Adriana Havašová: Týrané ženy sa k násilníkom vracajú, no nič s tým neurobíme

Hovoríme na Slovensku v dostatočnej miere o násilí páchanom na ženách?

To je veľmi relatívne. V kruhoch, v ktorých sa pohybujem ja, sa o tom hovorí. Všeobecná osveta existuje, hovorí sa samozrejme o téme viac než kedysi a už aj to je posun. No samozrejme by sa o tom dalo rozprávať a robiť viac. Hlavne by sa malo nejakým spôsobom pracovať na tom, aby sa v spoločnosti korigovali určité mýty a predsudky. Veľa neodborných informácií majú dokonca aj ľudia, ktorí pracujú s obeťami domáceho násilia v prvom kontakte a v dobrej viere ich šíria ďalej.

O aké mýty konkrétne ide?

Je ich množstvo – od tých základných, keď sa hovorí, že násilie sa týka len istej skupiny žien, že keby žena nechcela, tak by od toho muža odišla, že niektoré ženy potrebujú byť bité a tak ďalej. Alebo niektorí odborní pracovníci spochybňujú pravdivosť slov obetí, majú pocit, že žena si všetko vymyslela, lebo sa chce mužovi pomstiť v rámci rozvodu a chce si uzurpovať deti. Je potreba rozlišovať, kde ide o domácnosť s domácim násilím a kde je to konfliktný vzťah v rámci rozvodu.

Ako s tým bojovať? Čo je cestou?

Sú dve cesty. Jednak je to scitlivovanie ľudí na túto tému, aby boli všímaví voči okoliu a aby to vnímali ako problém. Aby neodsudzovali a boli empatickí. Druhá stránka je vzdelať ľudí, ktorí môžu prísť do kontaktu s obeťami násilia, aby vedeli, ako správne reagovať a ako s nimi pracovať.

Štatistiky sa dlhodobo opierajú o údaj, že s násilím sa stretla každá piata žena. Ako spozná, že sa jej to deje a že už to môže byť definované ako domáce násilie?

Domáce násilie má svoje základné charakteristiky. Jedna z nich je, že sa väčšinou deje za dverami bytu. V tejto problematike je zradné, že násilník sa okoliu často javí ako ideálny manžel. Násilníkov je niekoľko typov, jeden typ je konfliktný človek, trebárs aj s kriminálnou minulosťou, ktorý máva problémy s celým okolím. Tam ľudia nemajú problém uveriť žene, že jej muž ubližuje.

Ale podotýkam, že naozaj väčšina domácich násilníkov pôsobí na svoje okolie často veľmi príjemne a násilie prebieha len za dverami bytu, respektíve na miestach, kde nie sú svedkovia. Prejde dlhá doba, než žene okolie uverí, že sa to deje. Páchanie násilia na ženách sa deje v blízkom partnerskom vzťahu a ide pri ňom o nerovnomerné rozdelenie rolí, teda partnerka sa partnera bojí, má podriadenejšiu pozíciu.

Domáce násilie prebieha dlhodobo, často má eskalujúci charakter a prebieha v cykle. Najprv narastá napätie, potom príde k nejakému útoku, a potom nastupuje fáza medových týždňov, ktorou nazývame obdobie, kedy sa agresor ospravedlňuje, nosí kvety a ukazuje tú tvár, ktorú žene ukazoval na začiatku vzťahu. A ona má tendenciu veriť, že áno, toto je ten človek, ktorého som si zobrala.

Táto fáza sa často prelína s fázou popierania,v ktorej žena popiera okrem iného napríklad intenzitu útoku. Na to, aby zostala v tom vzťahu, si to musí nejako ospravedlniť. Jednak ju agresor tlačí do pozície, že je za to vinná ona, čo samozrejme nie je pravda a jednak si to ospravedlňuje rôznymi spôsobmi – veď je dobrý manžel, dobrý otec, inde je to horšie. Hľadá vinu v sebe a toto sa cyklicky opakuje. Postupne sa fáza medových týždňov skracuje a po dlhoročnom domácom násilí úplne vymizne.

(zdroj: Pixabay.com)

Čo najčastejšie ženy donúti uvedomiť si, že už je to za hranicou a potrebujú pomoc?

Je to individuálne. Niekde to môže byť to, že páchateľ siahne na deti. Domáci násilníci môžu byť napríklad takí, že bijú všetkých, ale mali sme aj násilníkov, ktorí týrali ženu, no voči deťom boli ako med. Alebo ak ženu konfrontuje okolie a povie jej, že to nie je v poriadku, prípadne agresor urobí niečo, čo je už za hranicami jej dovtedajšej tolerancie. Na začiatku to spúšťačom nebýva, lebo ženy majú tendenciu tieto skutočnosti tajiť či popierať.

Môže sa tiež stať, že keď deti vyrastú, tak matku prehovárajú a tlačia k tomu, aby niečo urobila. Napríklad jej povedia, že keď boli malé, dúfali, že ho opustí a podobne. Keď dôjde k samotnému ataku, tak je po ňom žena najviac zraniteľná a najviac rozhodnutá nejakým spôsobom situáciu riešiť. Vtedy je dôležité podať jej pomocnú ruku, naštartovať nejaký proces, napríklad tým, že pracuje s psychologičkou. Aj to je posun, aby nabudúce veci riešila inak.

Taja ženy tieto veci aj pre najbližšími príbuznými?

Taja to pred všetkými, aj pred samými sebou. Veľakrát aj príbuzní, ktorí sa snažia byť nápomocní, časom rezignujú, keď vidia, že tá žena sa k tomu mužovi neustále vracia a majú pocit, že tam nie je pomoci. Mechanizmus sociálneho násilia je aj v tom, že partner ženu izoluje od okolia, takže často ani nemá dobrý kontakt s rodinou, lebo sa jej kvôli nemu postupne vzdala. V násilnom vzťahu sa veci dejú postupne, "plíživo" a obeť si často ani neuvedomuje, ako sa slučka sťahuje.

Zo začiatku je to napríklad o tom – nechoď s kamarátkami von, lebo ony nám závidia našu lásku, nám je najlepšie spolu... Tie kamarátky či okolie totiž ženu konfrontujú s realitou, často ju upozorňujú, že nie je normálne, aby jej partner bol napríklad taký veľký žiarlivec a že to nie je o láske. Násilníci partnerku kontrolujú a keď je s niekým cudzím, tak nad ňou kontrolu nemajú a zároveň sa boja spätnej väzby okolia, preto ju izolujú.

Žijeme len v ilúzii, ak si niektorá z nás povie - mne sa to stať nemôže?

Domáce násilie sa môže týkať každej ženy, ale je len na nej a na jej osobnosti, ako sa k tomu dokáže postaviť. Žena, ktorá je sebavedomá, má nejakým spôsobom dobre komponovanú osobnosť a dokáže odhaliť zámery agresora a smerovanie jeho správania, vie urobiť krátky proces hneď na začiatku.

Iná dáva šancu, zvolí si pokračovať ďalej aj v zlých podmienkach a postupne sa dostáva do kruhu, z ktorého nevie vyjsť. Sú ženy, ktorým sa to stalo a dokázali sa odpútať od partnera, ale sú aj také, ktoré sú na tom mužovi závislé a nedokážu odísť a musí im pomôcť okolie.

Je veľmi dôležité s takými ženami pracovať psychologicky, aby si vypracovali vnútorný pancier, aby boli silné a dokázali si veriť. Pretože rokmi, ako je žena zbavovaná sebavedomia, vlastného úsudku a je neustále spochybňovaná, tak na seba rezignuje a nebude si veriť, že to dokáže.

Ako vnímate to, že keď k vám prídu tieto obete po radu, vracajú sa potom naspäť domov k násilníkom?

Je to individuálne, či sa žena vráti k násilníkovi alebo nie. Niekedy prídu klientky rozhodnuté situáciu riešiť a vybavujú si buď krízové centrum, alebo už majú dohodnuté nejaké ubytovanie u príbuzných. Záleží aj na tom, v akej životnej situácii tá žena je. Niektoré pracujú a vedia si zarobiť aj na podnájom a odísť preč.

No sú ženy, ktoré sú bez finančných prostriedkov, prípadne majú malé deti, sú na materskej a treba im vybaviť krízové centrum. Nie každá sa vracia hneď domov. A ani tu nie je záruka, že sa nevráti o dva týždne, o mesiac. My sme mali klientku, ktorá bola v našom utajenom bývaní dva mesiace, bola brutálne týraná svojím egyptským mužom a vrátila sa k nemu. Nemohli sme s tým nič urobiť.

Zisťovali ste aj dôvod, prečo sa tak rozhodla?

Nezisťovali, my rešpektujeme rozhodnutie našich klientov a to je aj jeden z dôvodov, prečo dokážeme akceptovať to, že tak urobila. Je to jej vôľa a nikto z nás jej ani neradí, čo má urobiť. Povieme jej, aké má možnosti, ponúkneme jej sociálne, psychologické a právne služby, a ona sa musí rozhodnúť, čo si vyberie.

Niekedy sa žena príde iba poradiť – napríklad čítala nejaký leták a chce sa opýtať, či si myslíme, že je obeťou domáceho násilia. Ale vracia sa k tomu partnerovi domov a potrebuje nejaký čas, kým sa rozhodne ho opustiť. Niekedy sa stane, že s ňou stratíme kontakt a vieme, že zostala s ním. No je to jej rozhodnutie.

(zdroj: Pixabay.com)

Štatistiky populárne nie sú, lebo ľudia za nimi nevidia reálne príbehy žien. No ako je na tom s číslami vaše centrum?

Máme vyše dvesto klientov ročne. Mesačne je to tak desať až pätnásť nových klientiek s deťmi. Sú organizácie, ktoré pracujú iba s obeťami partnerského násilia, no my berieme do starostlivosti napríklad aj mužov, ako obete domáceho násilia, či už zo strany partneriek alebo matiek. Pracujeme aj so seniormi, ktorí sú obeťami násilia zo strany príbuzných či detí. Čo sa týka domáceho násilia, máme zanedbateľný počet mužov, sú možno dvaja-traja na sto žien. Aj to sú skôr obeťami príbuzných než partneriek.

S akým typom domáceho násilia k vám najčastejšie chodia ženy a s akým muži?

Chlapi sú častejšie obeťami psychického násilia. Aj zo strany manželiek, aj zo strany matiek, ale u nich je to viac tabuizovaná téma. Muži sa hanbia a často to u ľudí vyvoláva úsmev na tvári, kedykoľvek sa niekto opýta, či k nám chodia aj muži, lebo ich považujú za „podpapučiarov“, ak sú obeťami násilia.

Čo sa týka žien, tak tam je kombinácia všetkého. Domáce násilie je málokedy ohraničené jedným typom. Pokiaľ je tam fyzické násilie, tak je tam určite celá plejáda ostatných – psychické násilie, sociálne, ekonomické aj sexuálne. Niekedy môžu byť všetky tieto formy mimo toho fyzického, lebo sú muži, ktorí svoju partnerku nebijú, ale robia jej teror inak. Fyzické násilie zanecháva modriny, no psychické je oveľa ťažšie dokázateľné a aj oveľa horšie, čo sa týka následkov do budúcna pre tú osobu.

Aká je priemerná doba, po ktorú vás klienti zvyknú navštevovať?

Ťažko sa to dá vyjadriť nejakou mierou, lebo sú klientky, ktoré prídu na jedno, dve či tri sedenia, technicky potrebujú vedieť zhruba, čo by urobili, potom sa nám stratia, ale môžu si tie veci riešiť niekde individuálne. Máme klientky, ktoré k nám na psychologické sedenia chodia aj päť či šesť rokov. Alebo chodia, a potom sa vracajú s niečím iným. Často sa paradoxne stáva, že si klientka nájde nového muža, ktorý je podobne násilný typ ako bol ten predtým.

A nezriedka žena, ktorá je obeťou domáceho násilia, bola obeťou už v detstve. Žila trebárs v násilnom rodičovskom vzťahu alebo mohla byť sexuálne zneužitá. Je to pokračovanie života obete. Poviem to veľmi zjednodušene, no aj agresori majú často nos na to, aby sa zavesili na takú ženu, pri ktorej cítia jej slabosť alebo to, že ju budú môcť ovládať.

Spolupracujete nejakým spôsobom s políciou alebo inými kompetentnými orgánmi?

Áno. Spolupracujeme s kurátormi z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, s miestnymi úradmi a keď je treba tak aj s políciou. Chodíme napríklad vypovedať ako svedkovia na súdy, alebo spolupracujeme so školami, keď nás zavolajú že majú pri deťoch nejaké podozrenie.

Keď k vám príde žena, ktorá je viditeľne fyzicky týraná a viete, že už je naozaj potrebné takúto vec riešiť s políciou, dotlačíte ju k tomu?

Nie, nedotlačíme nikdy nikoho. Je to na nej.

A keď viete, že je žena ohrozená na živote?

To by sme nahlásili. Keby sme vedeli o prípade, že je tam nejaký problém a pokiaľ by tam boli aj deti, tak by sme to riešili cez Úrad práce. Napríklad keď sme mali nahlásené od susedov, že je nejaké dieťa bité a podobne. Riešime to, ale trestné oznámenie nikdy za klientku nepodávame. Sú veci, pri ktorých jej pomôžeme, aby vedela, ako také niečo napísať, ale riešiť to musí sama.

(zdroj: Flickr.com)

Neviem, ako často sa stretávate s takýmito extrémnymi prípadmi, ale v minulých rokoch boli medializované aj prípady, keď ženy nahlasovali tieto veci na polícii, ale tá nezasiahla a skončilo sa to ich smrťou.

Áno stretávame sa aj s týmto.

Ako sa na také niečo dívate? Že policajné orgány naozaj neboli schopné správne vyhodnotiť situáciu a podcenili ju?

Áno, presne tak. A deje sa to stále, nebolo to len v minulosti. Nechcem nikoho hádzať do jedného vreca, sú policajti, sudcovia a prokurátori, ktorí sú osvietení a ochotní, majú chuť sa vzdelávať, ale sú aj ignoranti.

Zo štatistického hľadiska je to tak, že aj medzi policajtmi musí byť nejaké percento násilníkov, takisto medzi sudcami. A keď sa k niekomu takému dostane takýto prípad, tak to nemôžeme vedieť. Samozrejme to neospravedlňujem, policajti majú veľa roboty a nie sú špecializovaní na domáce násilie, je to špecifická problematika.

Takže sa ženy dostávajú do nesprávnych rúk, ktoré nevedia, ako s nimi pracovať?

Čiastočne áno, aj toto je problémom. Oni veľakrát povedia, že boli vzdelaní, ale jednak je u policajtov veľká fluktuácia, tí ľudia, ktorých vzdeláte, tam už o dva roky nie sú, a jednak z nich ešte jedno- alebo dvojdňové školenia neurobia odborníkov.

Policajt, ktorý hodinu predtým rieši vykradnutý novinový stánok, potom rieši ukradnutú peňaženku v obchode, a potom má riešiť domáce násilie, tak to samozrejme môže zle vyhodnotiť. Môžu tiež pracovať s predsudkami. Oni chodia do konfliktných rodín x-krát za mesiac a nezriedka nad tým mávnu rukou. Systém nie je dobre postavený a nie je funkčný. U nás sa stále hľadí viac na práva páchateľa, ako na práva obete. Tá je mnohokrát v nevýhode.

Toto je častým prípadom napríklad aj pri obetiach znásilnenia – zlé zaobchádzanie, predsudky, podceňovanie situácie...

Takýchto žien k nám chodí málo. Niektoré možno vyhľadajú pomoc, ale mnohé nie. Niektoré majú pocit, že si za to mohli samy.

A to ich odrádza, aby prípad išli nahlásiť?

Volá sa to sekundárna viktimizácia a tú obete domáceho násilia aj znásilnenia zažívajú. Ide o to, že nie sú len obeťou páchateľa, ale aj systému. Nie sú traumatizované len hlavným skutkom, ale sekundárne ich traumatizujú aj pracovníci, ktorí by im mali pomáhať – systémom, metódami, spôsobom správania.

Keď sa verejne hovorí o tom, ako zle je celý systém nastavený, nejde o ďalší dôvod, prečo sa ženy na políciu pri znásilneniach vôbec neobracajú?

Ale keby na to neboli vôbec pripravené, tak sú úplne v šoku. Keby očakávali vľúdnu pomoc a privítanie, a zrazu by boli konfrontované s takouto nepríjemnou situáciou, tak im to môže spôsobiť oveľa väčšie problémy, než keď budú pripravené na to, že to nebude jednoduché. Nie všetko v tom systéme je zlé, mnohé je o ľuďoch. O ľahostajnosti, o predsudkoch, o vytváraní si konceptov v hlave a o dívaní sa na klientku svojou vlastnou optikou.

A to tak byť nemôže. Keď robím s človekom, musím sa na svet dívať jeho optikou. U nás je veľký problém u súdnych znalcov. Mnohí súdni znalci sú nekompetentní túto problematiku vôbec posudzovať. Nemajú žiadnu špecializáciu na domáce násilie, roky sa nikde nevzdelávajú. Ako niekto môže robiť túto problematiku, keď za posledných 20 rokov neabsolvoval seminár a nemá žiadnu publikačnú odbornú činnosť v tejto problematike?

Nie je problém aj to, že väčšina odborníkov v policajnom zbore či medzi súdnymi znalcami sú muži? Dokážu sa muži pozrieť na svet optikou týranej ženy?

Nemyslím si, že je to o pohlaví, ale o nastavení konkrétneho človeka. Z úst mnohých odborníkov zaznieva, že ženy zažili oveľa horšie skúsenosti s vyšetrovateľkami – ženami, než s mužmi. Boli oveľa tvrdšie, nekompromisnejšie, menej empatické. Je veľmi dôležité, aby sa prestali správať nadradene voči klientke.

Treba s ňou byť v partnerskom vzťahu, treba ju vnímať ako ľudskú bytosť, ktorá má svoje vlastné názory a vlastnú osobnosť. Nemôžeme si myslieť, že my vieme najlepšie, čo potrebuje a keď to neprijme, tak nech ide niekam. Nadradenosť a moc umožňuje tým ľuďom rozohrať úplne inú hru, aká by sa tam žiadala. Rovnocennosťou sa chápe aj to, že prijmeme všetky rozhodnutia, ktoré klientka urobí, hoci môžu byť z nášho pohľadu kontraproduktívne.