Anička Neuschl Strike: Deti ma naučili nesúdiť druhých

Ste matkou dvoch detí. Ako momentálne žijete a ako vyzerá váš bežný život?

Som na materskej dovolenke, takže náš deň vyzerá veľmi jednoducho. Ráno je budíčkom náš syn Adam, potom prichystám raňajky, manžel väčšinou zoberie Danka do škôlky, idem nakúpiť, uvarím obed. Nedávno som sa vrátila k tancovaniu. V centre Rafael tancujeme s mamičkami, ktoré sa chcú naučiť tanečné kroky, aj keď majú malé deti. Popritom, ako tancujeme, máme naše deti v šatkách alebo ergonomických nosičoch a krásne to ide. Všetko sa dá skĺbiť, aj deti, aj naše záľuby. Treba im len ukázať systém, v ktorom my dospelí fungujeme. Deti prišli k nám do života a my im ukazujeme náš svet.

Predtým, ako sa vám narodili deti, ste sa tancu venovali naplno. Po ich narodení ste všetko zavesili na klinec?

Nevenovala som sa len tancu, na Vysokej škole výtvarných umení mám vyštudovaný textilný dizajn. Popritom, ako som tancovala, som zároveň robila aj kostymérku na všetky naše vystúpenia, firemné akcie, nakrúcania videoklipov či televíznych relácií ako Superstar alebo Zlatý slávik. Potom, keď prišli deti, som s tým všetkým sekla a hľadala som cestu, ako žiť v rovnováhe. Na začiatku som si myslela, že ak matka pracuje, tak je na tom niečo zlé a je nezodpovedná, pretože sa na celých sto percent nevenuje dieťaťu. Našťastie, po čase sa môj názor zmenil.

Anička Neuschl Strike (zdroj: Petra Bošanská)

Pre ženu, ktorej život sa točil okolo tréningov, vystúpení, muselo byť asi ťažké zvykať si, že to tak pár rokov nebude.

Keď som prvýkrát porodila, mala som dvadsaťšesť rokov. Skončila som vysokú školu a hneď som otehotnela. Celých sedem mesiacov mi bolo zle, musela som so všetkými aktivitami skončiť. Stále som vracala a boli dni, keď som nemohla ani vyjsť z domu. Po hektickom živote plnom školy, skúšok, tréningov a vystúpení som zrazu zostala doma. Celý svet sa mi zrútil. Keď to človek prežíva, dni sa mu zdajú strašne dlhé. Potom som stretla ľudí, ktorí mi otvorili oči a neskôr som sama prišla na to, že to nie je až také zlé, pretože syn nebude stále malý. A hoci mám mnoho snov a plánov, viem, že príde správny čas, keď ich budem realizovať.

Zmenili sa s materstvom vaše životné hodnoty?

Určite áno. Pochopila som, že deti sú o tom, o čom je život. Máme fungujúcu rodinu a je nám spolu dobre. To je pre mňa viac, ako chodiť do práce, deti odkladať a venovať sa len a len kariére. Nechýba mi, že nechodím po vystúpeniach, pretože dnes je pre mňa dôležitejšie tráviť večery doma s deťmi. Máme päťročného syna, ktorý je od rána v materskej škôlke, potom ideme na ihrisko, prídeme domov, ide sa hrať. S mladším synom Adamkom robím večeru a až keď sme všetci spolu v posteli, vtedy je preňho ten správny moment, keď sa konečne zastaví a začne mi rozprávať, čo všetko počas dňa zažil. To je tá chvíľa, keď si uvedomujem, že nechcem byť na tréningu, chcem byť pri ňom a počúvať ho. A ak potrebuje, tak mu aj poradím. Som tu preňho a zároveň mám pokoj v duši, pretože viem, čo sa s ním deje.

Anička Neuschl Strike (zdroj: Petra Bošanská)

Deti vás doviedli k vašej novej profesii, ktorou je laktačné poradenstvo. Prečo ste si vybrali práve túto oblasť?

Mala som problém s dojčením a nikto mi v tom nevedel poradiť. Ani gynekológ, ani pediatrička. Dostala som sa k občianskemu združeniu MAMILA a cez ich stránku som sa samodiagnostikovala. Zavolala som k nám domov laktačnú poradkyňu. Prišla príjemná mladá žena s bábätkom v nosiči. Začala mi radiť. Všetko, čo sme skúsili, zrazu fungovalo. Bolo to, ako keby po utrpení a bolesti prišiel anjel. Povedala mi: Urob to takto, vyskúšaj toto... Išlo to, postupne ma už nič nebolelo. Zrazu som bola vysmiata mama, všetky moje problémy sa stratili. Aj keď to nebolo zo dňa na deň. Je to strašná predstava, keď chcete nakŕmiť dieťa, bolí vás to a vy to skúšate aj pätnásťkrát za deň, čím sa bolesť len zhoršuje. To je, ako keby ste si rozbili koleno a potom si ho šúchali o koberec. Keďže rady laktačnej poradkyne krásne fungovali, začala som sa o ne viac zaujímať. Zistila som, že spomínané združenie školí laktačné poradkyne, tak som sa prihlásila aj so synom na kurz a urobila som skúšky. Laktačné poradenstvo robím popri deťoch, aj keď obmedzene. Okrem toho som začala robiť aj prípravu tehotných žien na dojčenie.

Mnoho ľudí sa zvláštne pozerá na dojčiace matky na verejnosti. Nemali ste problémy s predsudkami okolia?

Žiaľ, zatiaľ nie je norma dojčiť na verejnosti. Prsník je však na to, aby sa z neho dojčilo. Nie na to, aby sa tlačením v podprsenke zvyšoval predaj produktov. Zmení sa to len tým, že bude čoraz viac matiek, ktoré budú dojčiť na verejnosti. Keď to ľudia budú bežne vidieť, prestanú sa tomu čudovať. U mňa sa to udialo postupne. Staršieho syna Danka som dojčila do jeho samoodstavenia, teda takmer do štyroch rokov. Nemala som problém dojčiť ho kdekoľvek. Keď už bol väčší a bolo mi to už nepríjemné, tak som sa s ním vedela dohodnúť a vysvetliť mu to. Ľudia často nevedia, ako prebieha samoodstavovanie a ani nevedia, ako sa správa dojčené dieťa.

Anička Neuschl Strike (zdroj: Petra Bošanská)

Predpokladám, že pri dvoch deťoch ste spokojná aj preto, že máte oporu v manželovi. Aký je Laci Strike otec?

Laci je super otec, ale to som o ňom vždy tušila. Videla som v tanečnej, že deti ho zbožňujú a rovnako aj on má rád deti. Celý deň je vyťažený, má množstvo stretnutí, tréningy, zvyčajne je psychicky aj fyzicky po celom dni unavený. Keď však príde domov a naše dve strašidlá sa naňho zavesia, tak sa dokáže krásne prepnúť na režim, že im vie dať aj poslednú energiu. Keď je celý deň preč, deti mu chýbajú, pretože byť s nimi je super.

Čo sa vo vašom spoločnom živote zmenilo, odkedy doň prišli deti?

Veľa vecí sa zmenilo. Nevedela som si predstaviť, čo znamená mať deti. Keď však prišli, hľadali sme si systém fungovania. Deti žijú s nami, keď chceme niekam ísť, idú s nami. Samozrejme, že dnes nemôžeme ísť spolu na večeru tak ako kedysi, pretože v tom čase ich uspávame. Ale vynahradíme si to tým, že ideme všetci spolu napríklad na obed. Niekedy postrážia deti pár hodín starí rodičia. Dnes je to možno aj o obmedzovaní sa a o limitoch, ale na druhej strane vieme, že o pár rokov príde čas, keď si to všetko vynahradíme. Užili sme si život pred deťmi a teraz sa teším z toho, že ich máme a trávime čas s nimi. Nemám pocit, že by sme o niečo prichádzali, veď deti nebudú večne malé, rýchlo vyrastú.

Ste už takmer štyri roky na materskej dovolenke. Dnes je čoraz väčší trend, že mamičky sa už pol roka po narodení dieťaťa vracajú naspäť do práce. Čo si o tom myslíte?

Jedna vec je, ako to žena cíti a druhá, ako ju k tomuto kroku nútia okolnosti. Ja si môžem dovoliť byť doma s dieťaťom, pretože mám muža, ktorý sa vie o nás postarať. Faktom je, že rozhodne neodsudzujem matky, ktoré sa po takom krátkom čase vrátia do práce. Predtým, ako sa mi narodili deti, bola som veľmi „múdra“, stále som posudzovala, čo ktorá žena robí zle alebo, bože, čo to dáva svojmu dieťaťu jesť? Prečo naň zvyšuje hlas? Dnes mnohé veci chápem a pozerám sa na ne inak. Deti ma v mnohom zmenili. Naučili ma nesúdiť druhých.

Ste ten typ matky, ktorá myslí v prvom rade na deti a až potom na seba?

Vo všetkom v živote treba nájsť rovnováhu. Deti žijú v prítomnosti, čo znamená, že ak vám dieťa povie – chcem to teraz, neznamená to, že to chce o päť minút, o hodinu, ale naozaj teraz, práve v tejto chvíli. Teraz ma potrebuje, tak som tu preň. Môj malý je so mnou napríklad aj na tréningu. Keď trochu vyrastie a bude chápať, že musím ísť do práce a on do školy, už ma toľko nebude potrebovať. Teraz je čas, keď si svoju potrebu naplní a keď bude väčší, bude samostatnejší a nebudem ho už toľko musieť ochraňovať. To, čo vidím, že potrebuje, sa mu snažím dopriať, ale s ohľadom na mňa. To však neznamená, že robím všetko len preňho a na seba zabúdam. Život s deťmi je iný. Snažím sa ich zakomponovať do života tak, aby som si aj ja mohla plniť túžby. A pritom im ukazujem náš svet.

S manželom Lacim Strikeom a deťmi (zdroj: archív A.N.S.)

Snažíte sa ich viesť k zdravej strave?

Stále riešim, čo dám deťom jesť. Ak sme niekde vonku a niekto im ponúkne niečo, čo je podľa mňa nezdravé, ak to chcú ochutnať, nechám ich. Danko sa ma aj tak potom opýta, čo to bolo a prečo to nekupujem. Starostlivo vyberám, čo im dám jesť. Mám aj veľkú podporu od rodičov, ktorí pestujú v záhrade ovocie a zeleninu, takže ma zásobujú pravidelnými donáškami. Okrem toho aj veľa varím, aj keď občas sú dni, keď mi chýba fantázia a poviem, poďme sa najesť do reštaurácie. Chcem, aby naše deti videli, ako sa pripravuje domáca strava, ako vzniká jedlo, ako rastie paradajka. Nechcem, aby si mysleli, že paradajky sa rodia v obchodoch na pultoch. Uvariť jedlo je síce práca, aj to dlho trvá, aj riady treba poumývať, no snažím sa tento rituál s deťmi premieňať na hru a zapojiť ich.

Niektoré ženy odsunú partnera po narodení dieťaťa nechtiac na druhú koľaj. Hrozilo to aj vám?

Keď sa nám narodil prvý syn, chcela som byť stopercentná matka, ktorá sa obetuje pre dieťa. Neuvedomovala som si, že čas je len jeden a keď žena investuje všetku energiu do starostlivosti o dieťa, tak na nič iné jej už nezostane. Až neskôr som pochopila, že to nie je len o dieťati. Ja si žijem nejaký život, dieťa prišlo do nášho života a teraz to musíme nejako skĺbiť. Trvalo to asi dva roky, kým som na to prišla.

S Lacim ste sa vzali, keď už bol starší Danko na svete. Sú pre vás svadba a manželstvo dôležité?

Svadba je pre mňa podstatná, som vychovávaná v kresťanskej viere. K svadbe sme však potrebovali dospieť. Beriem to ako intímnu záležitosť a nepotrebujem nikomu vysvetľovať, prečo sme niečo urobili tak, a nie inak. Rozhodli sme sa tak, ako sme to cítili. Verím v manželstvo a myslím si, že má význam. Ľúbim svojho muža, sme spolu už trinásť rokov. Vedela som, že s ním chcem mať deti.

Foto: Petra Bošanská

Autor: Ľudmila Lenárová