Spisovateľka Adriana Macháčová: Písanie je ako striptíz

Mnohí svetoví velikáni literatúry povedali, že námet je len desať percent dobrej knihy, umenie písať ďalších desať a osemdesiat percent je drina za počítačom. Je to tak aj vo vašom prípade?

Je to presne tak. Je to naozaj drina, keď začnem pracovať na knihe, tak píšem každý deň. Skoro ráno vstanem a kým ma nikto neruší, napíšem aspoň dve strany textu. Potrebujem pritom pokoj, aby som sa mohla prenášať do atmosféry deja a pocitov postáv.

Každý autor tvrdí, že minimálne jedna jeho kniha je autobiografická...

Vo väčšej miere čerpám zo života ľudí v mojom okolí. Príbehy, ktoré píšem, nie sú len rozprávaním o niečom, čo sa nestalo, mnoho momentov má skutočné pozadie. Vo svojej tvorbe zostávam verná medziľudským vzťahom. Veď vzťahy sú nekonečnou témou na zamyslenie a priznajme si, každý z nás v sebe nosí nejaký nedokonalý vzťah.

Viete definovať, čo vás konkrétne priviedlo k písaniu?

Hoci ma už mnohí oslovili spisovateľka, stále sa tak necítim. Písať som začala ako trinásťročná, keď sa moji rodičia rozviedli a obaja si našli druhých partnerov. Potrebovala som sa s niekým podeliť o smútok, ale aj strach, a tak som sa „vypísavala“. Boli to krátke poviedky, postrehy z každodenného života, ktoré som ukladala do zásuvky. Až po mnohých rokoch som sa osmelila a priznala som sa s nimi jednej priateľke. Dodala mi odvahu a zopár poviedok som poslala do časopisov. Mali úspech, čo ma povzbudilo do napísania prvého ženského románu Cudzie vzťahy.

(zdroj: Petra Bošanská)

Okrem toho, že ste spisovateľka, ste manželka slovenského veľvyslanca vo Viedni Juraja Macháča. Ženy diplomatov väčšinou plnia reprezentatívnu úlohu, aké sú vaše povinnosti?

Ako manželka diplomata sa zapájam predovšetkým do organizovania kultúrno-spoločenských podujatí. Ide napríklad o koncerty, recepcie, výlety pre manželky diplomatov do Bratislavy, rôzne národné bazáre a podobne. Mojou srdcovkou sú charitatívne akcie. Uvedomujem si, že v zahraničí reprezentujem nielen seba, ale najmä krajinu, z ktorej pochádzam a snažím sa ju zviditeľniť len z tej najpozitívnejšej stránky.

Je mylná predstava, že žena diplomata je len na okrasu a podporu?

Dnes určite áno. Situácia je úplne iná ako pred dvadsiatimi rokmi. Mnohé manželky neopúšťajú svoje zamestnanie, nemusia sa vzdať kariéry a byť len okrasou a podporou manžela. Máme omnoho väčšie možnosti sebarealizácie než naše predchodkyne, napríklad aj tým, že píšeme romány...

Ako sa vám vo Viedni býva a v čom vidíte oproti Bratislave najväčšie rozdiely?

Viedeň sa nám stala skutočným druhým domovom a nedám na ňu dopustiť, rovnako ako na Slovensko a Bratislavu. Medzi Viedňou a Bratislavou sú však stále veľké rozdiely, nejde len o množstvo kultúrnych podujatí, ale aj o výbornú infraštruktúru. Viedeň je zelená, plná parkov a krásnych zákutí s vynikajúcimi športovými a oddychovými možnosťami. Mestskou hromadnou dopravou a metrom sa ľahko všade dostanete. Je tu čisto, všetko má svoj systém, cítite sa veľmi bezpečne. Viedeň je navyše multikultúrnou zmesou v tej najrýdzejšej podstate.

Napriek tomu, že váš život je dnes celkom pekný, nebolo to vždy tak. V mladosti ste museli o svoje miesto na výslní zabojovať...

Nič nebolo tak, ako by som si želala. Nerada na to myslím. Niekedy si želám, aby sa niektoré spomienky dali vytesniť z hlavy. Slávna prvá veta z románu Anna Karenina od Leva Nikolajeviča Tolstoja to vystihuje najpresnejšie: „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“

(zdroj: Petra Bošanská)

Trápili vás rodinné vzťahy? Aký bol váš kontakt s otcom, ktorý odišiel od rodiny, s mamou a otčimom?

Otec sa mi neozýval, žil život so svojou druhou rodinou a mamin nový manžel ma nemal príliš v láske. Už v osemnástich som sa práve pre to osamostatnila, začala pracovať a popritom študovať. Zásuvky sa i naďalej plnili príbehmi. Zistila som, že je to úžasný spôsob, ako sa vyrozprávať z toho, čo by ste neprezradili ani najlepšej kamarátke. Každý si raz prejde dobrým aj zlým a niektoré veci si buď zapíše do denníka, alebo napíše knihu.

A tak sa dostávame aj k vašej najnovšej knihe Keď láska zabíja. Prežívali ste v detstve podobné pocity ako postavy v tomto príbehu?

Áno, sčasti. Stále hovorím, že písanie je ako striptíz a či spisovateľ chce, alebo nie, i tak odhalí kúsok svojej duše. V románe sa venujem práve takým pozošívaným vzťahom, aké sme mali v našej rodine. Pretože sú to predovšetkým deti, koho sa najviac dotýkajú nezvládnuté partnerstvá ich rodičov. Láska človeka napĺňa šťastím a poháňa ho dopredu, ale ak nie je naplnená, ženie ho na okraj zúfalstva. A je úplne jedno, či ide o lásku partnerskú, alebo rodičovskú. Myslím si, že príbeh má silnú výpovednú hodnotu a verím, že osloví mnohých, ktorí sa ocitli v podobnej životnej kríze. Môžem ešte poodhaliť, že v názve naznačená tragédia nie je iba metaforou. Aj keď sa to zdá ako klišé, život si sám určuje formu zápletky a prináša aj smutné okamihy.

S manželom Jurajom sa poznáte od svojej mladosti, vedeli by ste mu, hypoteticky, odpustiť neveru?

Šťastné manželstvo je každodenná tvrdá práca. Musíte veľa dať, aby ste rovnako veľa dostali. Ale výsledok potom stojí za to. A udržať si ho v dnešných časoch, v tejto divokej prítomnosti rôznych vzťahov, je naozaj veľké umenie. Ak by sa mi to nepodarilo, tak dnes hovorím, že neveru by som neodpustila.

Máte dospelého syna Maxa. V čase neslávnych teroristických útokov v Paríži študoval vo Francúzku a nachádzal sa v epicentre diania. Ako matka ste prežívali strach, čo sa presne dialo?

Keď prenikli prvé správy o sérii teroristických útokov v Paríži, dostala som strach. S manželom sme vedeli, že syn je na futbalovom zápase na štadióne Stade de France, kde hrala domáca reprezentácia s Nemeckom. Pokúšali sme sa s ním spojiť, ale neúspešne. Spojenie nefungovalo. Až takmer o polnoci nám prišla esemeska, a i napriek tomu, čo sme videli v správach, vydýchli sme si. Max napísal: „Ahojte, som okay, ráno mi volajte, je to niečo strašné, čo sa tu deje, samé sirény a modré svetlá, vojaci a ťažko ozbrojená polícia, vo vzduchu vrtuľníky. Počas zápasu som počul ako ranu z dela dve až tri explózie, po druhom góle som opustil štadión a išiel do metra, ale prestalo chodiť. Je vyhlásený výnimočný stav, uzavreli štadión, fanúšikovia vybehli na hraciu plochu, mŕtvi sú v reštikách, rukojemníci v koncertnej hale. Ja som sa zázrakom dostal asi v poslednej várke domov."

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako ste celú situáciu zvládli?

Ani neviem, ako v tranze. Bola som šťastná, že sa Maxovi nič nestalo a uvedomovala som si hrôzu, ktorá paralyzovala Paríž. Súcítim s príbuznými tých, ktorí také šťastie nemali a ešte aj dnes si tie nešťastné udalosti dokola v hlave premietam. Samozrejme, synovi sme hneď volali a o všetkom sa porozprávali.

Píšete najmä o medziľudských vzťahoch, o láske, o mužoch, neverách... čo chcete, aby si vaše čitateľky odniesli z vašich kníh?

Namiešať ten správny kokteil, aby ste zaujali čo najväčší počet čitateľov, je nesmierne ťažké. Želám si, aby ich moje knihy dobýjali, aby sa v nich našli alebo našli niekoho známeho a pochopili, že v žiadnej situácii človek nie je sám a podobné problémy riešia aj iní.

Čo vy najradšej čítate?

Mám rada romány, ktoré ma udržiavajú v napätí. Napríklad od Jussi Adler Olsena, Gillian Flynnovej, Joy Fieldingovej, Jozefa Kariku. Na druhej strane si rada oddýchnem pri romantických knihách s akýmsi vnútorným kúzlom, o láske a nečakaných zvratoch, životnom postavení a potrebách žien. Vyberám si najmä slovenské autorky.

Ako vnímate svoju konkurenciu, respektíve čo si myslíte o kvalite a kvantite tvorby domácich autorov?

Mnohí slovenskí spisovatelia píšu zaujímavo, pútavo a ich tvorba je príjemným osviežením. Nájdu sa však aj takí, ktorí nemajú sebadisciplínu, nie sú kritickí voči tomu, čo napísali a naozaj neodvádzajú „poctivé remeslo". Nemám rada povrchnú, rýchlu prácu a myslím si, že čitateľ chce byť takpovediac účastníkom deja a nielen preletieť nejakým rýchlym príbehom bez hĺbky.

Autor: Andrea Coddington