Povedali jej, že už nikdy nebude chodiť. Dnes učí tancovať vozíčkarov

Je motivačnou rečníčkou, zahrala si v množstve reklám i krátkych filmoch. Marisa Hamamoto, Američanka s japonskými koreňmi, však dosiahla najväčší úspech ako profesionálna tanečnica a lektorka. Ako čelná predstaviteľka tanečnej školy, ktorá sa venuje ľuďom na vozíčku, verí, že každý z nás v sebe ukrýva tanečníka.

Sama si však prešla obdobím, kedy to s jej tanečnou kariérou nevyzeralo ideálne. Jej príbeh by sme mohli zhrnúť do slov – od paralýzy k profesionálnemu tancu. Marisa totiž pred desiatimi rokmi ochrnula.

Hranice existujú len vo vašej hlave

Vraj ste ako dieťa chceli byť baletkou. Kde sa zrodila vaša vášeň pre tanec?

S tancom som začala, keď som mala šesť rokov. Cítila som sa vďaka tomu silná, krásna a slobodná, dokonca už v tom veku. Bol to útek od skutočnosti, že som „bola iná“ než ostatní v škole, kde bolo len veľmi málo ázijských detí ako ja. Veľa ich nechodilo ani na balet. No už odvtedy som akosi cítila, že k tancu patrím.

Keď som mala dvanásť, videla som tanečníkov z New York City Ballet a rozhodla som sa, že pôjdem touto cestou a stanem sa profesionálnou baletkou. Robila som všetko čo najlepšie, vypracovala som sa do najlepších baletných škôl, ale nakoniec sa ukázalo, že som nemala vhodnú postavu na balet a nemohla som sa stať skutočnou baletkou. No nevzdala som sa a pokračovala som v tanci aj počas môjho ďalšieho štúdia.

Dokázali ste, že hranice v tanci akoby neexistovali. Vo vašom prípade sa všetko začalo v roku 2006. Mohli by ste opísať a vysvetliť, ako došlo k tomu, že ste náhle ochrnuli?

Študovala som vtedy na Keio University v Tokiu a počas hodiny moderného tanca som zrazu zostala paralyzovaná od krku nadol. Na ďalší deň mi diagnostikovali zriedkavé ochorenie miechy, ktoré sa volá infarkt miechy. Lekári mi povedali, že už možno nikdy nebudem chodiť alebo tancovať. Bola som však zrejme nejaký zázračný prípad, lebo už po dvoch mesiacoch som odkráčala z nemocnice preč.

A hoci som trpela posttraumatickou stresovou poruchou a niekoľko rokov som nevkročila na tanečnú hodinu, postupne som znova našla svoju tanečnú cestu. V roku 2010 som objavila spoločenské tance a do svojho života izolácie a strachu som vniesla nové vibrácie šťastia a inšpirácie. Vďaka spoločenským tancom som sa vyliečila z emocionálnej traumy a moju tanečnú kariéru som nasmerovala na partnerské tancovanie.

Verili ste vždy, že ešte budete chodiť a tancovať?

Áno, bez ohľadu na všetko som bola odhodlaná znova si nájsť cestu k tancu.

Aký je váš zdravotný stav v súčasnosti? Ovplyvňuje vaša diagnóza ešte nejako vaše tanečné schopnosti?

Ľavú ruku mám stále čiastočne paralyzovanú a moje ľavé rebro je trocha necitlivé, ale s výnimkou týchto problémov som znovu získala všetku pohyblivosť.

Ste zakladateľkou spoločnosti Infinite Flow, ktorá učí tancovať vozíčkarov. Vyzerá to tak, že do tohto bodu ste prišli celkom logicky vzhľadom na váš predošlý zdravotný stav. Čo je hlavným cieľom Infinite Flow?

Naším poslaním je doviesť toto sociálne hnutie až k inklúzii v masovom meradle. Chcem tak učiniť pomocou tanca a inovácií. Mám víziu viesť medzinárodnú tanečnú spoločnosť, v ktorej budú zahrnutí ľudia s hendikepom, ale aj bez neho. Taktiež je mojím cieľom zvýšiť kvalitu tanečných metód pre ľudí s hendikepom a to všade na svete.

Pracujete s vozíčkarmi. Kde ste sa naučili, ako ich viesť a učiť tancovať?

Začala som túto tému konzultovať s niekoľkými lektormi, ktorí mali skúsenosti s učením vozíčkarov. No zhruba 90 % všetkého, čo sa nám podarilo, pochádza z experimentovania a získavania skúseností na báze pokus – omyl.

Je pre náročné takýchto ľudí správne inštruovať a pracovať s nimi?

Nelíši sa to od učenia kohokoľvek iného. Napokon, každý z nás je iný, netýka sa to len hendikepovaných ľudí. Takže postihnutia chápem najmä ako inakosť a nie bariéru, ktorá sa nedá prekonať.

Koľko študentov má vlastne záujem o niečo takéto?

Moja profesionálna tanečná skupina má päť stálych členov a vždy päť nováčikov. Od januára 2015 som učila viac než 200 ľudí s nejakým hendikepom. A odkedy som sa presťahovala do Los Angeles, čo bolo v roku 2012, tak toto číslo presahuje už viac než 2000 ľudí.

Existujú podľa vášho názoru v tanci nejaké hranice? Či už fyzické alebo umelecké...

Nemyslím si to. Jediné hranice a zábrany existujú len vo vašej hlave a vo vašom vnímaní.