie dieťa, lebo vypadnúť z kondície na dlhšie obdobie je pre speváčku nebezpečné a každé dieťa som si chcela užiť.

(zdroj: Petra Bošanská)

S manželom Martinom ste sa zoznámili ešte v Ľudovej škole umenia. Je nezvyklé, že známosti z tohto obdobia a z takéhoto prostredia tak dlho vydržia.

Samozrejme, že sme spolu nechodili od šiestich rokov. No spoznali sme sa skoro a možno to zohralo neskôr rolu. Neboli sme si na konzervatóriu cudzí, boli medzi nami sympatie a kamarátstvo, čo sa vyvinulo do hlbšieho vzťahu. Nebola to láska na prvý pohľad, ale nemôžem náš vzťah ani nazvať zvykom, lebo stále nám funguje ako pred svadbou.

To je obdivuhodné. Ste teda láska z konzervatória?

Áno. Ja nepochádzam z umeleckej rodiny a z tejto brandže som na škole vôbec nikoho nepoznala, Maťko bol pre mňa záchytný bod a spriaznená duša. Ako spolužiaci sme zažívali spoločne lyžovačky, školské zájazdy, rôzne večierky.

Na aký predmet ste spolu chodili na ĽŠU?

Obidvaja sme navštevovali hodiny klavíra, každý u svojho pedagóga, kolektívnym predmetom bola hudobná teória. Chodilo nás tam asi dvadsať, z toho traja chalani, takže boli veľmi obľúbení.

Aj vaše deti chodili na hudobnú?

Všetky. Chceli sme, aby mali hudobné znalosti, pretože podľa nás patria k všeobecnému vzdelaniu každého kultúrneho človeka. Na základných školách sa hudbe venujú málo, niekde nemajú ani hudobný krúžok. Nástroj si deti vybrali samy, Margarétka klavír, Jakubko flautu, hral na nej aj Lukáš a je dobrým základom pre iné dychové nástroje. Najstarší syn pokračoval na lesnom rohu a neskôr na bicích. Chytilo ich to, teória síce málokoho baví, ale majú talent, hudobné cítenie a „dobré uši“, čiže intonáciu. Svojím muzicírovaním nám robia veľkú radosť.

(zdroj: Petra Bošanská)

V čom vás najbližšie uvidíme?

Najbližšie… Ani mi nehovorte! Už sa to blíži. Premiéru opery Židovka máme začiatkom apríla. Nespievam síce hlavnú postavu, ale aj úloha Eudoxie je celkom náročná. Budeme ju pripravovať s českým dirigentom Robertom Jindrom a nemeckým režisérom Petrom Konwitschnym.

Takže, máme sa na čo tešiť?

Spoločne sa máme na čo tešiť. Nie je to až taký známy titul, ide o málo hrané, ale krásne dielo z obdobia romantizmu, ja osobne mám francúzske opery veľmi rada.

Pôjde o tradičné alebo moderné predvedenie?

Zatiaľ neviem, ale pán Konwitschny sa do tradície asi púšťať nebude. Som zvedavá.

Máte vzťah k moderným naštudovaniam klasických opier?

Pravdupovediac, som z nich zmätená, najmä ak vyrušujú plynutie hudby a priveľmi od nej odvádzajú pozornosť. Okrem toho by si režisér mal byť vedomý toho, že speváci to na javisku nemajú ľahké, a keď im navyše sťaží interpretáciu náročným pohybom, zložitou scénikou alebo nervozitou, tak to nie je bohviečo.

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic