Marta Ferencová o filme Všetko alebo nič: Nechcela som čitateľkám zabiť ilúziu

V jednom staršom rozhovore pre SME ste povedali: Vzťah herec – režisér je vec správneho argumentu, porozumenia. Odvtedy ste o niekoľko veľkých projektov bohatšia. Stále sa vám darí fungovať vďaka tomuto modelu?

Áno. V tomto som názor nezmenila, myslím, že stále je to o tom, že pokiaľ chce režisér herca niekam dostať, mal by mať argument a musí to vedieť vysvetliť. Telepatia v tejto komunikácii síce čiastočne funguje, lebo keď režisér robí so svojimi hercami, tak sa na nich musí naladiť. Takže tá komunikácia je trošku vnútornejšia a postupom času sa stane, že už sa len pozriem na herca a vie, čo od neho chcem.

Do kín príde v januári váš druhý celovečerný film podľa knihy Evity Urbaníkovej – Všetko alebo nič. Ako došlo k tomu, že ste si zasadli na režisérsku stoličku?

To bola Evitina voľba. Poznali sme sa a predtým sme sa už nejakým spôsobom rozprávali, že by sa táto kniha mohla sfilmovať. Neskôr sme mali menšiu pauzičku a evidentne to semienko v Evite vzklíčilo. Dotiahla to do toho bodu, že sa to nakrúcať malo a vtedy padla jej voľba na mňa. Nejako sa to utriaslo aj s producentmi, takže super.

Film sa pripravoval dlhé štyri roky...

Od momentu, kedy sa prišlo s myšlienkou, že sa to ide nakrúcať a začalo sa to dostávať do nejakej reálnej podoby, tak áno, prešli štyri roky. Jednak sa písal scenár, riešilo sa, či to nebude televízny film, potom to prešlo do modelu kinofilmu, potom do veľkej produkcie s českými a poľskými hercami. Celý projekt narastal, vznikol ako malý a narástol do obrovských rozmerov. Jednak časových, ale aj finančných a produkčných.

Marta Ferencová (vpravo) so spisovateľkou Evitou Urbaníkovou, herečkou Táňou Pauhofovou a producentom Petrom Núňezom. (zdroj: archív MF)

Nakrúcalo sa etapovito dva roky. Ako sa pracuje pri takýchto podmienkach?

Nie je to ľahké, lebo človek niekedy nevie, či sa to vôbec dokončí. Malo to svoje výhody aj nevýhody. Výhoda scenára bola v tom, že sa reálne odohráva v priebehu dvoch rokov ako príbeh a nejakou zhodou okolnosti sa v prvej fáze nakrútilo všetko to, čo tam aj malo byť. Takže 90 percent vecí, ktoré sa dorábali po roku - dvoch, boli také, ktoré sa skutočne udiali s odstupom času.

Čiže aj dievčatko, ktoré nám začínalo ako štvorročné, stihlo nakrútiť fázu tohto veku skoro úplne celú. Jej šesťročnú fázu sme teda nakrúcali po dvoch rokoch a to nám hralo do karát. Je tam však riziko, že z filmu vyprchá energia. Môže sa stať, že keď sa urobí takáto pauza, tak odíde nadšenie, ktoré ľudia majú na začiatku, keď sa tešia a dávajú do toho všetko. Trošku som sa toho bála, ale musím povedať, že na moje veľké prekvapenie energia nevyprchala.

Keď herci prišli na pľac, mala som pocit, ako keby tá pauza ani nebola, rok sa zmazal a všetci nadšene pokračovali ďalej. Neprišli s nejakým skepticizmom, že čo sa stalo, na čo sme čakali a že by medzitým mali desať filmových rolí a táto sa z nich stratila. Evidentne sa pri tomto projekte stalo to, že ľudia, ktorí v ňom hrali, k nemu mali okrem profesijného vzťahu aj ten ľudský a osobný a to tam bolo cítiť.

Vraj boli problémy s financiami. Došlo aj k iným komplikáciám?

Toto bola tá najväčšia a tento problém narástol z dôvodu kvality. Producent Peter Núñez nám dal s Evitou od začiatku voľnú ruku a k projektu pristupoval veľkoryso. Nechal nás hľadať krásne lokality, nechal nás obsadiť dobrých a tým pádom nie lacných hercov. Na filme mu záležalo a prioritou bola kvalita. Až potom ďaleko za tým boli starosti o financie, ktoré mal a ktoré nás trošku dobehli. To bol jediný realizačný problém, všetko ostatné prebiehalo veľmi príjemne.

Už predtým ste spolupracovali aj s hercami mimo Slovenska, aké však bolo robiť veľký film so Slovákmi, Čechmi aj Poliakmi?

Tým, že to vznikalo postupne, teda začalo to ako slovenský film, potom česko-slovenský a napokon česko-slovensko-poľský, tak to človeku až tak nedôjde. Len sa to tak nabaľovalo a nevnímala som to cez vonkajšie veci, ale cez vnútro. Potrebovala som postavu, našla som si ju v Poľsku, bol to Michal Zebrowski a ani som netušila, kto to je.

Ako ste naňho teda prišli?

Našla som si ho na internete. Jedného dňa som sa naštvala, sadla som si k počítaču a googlila som v okolitých krajinách. Až následne som zistila, že je to najväčšia poľská hviezda a nie úplne lacná. No bolo to treba, postava Jakuba je dôležitá, musí to byť chlap, ktorý je ukážkový a dobrý, charizmatický herec. A bolo to vybavené.

Bol problém nájsť presne takýto typ na Slovensku alebo v Čechách?

Tento film je trošku špecifický v tom, že Evitina kniha bola v istom zmysle kultová, predalo sa 160-tisíc kusov. Keďže som si pozerala ohlasy a Evita mi rozprávala, ako na knižku ľudia reagujú, nevzniklo to len tak. Ženy k nej majú citový vzťah a tým pádom v ich predstavách vznikol nejaký božský pán menom Jakub, ktorého keby som obsadila kýmkoľvek, koho chronicky poznajú, tak by som im zabila ilúziu.

Doteraz Evite píšu ženy, kto je Jakub, či je ten príbeh pravdivý, čo sa odohralo ďalej a podobne. Akýkoľvek dobrý slovenský alebo český herec by dostal túto ilúziu do veľkej konkrétnosti a tomu sme sa s Evitou chceli vyhnúť. Potrebovali sme novú tvár.

Ako sa vy osobne dívate na filmové stvárňovanie literárnych diel?