Legendárna 51-ročná nemecká krasokorčuliarka skonštatovala vo viacerých rozhovoroch, že žije šťastný život. Niekdajší predstaviteľ NDR Erich Honecker ju označil za „najpohľadnejšiu vnučku Karla Marxa“.
Newyorské noviny Times o nej hovorili ako o najkrajšej tvári socializmu. Katarína Wittová sa narodila v Nemeckej demokratickej republike, v meste Chemnitz, ktoré sa vtedy volalo Karl Marx Stadt.
Krátko potom sa rodina presťahovala do Berlína a bývala len pár stoviek metrov od Berlínskeho múru. Matka pracovala v nemocnici ako fyzioterapeutka a každé ráno vodila malú Kati do škôlky okolo ľadovej plochy. Tá dievčatko priam magicky priťahovala.
„Nesnívala som o tom, že budem ľadovou princeznou, v šou plnej krásnych kostýmov. Korčuľovanie ma skôr fascinovalo ako šport a to až tak veľmi, že som rodičov celé týždne otravovala, kým ma konečne neprihlásili na tréning,“ povedala v rozhovore pre nemecký portál Gala.
Zbierka úspechov
Začala športovať ako päťročná a prvé úspechy sa dostavili už čoskoro. Keď mala dvanásť rokov, ujala sa jej slávna trénerka Jutta Müllerová a už na majstrovstvách Európy v roku 1979 bolo divákom jasné, že v tom dievčati je niečo nezvyčajné.
Trénovala šesť dní v týždni a na ľade trávila aj sedem hodín, aby dosiahla to, o čom snívala.
Počas svojej kariéry získala štyri zlaté medaily z majstrovstiev sveta, šesťkrát za sebou vyhrala majstrovstvá Európy a dvakrát zvíťazila pod olympijskými kruhmi.
Vďaka očarujúcemu úsmevu a milej povahe sa stala miláčikom divákov. Pre fanúšikov krasokorčuľovania sa navždy stala nesmrteľnou Carmen z Olympiády 1988 v Calgary.
Ako Carmen na ľade v roku 1988 (zdroj: SITA)Tá vošla do histórie vďaka nezvyčajnému súboju dvoch adeptiek na zlato. Katarína Wittová si vtedy na voľnú jazdu vybrala hudbu z opery Carmen od Georgea Bizeta.
Číslo predviedla pár mesiacov pred Majstrovstvami Európy v Prahe a zožalo veľké ovácie. Jej vlastnou zbraňou sa ju rozhodla poraziť americká krasokorčuliarka tmavej pleti Debi Thomasová, ktorá si zvolila tú istú hudbu.
Wittová v červenom koste predviedla Carmen ako koketnú a zvodnú krásku, ktorá prežila príbeh plný bolesti a na záver „zomrela“.
Thomasová v čierno-bielom kostýme stavila viac na radosť zo života, no bola pod obrovským tlakom a výsledkom bolo niekoľko výrazných zaváhaní, ktoré ju pripravili o zlatú medailu. Tú si napokon odniesla Wittová.
Americká televízia, ktorá prenos prenášala, dosiahla sledovanosť 40,2 percenta. „Ľadová princezná – a kto je viac?“ hlásal titulok v The New York Times.
„Jasné, bola som vnímaná ako zástupkyňa Nemeckej demokratickej republiky, ale bola som aj niečo viac. Obraz NDR vo svete tvorila sivá farba, uniformy a ľudia bez radosti.
A potom som prišla ja, povedzme, ako niečo celkom iné. Bola som veselá, moje kostýmy boli pestré a neobvyklé.
Výzor a pôvab sú súčasťou krasokorčuľovania a aj keď vás niečo bolí, treba to robiť tak, ako keby ste mali perie na nohách, a nie krv v topánkach,“ vysvetľovala tajomstvo svojho úspechu v rozhovore pre nemecký Spiegel.
Obvinená zo špionáže
V rodnom Nemecku ju vďaka medailám oslavovali ako hrdinku. Vďaka tomu si mohla užívať rôzne privilégia. Nie je tajomstvom, že v čase, keď vo východnom Berlíne parkovali len trabanty a wartburgy, preháňala sa v západnom Volkswagene.
Samozrejmosťou bolo bývanie na úrovni a iné výhody, ktoré komunistickí funkcionári poskytovali len vyvoleným. Aj preto sa po zmene režimu zdvihla proti Wittovej obrovská vlna neznášanlivosti.
Bol to priam pohon na čarodejnicu. Bulvárny denník Bild ju dokonca nazval „komunistickou kozou“. Obviňovali ju zo spolupráce s nemeckou tajnou službou Stasi.
„Sú to lži. Keď sa ma pokúšali dostať, jednoznačne som odmietla. Za podpis mi ponúkali lukratívne reklamné zmluvy. Kontrovala som však tým, že mám ponuky na prechod k profesionálom za päť miliónov západonemeckých mariek. Mala som vtedy osemnásť rokov,“ povedala a na dôkaz toho, že jej povesť bola nepoškvrnená, zverejnila veľkú časť objemného spisu, ktorý o nej vytvorili členovia Stasi.
Wittová nikdy nepopierala, že jej život bol ľahší ako pre väčšinu obyvateľov NDR, no zároveň zdôrazňovala, že sa nikdy nezblížila s komunistickými pohlavármi viac, ako bolo nevyhnutné.
„My športovci sme vedeli, že šport bol financovaný štátom, čiže pracujúcim ľudom NDR. S politikmi som sa nikdy nestretla súkromne, len pri slávnostných príležitostiach. Boli to naši šéfovia a my sme sa museli k nim vždy, pokiaľ to bolo možné, vrátiť so zlatými medailami. Cítila som istú vďačnosť voči športovému systému v NDR, pretože som vedela, že s povolaním mojich rodičov - otec pracoval v poľnohospodárstve a mamička v nemocnici, by som v západnom Nemecku asi nikdy nedostala príležitosť. Preto som bola lojálna k systému,“ vysvetlila v rozhovore, ktorý urobila pri príležitosti vlaňajšieho životného jubilea.
Zo športovkyne podnikateľka
Keď padol Berlínsky múr, mala dvadsaťtri rokov. Ešte chvíľu korčuľovala súťažne, no ani po skončení aktívnej kariéry sa nestratila. Prešla na profesionálnu dráhu a stala sa hviezdou amerických ľadových revue.
Svoju krásu a talent uplatnila aj na filmovom plátne, zahrala si vo filmoch Jerry Maquire a Ronin. Za snímku Carmen na ľade dostala cenu Emmy, za Olympijský návrat zase Zlatú kameru.
Začala sa angažovať v rôznych sférach. Navrhovala šperky, propagovala nordic walking, bola lobistkou za pridelenie olympiády v roku 2018 pre nemecký Mníchov.
Dnes moderuje charitatívne projekty, robí motivačné prednášky vo firmách a je vyslankyňou ľadovej šou Disney on Ice. Má tiež nadáciu, ktorá podporuje deti s telesným postihnutím.
Jej veľkou prednosťou bola vždy jej krása. Čitatelia magazínu People ju zaradili dvakrát do päťdesiatky najkrajších ľudí na svete.
A keď prijala ponuku pánskeho časopisu Playboy, zožala nesmierny obdiv a úspech. Na jeho stránkach pózovala v decembri 1988 ako tridsaťdvaročná a jej fotky sa stali obrovským hitom. Vypredal sa celý náklad časopisu, čo sa dovtedy podarilo len vydaniu, v ktorom sa vyzliekla Marylin Monroe.
„Ľudia reagovali na moje fotografie skvelo. Fotky sú krásne, čisté a prirodzené. Som na nich síce nahá, ale ešte vždy je na nich kus nevinnosti. Som na ne pyšná,“ povedala.
Je zvláštne, že sa za celé roky nenašiel muž, s ktorým by sa rozhodla stráviť život. Hovorilo sa, že na olympijských hrách v Calgary prežila románik s talianskym lyžiarom Albertom Tombom, spájali ju aj s krajanom Borisom Beckerom a pri natáčaní filmu Ronin vraj jej čaru podľahol Robert de Niro.
Nič trvalé však z jej románikov nevzniklo. „Vždy som bola tak trochu cigánka. Rada flirtujem a nerada sa zaväzujem. A nechcem takého muža, ktorého život by sa točil len okolo mňa,“ zdôraznila v životopisnej knihe Only With Passion (Len s vášňou), ktorú vydala v roku 2005.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
