Oceňovaná česká autorka: Aj seniori majú svoje priania, len sa o nich hanbia hovoriť

Vďaka záujmu o život starších ľudí a aj vďaka jej knižkám Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj ľudia zisťujú, že nie je pravda, že seniori nič nepotrebujú. Prinajmenšom sa radi podelia o svoje životné skúsenosti. „Napadlo mi, že túžbu spísať svoje spomienky a venovať ich svojim deťom a vnúčatám má mnoho prarodičov,“ hovorí niekdajšia lekárnička.

Na úvod sa pozrime na vývoj vášho príbehu. Pracovali ste v lekárni, no napokon ste sa rozhodli byť starším ľuďom užitočná inak. Prečo táto zmena?

Vyštudovala som farmáciu a v lekárni som pracovala od ukončenia vysokej školy. Práca s ľuďmi ma vždy bavila, od malička mám kladný vzťah k seniorom a lekáreň je miesto, kde som s nimi bola v každodennom kontakte. Narodili sa mi dve dcéry a v lekárni som stále pracovala na čiastočný úväzok. Premýšľala som však o tom, že by som sa chcela pustiť do vlastného podnikania. V hlave mi dozrel nápad, ktorý som dostala vďaka môjmu dedkovi. Môj život tak nabral úplne iný smer.

Keď mal môj dedko takmer deväťdesiat rokov, spísal pomocou mojej sesternice a tety na starom písacom stroji svoje pamäti, takú rodinnú kroniku, ktorú nám všetkým venoval. Bol to nádherný darček, ktorý ma veľmi oslovil a inšpiroval.

Napadlo mi, že takú túžbu – teda spísať svoje spomienky a venovať ich svojim deťom a vnúčatám má mnoho prarodičov. Môj dedko bol novinár a skvelý rozprávač, no nie každý má taký dar. Premýšľala som preto, ako umožniť všetkým babičkám a dedkom jednoducho spísať svoje spomienky. A tak som vydala knižky, spomienkové albumy, ktoré som nazvala Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj.

Čo presne v nich človek nájde?

Albumy umožňujú spísať spomienky každému staršiemu človeku, aj keď práve neoplýva literárnym talentom. V knižkách sú špeciálne vybraté návodné otázky od detstva po súčasnosť, rad dobových obrázkov, miesto pre nalepenie fotografií. Každý tak má možnosť rozprávať o svojej mladosti, dobe, v ktorej žil, zhromaždiť svoje spomienky na rodičov a detstvo. Zároveň sa k otázkam môže vracať a dopĺňať ich. Pre každého je to veľmi jednoduché.

V detstve ste vraj mali krásny vzťah so starými rodičmi a ako ste už spomenuli, dedko vás inšpiroval k vydaniu knižiek. No predsa len - zostali vo Vás ešte nejaké otázky, ktoré ste vašim starým rodičom chceli položiť, no nestihli ste?

Myslím, že každý z nás má na svojich blízkych veľa otázok, na ktoré sa nestihol spýtať. Ja sama mám to šťastie, že môj dedko rodinnú kroniku napísal, babičky však takú možnosť nemali a viem, že keby vtedy mali moje knižky, zostalo by mi po nich uchovaných oveľa viac spomienok. Vnímam to však v omnoho širšom kontexte. Vzájomné spoznávanie je pre medzigeneračné vzťahy veľmi dôležité. So svojimi rodičmi a prarodičmi by sme sa mali viac rozprávať, pýtať sa ich, počúvať ich. Byť spolu je to najdôležitejšie a v súčasnej rýchlej dobe a návalu práce sa na to často zabúda.

Akým spôsobom ste vymýšľali otázky do knižiek? Pomáhal vám pri tom niekto?

Keď som začala pracovať na svojich knižkách, prešla som niekoľko domovov pre seniorov, spovedala som babičky a dedkov vo svojej rodine i širokom okolí. Otázky som sa snažila napísať čo najuniverzálnejšie, aby celý budúci album obsahoval spomienky z čo najviac oblastí a období života našich babičiek a dedkov.

Napríklad – čím chcela byť babička, keď bola malá, akí boli jej rodičia a prarodičia, kde sa hrala, kedy stretla dedka, svojho muža, čo spolu zažili, ako vnímala historické udalosti, čo sa podľa nej dnes zmenilo oproti dobe jej mladosti... Prvotné návrhy som veľakrát testovala a radila som sa v okruhu rodiny, konzultovala som ich s babičkami a známymi, a podľa toho som potom otázky upravovala. Myslím, že teraz pôsobia milo a dobre sa na ne odpovedá.

(zdroj: archív Moniky Kopřivovej)

Ako ľudia a teda aj seniori, ktorí dostali tieto knižky, na ne reagovali?

Obe knižky som vydala v Českej republike na jeseň 2013, o rok neskôr vyšli aj na Slovensku a vlani i v Poľsku. Pre mňa osobne je najväčšou odmenou, že sa ľuďom páčia. Dostávam listy od dedkov a babiek, pre ktorých boli podnetom k spomínaniu, návratom do detstva a mladosti a predovšetkým k napísaniu spomienok.

Od vnukov a vnučiek, ktorí vďaka knižkám získali od svojich prarodičov krásne rodinné kroniky. Práve vnúčatá veľmi často prarodičom s vypĺňaním knižiek pomáhajú a strávia tak krásne spoločné chvíle – prechádzajú staré fotografie a písanie je pre nich impulzom k spoločnému rozhovoru. Knižky Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj robia radosť dvakrát – tomu, kto ich dostane a tomu, kto ich dáva.

Mohlo by sa zdať, že staroba nestojí v centre záujmu spoločnosti. Čo vás presvedčilo, že svoj život, respektíve prácu zasvätíte seniorom?

Sama pochádzam z veľkej a súdržnej rodiny, ktorá je pre mňa veľkou inšpiráciou. Téma prepájania generácií, medzigeneračných vzťahov a spomínanie je pre mňa osobne veľmi dôležitá a to, že moje knižky pomáhajú budovať rodinné vzťahy, mi dáva pocit veľkého naplnenia. So seniormi pracujem celý život, aj lekáreň je miesto, kde sa s nimi pravidelne stretávate.

Som v kontakte s radom odborníkov, ktorí sa venujú starostlivosti o seniorov a moje knižky okrem iného využívajú aj v rámci reminiscenčných terapií (terapií založených na spomínaní, pozn.red.) a biografickej starostlivosti. Bola som aj hosťom mnohých prednášok na túto tému a mám veľkú radosť, že sa o ňu stále viac zaujíma verejnosť.

Od knižiek ste sa dostali aj k obchodu Babičkářství, respektíve Babičkárstvo. Ako vám napadlo vybudovať alternatívu k detským hračkárstvam?

K svojim knižkám som vybudovala tento internetový obchod a tento rok som ho otvorila aj na Slovensku. To preto, že existuje hračkárstvo s darčekmi pre deti, ale babičkárstvo s darčekmi pre babičky a dedkov sme tu nemali. Vychádzala som pritom zo skutočných potrieb seniorov a našla som darčeky, ktoré im pomôžu zlepšiť kvalitu života.

Sú to zdravotné a praktické pomôcky ako napríklad pomocník pre obliekanie a vyzliekanie ponožiek alebo protišmykové návleky na topánky. V ponuke máme tiež darčeky na trénovanie mozgu a nechýbajú ani retro darčeky, napríklad tašky - sieťovky alebo kovové hračky. Záujemcovia nájdu na stránke i kreatívne kúsky ako stavebnica na zostavenie kŕmidla či gurmánske darčeky.

Robila som si prieskum, aké darčeky ľudia pre svojich prarodičov kupujú najčastejšie. Okrem kvetín pre babičky sú to predovšetkým potraviny a alkohol. A to je trochu škoda. Existuje predsa množstvo krásnych darčekov, ktoré rodičov potešia a splnia ich priania.

Monika Kopřivová s dcérou (zdroj: archív Moniky Kopřivovej)

Ako spoznávate svet seniorov? Aby človek vedel, čo potrebujú, musí sa s nimi zrejme veľa stretávať...

Ked som s Babičkárstvom začínala, stretávala som sa s mnohými seniormi zo svojej rodiny, okolia, ale aj s tými, ktorí žijú v rôznych centrách pre seniorov. Hovorila som s nimi o tom, čo by si priali, čo ich trápi a čo riešia. Na základe toho som identifikovala šesť základných potrieb seniorov: mať zdravie a elán, ešte niečo dokázať, mať pocit tepla a bezpečia, byť so svojimi blízkymi, nenudiť sa, mať ľahší život a bezpečie. Obchod Babičkárstvo som potom vytvárala tak, aby darčeky zodpovedali týmto potrebám, teda tomu, čo si prarodičia skutočne želajú.

Webom teda zažehnávate aj stereotypy, že starí ľudia už nič nechcú a nepotrebujú. Po čom konkrétne najviac túžia?

Keď sa svojich prarodičov spýtate, čo potrebujú a čo by si priali, často vám povedia, že nič, že už všetko majú. To, že nič nepotrebujú, však nie je pravda. Aj babičky a dedkovia majú svoje priania, len sa to často hanbia povedať. Žiadny hmotný darček však nemôže nahradiť blízkosť rodiny a možnosť tráviť čas spolu.

Čo pre vás znamená pojem "staroba"?

S vlastnými babičkami a dedkami som mala krásny vzťah a na ich starostlivosť rada spomínam. Zároveň však vnímam, že seniori nemajú v dnešnej spoločnosti úplne ideálne postavenie, alebo niekedy môžu byť vnímaní s nedostatkom rešpektu. Ja však úprimne verím, že toto nie je trendom do budúcna. Pre mňa osobne je staroba skúsenosť, múdrosť a neuveriteľná inšpirácia. Každý deň sa stretávam s radom seniorov a vidím okolo seba krásne príklady toho, ako sú dnešné babky a dedkovia aktívni, cestujú, učia sa a spoznávajú.

Čo najdojímavejšie sa vám stalo alebo vám najviac utkvelo v pamäti v súvislosti s prácou so seniormi?

Tých príbehov je mnoho. Moja kamarátka má napríklad deväťdesiatročnú babičku, ktorá žije v domove pre seniorov. Má malú izbičku a na polici medzi fotkami rodiny a vnúčat má vystavenú knižku Babička, rozprávaj. Vždy, keď k nej niekto z vnúčat príde, pomáha jej knižku písať a tvoriť, a pre babku aj pre jej rodinu to veľa znamená. To je krásny príbeh.

Pred nejakým časom mi tiež písala pani, ktorá knižku Babička, rozprávaj dostala od svojich vnúčat po tom, ako prišla o manžela. To obdobie bolo pre ňu samozrejme veľmi ťažké. Začala zapisovať svoje spomienky, venovala tomu niekoľko mesiacov.

Stalo sa to pre ňu doslova terapeutickou aktivitou a náplňou, pomohlo jej to vyrovnať sa s touto smutnou udalosťou. Ten príbeh ma hlboko zasiahol a zároveň namotivoval k ďalšej práci. Moje knižky i Babičkárstvo ľuďom pomáhajú a prinášajú im radosť. A mne tiež.